23. sep 2007 o 0:00
Ján Mojto: Nechcel som prežiť život iba v túžbe
Zo Slovenska emigroval v roku 1969 ako mladý študent. Jeho dedo, nitriansky starosta Fraňo Mojto, sa s ním lúčil
so slovami, že sa stretnú až v nebi. Dnes je mediálnym magnátom a uznávaným podnikateľom v európskej filmovej brandži. Žije v Bavorsku a jeh
o manželkou je príslušníčka nemeckej šľachty s rodovým zámkom. Do Nitry sa vracia najmä kvôli matke a súrodencom a občas ho pritom sprevádzajú známe osobnosti, napríklad Gérard Depardieu či Geraldine Chaplinová. Vyrába filmy, ale akoby bol filmovým príbehom aj jeho vlastný život. Ján Mojto (59), nitriansky rodák.
- Váš otec patril k priekopníkom filmovania v Nitre, nakrútil desiatky filmov. Zasvätil vás do filmového remesla on?
Vôbec nie, otec na to nemal čas. Je však pravda, že bol amatérsky filmár. Narodil sa v roku 1909 a patril ku generácii, ktorá bola fascinovaná technikou. Mal jednu z prvých špeciálnych kamier na Slovensku, ktorou filmoval rodinné filmy. A nám deťom to filmovanie a pózovanie pred kamerou išlo skôr na nervy.
- Kedy ste sa teda rozhodli venovať filmu?
Mojím snom nebol film, ale písanie. Na filozofickej fakulte som študoval arabistiku a literárnu vedu, pretože som chcel písať. Po emigrácii som si však uvedomil, že som stratil možnosť, lebo som si myslel, že v cudzej reči nebudem vedieť nikdy písať tak dobre ako v nemčine. A keďže som nechcel byť slovenským básnikom v exile, ktorého nikto nečíta, zmieril som sa s tým.
- Aké boli motívy vášho odchodu do Nemecka?
Ja som neodchádzal do Nemecka, ale odchádzal som z komunistického Československa, okupovaného sovietskou armádou. Túžil som odísť. Dôvodov bolo viac. Hlavný bol, že som si nevedel predstaviť žiť v krajine, v ktorej sú hranice, cez ktoré sa nedá ísť. Moja túžba po svete bola taká silná, že som nechcel prežiť život iba v túžbe, a preto som sa rozhodol pre svet. Ďalším dôvodom bolo, že som videl, čo komunistický režim urobil z niektorých ľudí, ktorí neboli dosť silní – ako podchytili a zneužili ich túžby alebo slabosti. A keďže som nechcel, aby moju túžbu po svete, ktorá bola možno aj slabosťou, niekto využil, povedal som si, že je lepšie odísť, ako túžiť.
- Bolo vaše rozhodnutie o emigrácii jednoznačné, alebo ste to zvažovali ešte aj v Nemecku?
Už keď som odišiel v roku 1969 študovať do Nemecka, vedel som, že odchádzam natrvalo. Uvedomoval som si aj to, že sa nebudem môcť vrátiť, lebo sa zaťahovala železná opona. Neviem, či si to uvedomovali aj ostatní v našej rodine, ale môj starý otec, ktorého som mal veľmi rád, mi pri rozlúčke povedal: „Tak uvidíme sa až v nebi.“ On to pochopil.
- Fraňo Mojto, váš starý otec, sa v roku 1932 stal nitrianskym starostom. Vedel si získať na svoju stranu ľudí, voličov. Aj o vás sa hovorí, že v európskej brandži nemá nikto lepšie kontakty ako vy. Do akej miery vás ovplyvnil?
Bol to veľmi dobrý a slušný, veriaci človek, ktorý nikdy nikomu neublížil. Počas svojho života som nestretol veľa ľudí, ktorí by boli žili v zmysle zásady „miluj blížneho svojho“ tak, ako on. Bol veľmi obľúbený, krásny človek, a to mňa aj všetkých súrodencov veľmi ovplyvnilo.
- Veriaci človek ste aj vy. Čo pre vás viera znamená?
Viera je dôležitým prvkom osobnosti. Aj tu bol mojím veľkým príkladom môj starý otec. Viera je aj dôvera, že niekto, kto riadi náš život, riadi ho tak, aby aj to zlé, čo sa stane, malo zmysel. To môže znieť ako fráza, ale náš starý otec tak naozaj žil. Napriek väzeniu, ťažkému životu v päťdesiatych rokoch, keď ho prepustili, bol bez penzie a musel manuálne pracovať, nesťažoval sa, mal dobrú náladu a robil všetko tak, ako keby to bolo samozrejmé. Je veľký dar mať okolo seba takéto príklady a ja som ich mal v Nitre aj viac.
- Kto ďalší vás v nitrianskom prostredí v mladosti ovplyvnil?
Nitra päťdesiatych rokov bola plná originálnych osobností. Patrila k nim aj pani Eva Gyu-
laiová. Bola učiteľka, pôvodom nemecká židovka, ku ktorej som chodil na hodiny nemčiny. Napriek komplikovanému osudu to bola krásna, nezávislá osoba. Veľa mi dala, otvorila mi okno do nemeckej literatúry a myslenia. Alebo profesorka francúzštiny a latinčiny na gymnáziu pani Hanková. Aj jej manžel bol vo väzení. Môžem povedať, že napriek tomu, že to boli komunistické časy, prežili aj takí učitelia, ktorí sa celkom nepoddali tlaku ideológie a snažili sa nám vštepiť poznatky. Jeden z nich, profesor dejín Vašš, ktorý nás učil o Ríme, zahlásil, že rímsky senát nebolo miesto ako niektoré parlamenty, kde si poslanci odbavovali rannú rozcvičku. V päťdesiatych rokoch to bolo politické vyjadrenie a mohlo mať preňho dôsledky. A viem si spomenúť ešte aj na ďalšie príklady.
- Ľudí z vášho okolia?
Áno, vyrastali sme pod Nitrianskym hradom, kde žilo niekoľko kanonikov a iných prekrásnych ľudí. Napríklad pán Nemrava, ktorý spieval na hrade pašie a začiatkom dvadsiateho storočia doprevádzal nemé filmy na klavíri. Alebo doktor Pavol Strauss. Stará Nitra bola vtedy ešte pomiešaná - nemecko-maďarsko-židovsko-slovenská a mnohí ľudia tu svojím príkladom dokazovali, že sa netreba podrobiť tlaku a človek môže prežiť ako slušný napriek okolnostiam. Keď som odchádzal, mal som obavu, či takúto silu budem mať. Videl som však, že táto sila existuje.
- Zaspomínajte si na začiatky vašej emigrácie. Z akých prostriedkov ste si financovali štúdium?
Ako študent z Československa som mal nárok na štipendium a okrem toho som si popri štúdiu aj privyrábal. Pomocné práce sa dali nájsť, robil som aj vo fabrike. Pomáhal som maliarom, murárom, v umeleckej železiarni. Neskôr som si našiel prácu v kancelárii.
- Ako sa ďalej vyvíjal život študenta - emigranta?
V Nemecku som pokračoval štúdiom dejín a literatúry, urobil som si však aj nadstavbové štúdium ekonomiky a manažmentu vo Francúzsku. Po jeho skončení som začal pracovať v poisťovníctve. O rok neskôr som dostal ponuku na prácu v medzinárodnej filmovej spoločnosti, ktorá patrila Leovi Kirchovi.
- Keď ste nastúpili do spoločnosti Kirch Gruppe, mali ste 29 rokov. Neskôr ste sa stali Kirchovým najbližším spolupracovníkom. Ako ste si získali jeho dôveru a po desiatich rokoch sa stali pravou rukou tohto európskeho filmového magnáta?
Nebola to len otázka dôvery, bol to súhrn okolností, príležitosť, pretože v osemdesiatych rokoch sa začínal formovať audiovizuálny priemysel v Európe. Očakávalo sa, že príde súkromná televízia a technika sa rozvíja tak, že budú dévedéčka, internet, atď. Objavilo sa mnoho technických spôsobov na rozširovanie pohyblivých obrazov a dalo sa predpokladať, že sme na začiatku veľkej zmeny. A Leo Kirch vedel, že nové veci budú potrebovať obsahy – budú potrebné filmy, televízne seriály, obsahy do internetu. Mňa od začiatku zaujímali príbehy, čo vyplývalo aj z toho, že som chcel písať. Mal som šťastie, že som mal aj hospodárske vzdelanie. Spojenie obsahových prvkov a hospodárskeho myslenia je veľmi dôležité v celom audiovizuálnom priemysle. Vo filme vždy ide o veľa peňazí, o desiatky miliónov. A investované peniaze sa musia vrátiť späť. Pomohlo mi aj to, že som hovoril viacerými jazykmi – bol som multikultúrny, čo ovplyvnilo práve trojrečové prostredie, v ktorom som v Nitre vyrastal. Naučil som sa chápať ľudí, ktorí boli iní. V čase, keď som v Nitre vyrastal, ešte prežívali zvyšky Rakúsko-uhorskej monarchie, čo dnes už je všetko preč.
- V roku 2002 došlo k pádu Kirchovej spoločnosti. Dnes ste už pojmom vo filmovom priemysle vy, akoby ste si vymenili úlohy s vaším bývalým šéfom.
Od Kircha som odišiel ešte v roku 2001, teda rok pred pádom spoločnosti. Môj odchod však s vývojom v nej nemal nič spoločné. Ja som si založil vlastnú spoločnosť EOS Entertainment na výrobu televíznych seriálov a veľkých epických programov. V určitom okamihu som u Kircha zistil, že sa vzďaľujem od toho, čo ma zaujíma, čo bola konkrétna práca nie na jednotlivých filmoch, témach, režiséroch, obsadení... Ako firma rástla, tým som sa viac od toho vzďaľoval a chcel som to robiť - preto som si založil vlastnú spoločnosť. Napríklad štvordielny seriál Napoleon, ktorý sa vysielal aj na Slovensku, bol prechodný projekt, ktorý som dokončil vo vlastnej spoločnosti. A o dva roky, keď sa Kirchove spoločnosti začali predávať, som z majetku jeho spoločnosti kúpil vysielacie práva na mnoho filmov.
- Spolupracujete
s Kirchom aj dnes?
Nie, pretože on už nerobí nič v brandži, ale môžem povedať, že sme veľmi dobrí priatelia.
- Keď ste začali podnikať, radil vám v niečom?
Nie, v tom čase mal iné sta-
rosti.
- Vzťah s Kirchom, váš postup vo firme až na pozíciu jeho zástupcu a neskôr „obrátenie kariet“ – po tom, ako Kirchova firma skončila, magnátom ste sa stali vy. Aj to by predsa mohol byť námet na film...
Magnátom sa necítim byť. Život je však často ako filmový príbeh. Keď sa pozerám naspäť na svoj život, všetko má smer a zmysel. Aj preto mám dôveru v život. Ale keď človek stojí v okamihu rozhodnutia, tak sa nerozhoduje o zmysle života, ale o ďalšom kroku. V živote je dôležité robiť to, čo človek v danom okamihu považuje za správne. Kirchovi vďačím aj za prístup k práci, osvojil som si jeho zásadu nedať sa odradiť ťažkosťami.
- Medzi vašimi filmovými titulmi je veľa s historickou tematikou. Prečo?
Nešpecializujeme sa iba na historické filmy, robíme aj súčasné, ale čo sa týka televízie, robíme seriály s historickou témou, pretože ja hľadám témy, ktoré zaujímajú divákov vo viacerých krajinách.
A to je väčšinou minulosť alebo veľká literatúra – teraz robíme napríklad Tolstého Vojnu a mier.
- Aké ďalšie projekty máte rozpracované?
Momentálne chystáme dvojdielny projekt, ktorý sa odohráva v Číne v polovici tridsiatych rokov, keď Japonci obsadzujú Čínu. Idú na Nan-Jing. Vláda dá pokyn cudzincom, aby opustili mesto, lebo príde k bojom a krutému násiliu voči obyvateľstvu. Skupina cudzincov, medzi nimi John Raa-be, podľa ktorého sa projekt volá, sa rozhodne zostať. Založia medzinárodnú neutrálnu zónu na ochranu civilného obyvateľstva a podarí sa im presvedčiť Japoncov, aby ju rešpektovali. Zachránia tak státisíce ľudských životov. Bude to kinofilm a dvojdielny seriál o ľuďoch, ktorí si nikdy nemysleli, že budú hrdinami. Slovenských divákov by mohlo zaujímať napríklad aj to, že máme rozpracované nové epizódy Komisára Rexa v Ríme.
- Máte plány do budúcna, pozeráte sa niekoľko krokov či rokov dopredu?
Samozrejme, že sa pýtam, akú budúcnosť bude mať firma, v ktorej zamestnávam ľudí. A keďže pôsobíme v oblasti, kde sa technologickým vývojom všetko mení, my si takéto otázky musíme klásť ešte častejšie. Snažíme sa vyrábať programy, ktoré sú dobré, majú trvanlivosť a prežívajú. A tieto sa snažíme predať do celého sveta prostredníctvom distribučnej firmy, ktorú tiež vlastním.
- Robíte väčšinu rozhodnutí sám?
Veľké rozhodnutia sú o tom, čo robíme, do čoho a koľko investujeme. Za tie nesiem zodpovednosť sám, pretože mi patrí firma. Čo sa týka kina, počúvam, čo si myslia mladší, pretože vkus sa mení a snažíme sa uhádnuť, čo ľudia chcú. Ale konečné rozhodnutie je vždy na mne. Výroba filmov nie je demokratická záležitosť, to je „posledná oáza totality“. Neexistujú objektívne meradlá - dopredu neviete, čo je dobré, pekné, o čo bude záujem. Preto musí niekto rozhodnúť a povedať - takto to bude. Samozrejme, v nádeji, že sa to bude ľuďom páčiť.
- Spoliehate sa aj na intuíciu? Zohráva vo vašom živote významnú úlohu?
Určite, rovnako ako v živote každého človeka. Myslím si, že aj racionálne rozhodnutia sú ovplyvňované intuíciou.
- Kým sa začal náš rozhovor, počula som, že jeden telefonát ste vybavili v angličtine, ďalšie v nemčine aj taliančine. Akými jazykmi sa dohovoríte?
Po slovensky, nemecky, taliansky, anglicky, španielsky, francúzsky a rusky.
- Cestujete často?
Na cestách som tri až štyri dni v týždni. Spolupracujeme s nemeckými, rakúskymi, talianskymi, španielskymi a francúzskymi televíznymi stanicami. Je to náš prirodzený trh, ktorý musím poznať, vedieť, čo ľudia chcú. Chodievam aj do Ameriky, lebo Hollywood je v našom priemysle najdôležitejšie miesto, kde vznikajú filmy, ktoré ovplyvňujú vkus. O iné krajiny sa starajú moji spolupracovníci – predávame do 145 krajín a máme tisíc zákazníkov po celom svete.
- Akými ľuďmi sa obklopujete?
Motivovanými, zvedavými, medzinárodne orientovanými, ktorí spájajú dva prvky – majú zmysel pre obchod a finančnú problematiku a vedia oceniť obsahy.
- Znamená to, že majú nos na to, čo je dobré?
Ten nemá na začiatku nikto. Ak majú na to predpoklady, dá sa to cvičiť.
- Rozbehli ste úspešný biznis. Idú vo vašich šľapajach aj vaše deti?
Mám dve dcéry, staršia Catharina vyštudovala ekonomiku kultúrnych inštitúcií, mladšia Carolina architektúru. Majú povolania, v ktorých spájajú tvorivé schopnosti s obchodnou stránkou, obe teda majú predpoklady niečo pekné v živote urobiť.
- Prevezmú aj vašu firmu?
To bude ich rozhodnutie, ale staršia dcéra už robí vo firme.
- Môžete to upresniť?
Mám firmu Unitel, ktorá vyrába filmy na základe klasickej hudby, filmuje koncerty a opery a je to najvýznamnejšia firma tohto druhu na svete. Vlani sme napríklad nafilmovali všetkých 22 Mozartových opier. Vlastníme práva, ktoré ďalej predávame a máme aj vlastné televízne programy, napríklad hudobný kanál Classica. A ten robí moja dcéra. Vysielame 24 hodín klasickú hudbu. Zatiaľ pôsobíme v niektorých európskych krajinách, mojím cieľom je však urobiť kanál celosvetový, lebo hudbu netreba tlmočiť.
- Výsledkom vašej práce sú produkty, ktorých poslaním je relax a pobavenie ľudí. Ako relaxujete vy?
Čítam, počúvam klasickú hudbu a športujem – hrám tenis, lyžujem, robím jogging. Udržiavanie fyzickej kondície má vplyv aj na psychickú kondíciu, pretože keď sa ráno všetko rúca a vo filmovej brandži je bežné, že veci nevychádzajú vždy podľa predstáv, svet vyzerá lepšie, ak adrenalín po behu stúpa. Keď môžem, deň začínam športom.
- Koľko hodín denne pozeráte filmy?
Projektom sa venujem najmä v prvej fáze, keď vzniká scenár, teda v čase prípravy. Scenár čítam aj viackrát, pretože vtedy sa ešte dá produkt ovplyvniť. Denne sa pozerám na materiál, ktorý prichádza z nakrúcania. Hotové filmy pozerám podľa toho, koľko mi to dovolí čas. Ale robí mi to radosť, hoci je to aj moje povolanie.
- Ako často chodíte do Nitry?
Podľa okolností, vždy, keď sa dá. Žije tu moja matka a súrodenci.
- Na Slovensku boli na vaše pozvanie aj mnohé tváre filmovej brandže, napríklad aj Gérard Depardieu. Pozvali ste ho ako priateľa? Ako ste tu s ním trávili čas?
Chodili sme na huby, dubáky. Boli sme ochutnávať aj víno. Gérard má vlastné vinice vo Francúzsku a rozmýšľal, či nekúpi nejaké aj tu alebo v Maďarsku. Je to veľmi podnikavý človek. Robili sme spolu na filme Gróf Monte Christo či Napoleon. A to sú dlhoročné projekty, z ktorých vzniknú aj priateľstvá.
- Spomeniete si na nejaký zážitok s ním počas návštevy Nitry?
Keď sme prišli do Nitry, narazili sme autom na obrubník. Dostali sme defekt a Gérard na rohu Kmeťkovej ulice vymieňal koleso. Niekto prešiel okolo a poznamenal - ten vyzerá ako Gérard Depardieu. A mal pravdu, auto tu v Nitre opravoval on sám.
Článok pokračuje pod video reklamou
Článok pokračuje pod video reklamou
