Vlaňajšia veľmi vydarená sezóna v nitrianskom drese riadne pohla
s kariérou Miroslava Kováčika. Nielenže sa dostal premiérovo na svetový šampionát, ale padol do oka aj skautom z ruskej superligy a od nového ročníka si zarába na chlebík v ďalekom Novosibirsku.
„Určité informácie o Rusku som mal, takže som nešiel do celkom neznámeho prostredia. V Novosibirsku, kam som prišiel 10. júla, ma trochu prekvapilo staršie letisko, ale počas môjho pobytu dokončili novú odbavovaciu halu. Zimák tiež nie je nový, ale upravený a má kapacitu asi 8500 divákov. Podmienky v ňom sú podobné ako u nás,“ popísal Miro svoje prvé dojmy.
Bude vraj aj -40 stupňov!
Na ďalekom severe sa však musel prehrýzť viacerými úskaliami, ba v poslednom čase si zvyká aj na pravé sibírske podmienky. „Zo začiatku bolo trénerom k dispozícii sedem pätiek, z ktorých si neskôr vybrali základný káder. Bola to naozaj veľká konkurencia, ja som sa však do neho dostal a postupne som prešiel všetkými päťkami. Doteraz som dal štyri góly a mám aj šesť asistencií a podľa slov trénera sú s mojimi výkonmi spokojní. Mužstvu sa zatiaľ darí a štadión býva zväčša plný. Boleľšcici síce fandia, ale nie sú až takí skvelí, ako boli v Nitre, pretože keď nám hra celkom nejde, nedokážu nás povzbudzovať a zväčša sú ticho. A zima? Úprimne poviem, takú som ešte nezažil. Mal som tú česť, keď bolo vonku -27 stupňov, ale zatiaľ sa to tu zväčša pohybuje tak okolo -18 až -20. Podľa slov miestnych však prídu aj mrazy -35 či -40 stupňov. Sneh už máme asi mesiac a zima je v Novosibirsku skutočne pekná.“
Miro býva v Rusku s priateľkou Jankou, lenže tá si ho veru veľa neužije. „Je to tak, ale čo už máme robiť? Žiaľ, väčšina súperov je z okolia Moskvy, kam trvá let štyri hodiny. K nim cestujeme normálnou linkou, ale k tým, ktorí sú bližšie, ideme menším lietadlom sami. Tienistou stránkou je aj to, že von chodíme zväčša na dvojzápasy a preč sme štyri dni. Ďalších šesť dní sme zase doma. Ruskí hokejisti síce bývajú pred zápasmi v takzvaných bázach, ale nám po dobrých výsledkoch dovolili spať doma. Aj my sme spávali predtým v báze, ale tá bola na našom štadióne, kde sme mali ubytovňu. Priateľka mi navarí a postará sa o mňa, takže v tomto smere ju musím pochváliť.“
Vianoce mal v predstihu
Zaujímali sme sa však aj o to, ako býva Miro v Novosibirsku a čo mu tam chýba najviac. „Začnem odzadu, pretože chýba mi nielen moja najbližšia rodina, ale aj priatelia. Veď od môjho odchodu do Ruska som s nimi nebol. Máme pekný byt, ktorý je v centre mesta a od štadióna je vzdialený asi 10 minút cesty autom. Na tréningy nás všetkých zváža klubový autobus, ktorý nás potom dopraví aj domov. Mesto je pekné a nič v ňom v obchodoch nechýba.“ V pravoslávnom Rusku sa Vianoce, tak ako ich poznáme my, prakticky ani neslávia, Miro si to však zariadil po svojom. „Pred reprezentačným zrazom som si doma v predstihu spravil pravé slovenské Vianoce.
A aby bola idylka dokonalá a všetko bolo takpovediac autentické, vyzdobil som aj vianočný stromček a 10. decembra sme mali nielen štedrú večeru, ale rozdávali sa aj darčeky. Ja som dostal klasickú literatúru, pretože pri dlhých letoch sa zo mňa stal doslova knihomoľ, ale aj tričká či pracovné náradie. Do Ruska sa vraciam 24. 12., lebo už na druhý deň hráme zápas.“
Ruština je podobný jazyk ako slovenčina, a tak s ňou Miro až také problémy nemal. „Tento jazyk som sa na škole učil jeden rok, ale mnohé sa na mňa nalepilo a už sa celkom dobre dohovorím. Som rád, že ani tréningy nie sú také ťažké, ako ich mnohí popisovali, lenže to zrejme záleží aj od trénera. Ja za seba môžem povedať, že sú podobné ako u nás, takže som si bez väčších problémov zvykol a dokázal sa im prispôsobiť.“ A aké ambície má Novosibirsk v súťaži? „Vzhľadom k tomu, že do play off postupuje 16 tímov, my chceme skončiť do 8. miesta. Ak by sa nám podarilo prejsť prvým kolom, bol by to úspech.“
