ch žiakov, som skutočne ešte nezažil. Nie, nejde mi o kvalitu rozhodovania arbitrov, ale dĺžku polčasov či zápasov. Pred posledným jesenným kolom sme odohrali 12 súťažných stretnutí, no vari iba v dvoch sa odohralo celých 60 minút riadneho hracieho času. V ostatných rozhodcovia jednotlivé polčasy skracovali o 3 a viac minút, ba v Zlatnej n/O. hlavný arbiter ukrátil deti o rovných 7 (!) minút II. polčasu (v prvom o dve, spolu teda 9 minút!!!). O dva týždne neskôr v Nesvadoch rozhodca Mlinkovics o tri. O čo tu vlastne ide? Prečo páni v čiernom takto klamú deti? Na moju otázku, prečo ešte nehráme, keď podľa mojich stopiek do záverečného hvizdu chýba ešte dosť času, zväčša príde iba pokrčenie ramien, alebo strohá odpoveď doprevádzaná úškrnkom, že podľa ich hodiniek je už koniec. Podľa ich hodiniek... Aká to čarovná formulka, za ktorú sa skrývajú aj zväzové predpisy. Ak majú byť ručičkové hodinky väčšiny arbitrov presnejšie ako stopky trénerov, tak potom s pánom Bohom nad takýmto meraním času. Páni na zväze, nestálo by za úvahu nariadiť rozhodcom, okrem prikázaného parádneho oblečenia, aby mali počas zápasu aj v takej „bezvýznamnej“ súťaži, ako je III. liga mladších žiakov, na meranie času hodinky so stopkami?
Zväzoví funkcionári na všetkých úrovniach neustále omieľajú formulku „Spojme sa pre futbal“, lenže týmto si deti na svoju stranu rozhodne nezískajú. Oni chcú hrať futbal, pretože ho majú radi, ale chcú ho tiež hrať toľko, koľko im podľa predpisov patrí, ba mohli by aj chvíľku dlhšie. Ale ak im ju budú „páni“ rozhodcovia aj takouto, pre niekoho bezvýznamnou, formou znechucovať, možno nad mládežníckym futbalom zvíťazí niečo iné – počítač, televízor alebo ulica, kde sa to kriminalitou len tak hemží. Naozaj stojí za to takýmto spôsobom klamať deti?
P.S. A nič na tom nezmení ani to, že po zápase v Zlatnej kúpil hlavný rozhodca mojim deťom dva balíčky chipsov a povedal: Prepáčte!
