Ráno vychystá deti do školy a škôlky, cez deň brázdi mesto v policajnej rovnošate, po práci sa opäť venuje svojim trom ratolestiam a navečer prichádza tréning medzi sedmičkami. Deň končí klasicky, ako každá matka kontroluje školské úlohy, všetko pri domácich prácach. Asi uznáte - veľa aj na koňa, nie ešte pre jedno drobné žieňa. Hádzanárka HK Nitra Ana Bírová však dokazuje, že keď sa chce, zvládnuť sa dá všetko.
Z Ivanky do Plastiky
Ako sa vôbec baba z Ivanky dostala k hádzanej? „Ako väčšinu detí, aj mňa bavila najviac telesná výchova. V Ivanke sa hrával basketbal, hádzaná, viedli nás aj k atletike. Učila nás Anna Rumanovská, bývalá výborná hádzanárka, práve ona ma odporučila do Plastiky Nitra. Aktívne hrám od šiestej triedy základnej školy,“ vysvetľuje bývalá ligistka Plastiky Nitra a Zlatnej na Ostrove. Na časy dorasteneckých liet sú najkrajšou spomienkou majstrovské tituly, Nitra vtedy nemala konkurenciu. Vrchol mládežníckeho snaženia mal prísť na svetovom šampionáte hádzanárok do 20 rokov, ktorý sa hral v Brazílii. Šuša, ako ju volajú všetci, uprednostnila materské povinnosti - Romanko má dnes jedenásť rokov. „Hoci hádzanú milujem, nič neľutujem, deti sú pre mňa všetkým,“ hovorí na margo troch odlúčení od lopty, ku ktorej sa po materskej zakaždým vrátila.
Keď sú deti v presile
Na drese má vždy číslo 10. Najlepšie jej svedčí ľavá strana, zdobia ju rýchle nohy, hrá hlavou a najmä pre kolektív. „Viaceré to ťaháme spolu od detí, preto sa vidíme na ihrisku aj naslepo,“ hovorí a pridáva mená nerozlučných kamarátok ako sú Kvasňovská, Galová, Jablonická, Korecová, Klenková, Gabulová či Hanakovičová. Jedným dychom dopĺňa menoslov trénerov, ktorí ich formovali - Halásová, Lakata, Komora, Berec aj súčasný Talár. „Aj sme sa vedeli pohádať, veď ako baby... Dnes sme vlastne všetky vydaté, každá má svoje problémy, v hale ale prídeme na iné myšlienky. A keď si donesieme deti, tie sú v niekoľkonásobnej presile. To všetko z nás robí partiu, ktorá nehrá I. ligu za Nitru pre peniaze, ale čisto z lásky k hádzanej. Mne navyše pomáha udržiavať kondíciu, ktorú potrebujem pri fyzických testoch v práci.“
V policajnej rovnošate
Na Klokočine, najväčšom nitrianskom sídlisku, je jedinou ženou v uniforme mestského policajta. Dohliada na verejný poriadok, kontroluje psov, dbá na čistotu zelene v obytnej zóne, rieši priestupky na parkoviskách aj sťažnosti občanov. „Nevidím na tom nič zvláštne, prečo by žena nemohla byť dobrou policajtkou? Za hranicami je to bežný jav. Ľudia sú rôzni, ohováranie ma už nevzrušuje, svoju prácu mám rada, a to je najdôležitejšie,“ hovorí jasne. „Prvé dní neboli jednoduché, ale hlavne zásluhou veliteľa, pretože v začiatkoch mi pridelil veľmi dobrého kolegu, ich mám úspešne za sebou. Obom patrí moja vďaka. Rozhodnutie pracovať v mestskej polícii neľutujem.“
Karhanie ľudí nie je nikdy príjemné. Zvedaví sme boli na jej „recept“. „Pracovný deň policajta prináša rôzne typy problémových situácií. Najčastejšie treba čeliť náladám občanov, ich reakcie bývajú individuálne. Ľudia musia v prvom rade pochopiť, že policajt nie je ich nepriateľ. Vždy si vypočujem názor druhej strany, slušne a bez emócií sa snažím vysvetliť daný priestupok. Niekedy naozaj stačí aj dohovor,“ vysvetľuje Ana.
Na troch frontoch
A ako sa teda dajú skĺbiť pracovné, rodinné a športové povinnosti? „Keďže nie sme profesionálny klub, trénujeme len po večeroch. Ja podľa toho, či som v práci alebo nie. Samozrejme, alfou a omegou sú deti, ich zdravie. Ak mám rannú službu a malí sú v poriadku, tak sa na tréning vždy teším.“ Hlavou päťčlennej rodiny, ktorá žije v Lehote, je samozrejme tato, detský zbor tvoria najstarší Romanko, šesťročná Kristínka, Martinko má štyri. „Ak sa s manželom dostaneme do časovej kolízie, deti sú v opatere babky,“ smeje sa a ďakuje zároveň. Napriek všetkému ale stíha pranie, žehlenie, varenie i upratovanie. „Cez týždeň voľno prakticky nemám, napríklad televízor nepozerám vôbec. Čo neurobím, počká na mňa cez víkend. Ale keď človek chce, zvládne všetko,“ dodáva dnes viac maminka ako hádzanárka.