starožitným nábytkom a doplnkami. „Ladislav Ťažký ju raz nazval kaplnkou a odvtedy to tejto miestnosti zostalo,“ hovorí autor vyše tridsiatich rôznožánrových diel.
O vzťahu nitrianskeho literáta k histórii svedčí nielen jeho tvorba, ale aj zariadenie domu pod Zoborom, v ktorom býva takmer štyridsať rokov. Na stenách visia staré obrazy, v izbách má menšie sochy osobností, ktoré sú prepojené s históriou slovanstva a Slovenska. Autorom väčšiny z nich je akademický sochár Vojtech Matušinec, ktorý býval len pár krokov od Zrubca. „Všetko, čo je staré, je mi duchom veľmi blízke. Koniec koncov, aj moje romány zasahujú do 16. či 17. storočia,“ hovorí spisovateľ.
Schodisko na poschodie lemujú obrazy, ktorým dominuje portrét Žofii Bosniakovej, ktorej spisovateľ venoval aj jednu zo svojich najznámejších kníh.
Laco Zrubec knihy nielen píše, ale aj zbiera. „Už ako dieťa som veľa čítaval, v pätnástich som mal prečítaný základ svetovej klasiky. Ku knihám som sa dostal hlavne vďaka mame,“ spomína si spisovateľ. V súčasnosti tvorí jeho knižnicu takmer tritisíc kníh, z ktorých tie najstaršie pochádzajú aj z konca 19. storočia. „Je to moje kráľovstvo,“ hovorí pri svojej najväčšej knižnici v dome. Na otázku, v ktorej izbe trávi najmenej času, sa usmeje: „Asi v kuchyni, to je zasa manželkino kráľovstvo.“
Laco Zrubec sa narodil 4. októbra 1931 v Šuranoch v rodine umeleckého stolára. Po skončení Obchodnej akadémie v Nových Zámkoch pracoval ako ekonóm a referent na rôznych pracoviskách v Nitre, Prievidzi a Bratislave. V rokoch 1961-1964 absolvoval diaľkové štúdium divadelnej réžie na Osvetovom ústave v Bratislave. Od roku 1961 bol umeleckým vedúcim poloprofesionálneho súboru malých javiskových foriem Divadlo na priedomí v Nitre. V rokoch 1967-1971 pracoval ako externý redaktor kultúrnej rubriky v denníku Roľnícke noviny. V rokoch 1972 až 1996 bol redaktorom týždenníka Život, kde sa venoval najmä slovenskej historiografii.
