Spievali ste už niekedy v synagóge?
Myslím, že nie. Dva alebo trikrát som vystupovala v kostole. Je to pre mňa príjemné, lebo tieto priestory majú výbornú akustiku. A, samozrejme, je to o pocite. V „božom chráme“ sa úplne inak spieva ako v ostatným koncertných priestoroch. Cítim sa tu dobre.
Vaším pôsobiskom sa stala Praha. Ako dlho tam pracujete?
Natrvalo som sa tam presťahovala pred troma rokmi, no súčasne pracujem aj na Slovensku, už desať rokov. Ani po rozdelení to pre mňa neprestal byť jeden spoločný domov.
Vašou pracovnou doménou sú muzikály. Čím vás tento žáner fascinuje?
Spojením spevu a herectva. Muzikál bol môj detský sen, ktorý som si splnila. Keď som videla muzikál Neberte nám princeznú, hneď som vedela, že toto chcem robiť. Teraz ma čaká Johanka z Arku v španielčine, ktorú sa musím kvôli muzikálu učiť. Ďalšou dôležitou premiérou bude muzikál Golem.
Ako ste strávili letné prázdniny?
Najprv som si myslela, že budem mať pracovné leto a čas venujem prevažne štúdiu španielčiny. Nakoniec som aj oddychovala, bola som v Chorvátsku a Francúzsku.
Ako si spomínate na vášho strýka Jara Filipa?
Ako strýka som si ho veľmi neužila, lebo sa zúčastňoval iba „povinných“ rodinných stretnutí, ale inak spoločnosť nevyhľadával. Keď sme boli u neho na návšteve, vždy bol zalezený v izbe za počítačom a my sme sa rozprávali s tetou a bratrancami. Pamätám si, ako sa na chvíľu ukázal v župane a s cigaretou, aby sa nepovedalo, prišiel na pár slov. Keď som sa rozhodla spievať, tak som mala jasno, za kým ísť, lebo sa mi veľmi páčili veci, ktoré robil pre Richarda Müllera. Začali sme spolupracovať, no stihol mi napísať iba tri piesne. Poslednú mi dal iba týždeň pred smrťou.
