- Ako si spomínate na svoje začiatky v klube FC ViOn?
- Pamätám si takmer všetko. Po vojenskej službe, ktorú som absolvoval v Malackách, som sa do Zlatých Moraviec vrátil v roku 2002. Práve vtedy prišlo k fúzii Calexu s ViOnom. Vypadli sme do tretej ligy a po dvoch rokoch sme začali postupovať smerom hore.
- Ak by vám pred niekoľkými mesiacmi niekto povedal, že budete hrať v Pohári UEFA proti Zenitu Petrohrad, tak by ste ho považovali za blázna...
- Tak to áno. Posledný polrok bol veľmi hektický, náročný, no zároveň krásny. Prirovnal by som to k rozprávkovému snu, ktorý sa stal skutočnosťou. Aj keď sme mali v Slovenskom pohári ťažkých súperov ako Nitra či Petržalka, dokázali sme sa prebojovať až do finále, kde sme už proti Sencu svoju životnú šancu nepustili z rúk. Súčasne sme dotiahli do úspešného konca, aj napriek nepriaznivému štartu, prelínačku o Corgoň ligu. Boj na dvoch frontoch sme spoločnými silami zvládli, hoci to nebolo jednoduché.
- Čo považujete za najväčšiu devízu vášho mužstva?
- Klub FC ViOn by som prirovnal k jednej veľkej futbalovej rodine. Nemáme medzi sebou veľké hviezdy, ale všetci ťaháme za jeden koniec. Myslím si, že za výsledkami v minulej sezóne je silný kolektív, viera vo vlastné sily a bojovnosť.
- Ako hodnotíte vaše pôsobenie v Pohári UEFA?
- Dovolím si povedať, že sme Slovensku vo futbalovej Európe hanbu nespravili. Vypadli sme s najbohatším ruským klubom, v ktorom sú reprezentanti viacerých krajín sveta. Trošku nás mrzí domáca prehra so Zenitom, keď sme mali na lepší výsledok.
- Kde vo futbalovej kariére radíte dvojzápas s Petrohradom?
- Pre mňa osobne to bol vrchol doterajšej kariéry. Možno si teraz ani neuvedomujeme, čo sme dokázali. Pevne dúfam, že sme nepovedali posledné slovo a dožijeme sa ešte minimálne podobného spoločného úspechu.
