evedeli, čo majú robiť, či sa modliť alebo utiecť. Boli sme pre nich exotickí.“
Kaktusy sa ukázali po dažďoch
Fotograf Ján Mezey, ktorý pôsobí ako odborný asistent na Slovenskej poľnohospodárskej univerzite v Nitre, je členom československého klubu kaktusárov. Kluby kedysi fungovali ešte na federálnej úrovni, dodnes sa organizujú zájazdy za poznávaním sukulentnej flóry v rôznych krajinách.
Do Mexika expedícia odišla, lebo na relatívne malej ploche tam rastie široké spektrum kaktusov. „Tá malá plocha predstavuje asi dva milióny kilometrov štvorcových. Ale v porovnaní s krajinami južnej Ameriky, ako sú Brazília, Čile, Peru alebo Kolumbia, tam na porovnateľnom území rastie určite viac druhov kaktusov.“
Do oblasti vycestovali po období dažďov. V monzúnovej oblasti poriadne prší dvakrát do roka, v septembri a marci. Pre bádateľov je to ideálny čas. Kaktusy sú napučané vodou a vidieť aj tie miniatúrne, ktoré by za iných okolností zanikli v štrku alebo tráve. „Na hľadanie kaktusov netreba nejaké špeciálne nástroje, len správne ročné obdobie a dobré oči. Je ideálne, ak poznáte druh, ktorý hľadáte, ba niekedy je aj tak ťažké ho rozoznať a nájsť. Kaktusy biele ako kamienky rastú ako naschvál v štrkovitej pôde a kaktusy, ktoré majú farbu trávy a aj tak vyzerajú, rastú v trávnatých plochách.“
Horúčava
Klimatické podmienky sú aj v mesiaci tesne po dažďoch tropické. Teploty dosahujú 40 až 45 stupňov v tieni. Noci sa líšia podľa oblasti. Pri mori sú dusné a horúce, v horách mrazivé. Nebolo ničím výnimočným, že teplota vo výške tritisíc metrov bola cez deň úmorná, no v noci skočila až na štyri stupne pod nulou.
Sucho a teplo má vplyv aj na rast kaktusov. „Hovorí sa, že kaktus o priemere desať centimetrov vydrží bez vody asi dva roky. My sme našli kaktus hrubý asi dva metre a bol úplne vyschnutý. Viete si predstaviť, ako dlho v tej lokalite nezapršalo,“ spomína Ján Mezey.
Naoko bezstarostný život
Do Mexika neprišli dobrodruhovia a bádatelia ako turisti. Preto aj turistické lokality zväčša obchádzali. To im umožnilo spoznať bližšie Mexičanov a zažiť ich nefalšovaný spôsob života a kultúru. Ján Mezey rád spomína na príchody do osád, v ktorých žili domorodí Indiáni. Belochov predtým nikdy nevideli.
„Náš priateľ mal asi dva metre a 150 kíl. Keď sa objavil on, ľudia padali na kolená a modlili sa,“ hovorí so smiechom. Inak ich miestni vnímali pozitívne. Stačilo len povedať, že nie sú Američania. Tých Mexičania veľmi nemusia.
Zaujímavo vyzerá ich život vo vyššie položených oblastiach. Dvetisíc metrov nad morom nie je voda, kanalizácia, plyn ani elektrina. Ľudia tam žijú na odľahlých farmách a ich životy vyzerajú stereotypne.
„Vstanú skoro, zoberú spod sliepky dve vajcia na raňajky, a niekedy aj tú sliepku na obed. Už od šiestej pracujú na poliach, ale nie dlhšie ako do desiatej. Potom je extrémne teplo, tak si dajú siestu a na polia sa ešte krátko vrátia podvečer. Večer potom oslavujú. Nikam sa neponáhľajú a žijú naoko bezstarostný, ale napriek tomu ťažký život.“
Drogová cesta spája juh a sever Ameriky
Na západnom pobreží Mexika sa expedícia pohybovala po chýrnej drogovej ceste tiahnucej zo Severnej do Južnej Ameriky. Časté boli nečakané policajné kontroly. „Pri prehliadkach sa polícia vždy čudovala, čo robia belosi v marihuanovej oblasti. Nevysvetlíte im, že neprevážate drogy. Keď sme vysvetľovali, že sme kaktusári, len si ťukali prstom po čele,“ rozpráva Mezey. Viac ako stretu s políciou sa ale báli pašerákov drog. Tí sa im ale našťastie do cesty nepritrafili.
Krava po výbuchu
Tak hovorili ľudia z expedície zdochnutým kravám s dierami na bruchu. Stretávali sa s nimi na mexických cestách. A nebol to nezvyklý úkaz, práve naopak. „S dobytkom si Mexičania nerobia problémy. Na jar ho vyženú na pastviny a ku konca roka ho zháňajú späť. Nie je nič prekvapivé, keď sa z 200-členného stáda vráti 150 kráv. Zvyšok zahynie. Je prirodzené, že ak sa o zviera nikto nestará takmer rok, môže dostať nejakú chorobu a zdochne. Prejavia sa hnilobné procesy, na prudkom slnku sa potom rozširuje až praskne. Zvyšok dokončia supy,“ povedal Mezey.
