Byť dobrým športovcom nie je iba výsadou zdravých ľudí. Skutočne výborné výkony môžu dosahovať aj hendikepovaní ľudia, o čom sa môžeme veľakrát presvedčiť na rozličných podujatiach. A nemusí to byť iba paraolympiáda.
Jedným z tých, ktorým matka príroda nadelila veľký športový talent, je aj sluchovo postihnutý 14-ročný Mário Horniak z Machuliniec. Vlohy mal po kom zdediť, veď jeho otec Jozef, ktorého všetci poznajú pod prezývkou Jogi, úspešne pôsobil na futbalových trávnikoch. Loptu však naháňali aj ďalší z dynastie Horniakovcov.
„Je to skutočne nezvyklé, ale Majko začal chodiť už v ôsmich mesiacoch. Neskôr sme zistili, že nepočuje, a tak musel chodiť v Bratislave do špeciálnej škôlky. V škole síce nosí strojček, ale doma ho nechce, vraj vtedy toho veľa počuje a on to radšej nepotrebuje. Už od malička sa u neho prejavovali sklony k športu. Už ako škôlkar začal vyhrávať napríklad beh Machulinská dvadsiatka, a to medzi počujúcimi. Neskôr sa mu to podarilo vo všetkých desiatich ročníkoch, na ktorých štartoval,“ chválil tatko Jogi svojho synátora. „Dá sa povedať, že čo mu pán Boh niekde ubral, to mu zase inde pridal, pretože Mário je naozaj dobrý vo viacerých športoch ako plávanie, korčuľovanie a najmä futbal, ktorý ho zo všetkého baví najviac. Nie raz, po tom, ako príde z Bratislavy, si ide so svojím najväčším kamarátom Palkom Zemanovičom, ktorý sa kvôli nemu naučil aj posunkovú reč, zahrať či zakopať na naše ihrisko. Však ho už lanária aj na FC ViOn, ale on zatiaľ pomáha iba svojim Machulinčanom, kde je po jeseni s 25 gólmi najlepším strelcom. Keď príde domov, tak si zatrénuje nielen so žiakmi, ale občas aj s mužmi, ba keď je možnosť, tak sa neraz cez víkend pripojí aj k internacionálom. Na dva majstrovské zápasy nastúpil dokonca už aj za dorast. Majo je veľmi rýchly, má aj výborné akceleračné schopnosti a tiež periférne videnie.“
Úspechy na viacerých frontoch
Mário má síce svoj svet, do ktorého sa nám zdravým vniká len veľmi ťažko, ale svoj nesporný talent pretavuje na úspechy v športe. „So svojím tímom nepočujúcich sa nedávno zúčastnil na turnaji v Prešove, kde bol jeho kapitánom a priniesol si domov cenu pre najlepšieho hráča. V lige, ktorú hrá, je zase najlepším strelcom. Od budúcoročnej jari by sa už mal pripravovať a trénovať v Nitre, kde majú tím nepočujúcich, pretože po prechode medzi dorastencov zrejme bude hrávať aj za slovenskú reprezentáciu nepočujúcich. U neho je síce dominantný futbal, lenže darí sa mu aj v atletike, na ktorú má podľa mňa najväčší talent, pretože v nej dosiahol aj celkom pekné úspechy. Okrem toho, že školu reprezentuje takmer vo všetkých behoch, teda na krátke i dlhé trate, takmer vždy donesie domov medailu za popredné umiestnenie. Diplomy však nosí i z plaveckých pretekov, takže jeho záber je skutočne široký. Jeho najväčším úspechom bolo prvé miesto na majstrovstvách Európy v krose nepočujúcich žiakov na 800 metrov, ktoré sa uskutočnili v Poľsku, druhý skončil na Veľkej cene Slovnaftu v Bratislave, kde však bežal medzi počujúcimi,“ pokračuje otec.
Sluchovo postihnutí futbalisti to však aj napriek týmto úspechom nemajú medzi zdravými ľahké. „To je pravda, pretože dorozumievanie sa so spoluhráčmi i trénerom, napríklad vo futbale, je ťažké, ale pri dobrej vôli sa to dá. Keď som ho trénoval ja, bolo to bez problémov, pretože posunkovú reč ovládam, ale inak je to trochu zložitejšie. Mali sme však aj jeden nemilý zážitok v Nevericiach. Jeden fanúšik sa veľmi intenzívne rozčuľoval, prečo pokračoval v akcii, keď rozhodca odpískal ofsajd, ba dožadoval sa aj žltej karty. Rozhodcovia aj tréneri v našom regióne ho už poznajú a vedia, že niektoré situácie s ním spojené musia riešiť inak a s porozumením. Tomuto pánovi celú záležitosť vysvetľoval rozhodca i ja, teda že chlapec nepočuje, ale on to vôbec nepochopil a stále si húdol svoje. Našťastie, bol to iba jediný takýto prípad, pretože skôr sa stretávame s pochopením a najmä uznaním jeho športového umenia,“ dodáva hrdý ocino.
Hlavne, aby bol dobrý človek
Okrem futbalu a iných športov však Mário predviedol svoje umenie aj pri tanci, keď pri 170. výročí založenia internátnej školy pre nepočujúcich v Bratislave otváral slávnostný ceremoniál valčíkom. „Nepočujúci majú špeciálnu obuv, cez ktorú cítia otrasy zo špeciálnej podlahy, na ktorej sú umiestnené reproduktory, a podľa vibrácií vedia rozoznávať tóny, výšky i basy. Úprimne poviem, jeho tanec bol skutočne veľmi pekný. Spokojní sme však aj s jeho študijnými výsledkami, pretože má takmer samé jednotky, ba dobre mu ide aj angličtina,“ pýši sa mama Jaroslava. „V škole majú zakázané posunky a dohovárať sa musia normálnou rečou. Rozprávať teda vie, len nemá takú slovnú zásobu ako deti v jeho veku. Ale to je u takto postihnutých ľudí normálne.“
Dnes už Mário rozmýšľa aj nad svojou budúcnosťou. „Hovorí, že chce byť šoférom vo ViOn-e a pomáhať otcovi stavať, alebo bude futbalistom, ale podľa jeho študijných výsledkov má rozhodne naviac. Možno pôjde na Športové gymnázium v Bratislave, kde bude ďalej rozvíjať svoj talent, a potom sa uvidí. Rozhodne ho do ničoho nútiť nebudeme. Je len na ňom, ako sa rozhodne, my jeho želanie budeme akceptovať. Nie je podstatné, čo bude robiť, ale aký z neho vyrastie človek. A to je to najpodstatnejšie. Hoci mňa teší aj to, že z neho rastie aj veľmi dobrý športovec,“ zakončil rozprávanie Jozef Horniak.
