Jana Šidlovská z Nemčinian má 21 rokov a za sebou prvú zbierku básní. Súbor básní pod názvom Moje poklady vydala pred rokom v náklade dvesto kusov.
Janka je od narodenia ťažko zdravotne postihnutá a jej postihnutie je pohybového charakteru. Napriek tomu jej nechýba optimizmus, ktorým sú presiaknuté aj jej básne. „Snažím sa žiť naplno a brať z každej skúsenosti len to dobré a zo zlého sa poučiť.“
Témou jej básní je láska, predovšetkým partnerská a – väčšinou neopätovaná. „Ale je to pekné, nie také utrápené,“ charakterizuje obsah svojich veršov Jana Šidlovská.
Píše od svojich šestnástich rokov. Podnetom pre ňu bola smrť jej učiteľky zo základnej školy vo Vrábľoch, ktorá zahynula pri autohavárii. „Písala som o tom, čo na mňa silno zapôsobilo. Zo školy som bola naučená, že báseň je niečo, čo sa má rýmovať. Boli to pokusy o viazaný verš, ktoré ale neboli dokonalé,“ hovorí autorka.
Neskôr sa na týždňovom pobyte v Turčianskych Tepliciach stretla s profesorkou Martou Žilkovou z Filozofickej fakulty UKF v Nitre. Tá jej venovala svoj čas, pre ňu urobila autorský večer. „Vysvetlila mi, že voľný verš bude pre mňa lepší, lebo sa mi ním ľahšie vyjadria city. Nebránila som sa vyskúšať niečo, čo som dovtedy neovládala.“
Zo „šuflíkovej tvorby“ tak prešla na reálne písanie. Trvalo asi rok, kým Moje poklady uzreli svetlo sveta. Autorka zbierku minulý rok predstavila v Kultúrnom dome v Nemčiňanoch. „Obrázky v nej sú kreslené ručne a narýchlo. Kreslila mi ich dobrá kamarátka,“ konštatuje mladá poetka.