aktívny športovec už po vlastných chodiť nebude. Odvtedy sa začal jeho život na vozíku. Ako sám hovorí, zvykať na vozík si nikdy nemusel. Jednoducho ho doň posadili. Oporou celej rodiny sa v ťažkých časoch stala Františkova manželka Zlatica. Tá hneď po úraze kategoricky vyhlásila, že o hroziacej smrti otca a manžela sa v rodine hovoriť nebude. Nikdy neprijala myšlienku, že by sa s manželom mala rozísť. A hoci rozvody uznáva, ochrnutie muža nepovažovala za dostatočný dôvod, aby vzťah ukončila.
Nikdy nebudete chodiť
Tragická udalosť sa Františkovi Velčicovi stala v máji 1980. Pri búraní starého domu sa naňho zosunula stena. Športovec, ktorý predtým miloval basketbal, stolný tenis aj tenis, zrazu striedal jedno nemocničné lôžko za druhým. „Po operácii mi lekári povedali, že viac sa na svoje nohy nepostavím. Zobralo ma to a len ťažko som sa s tým vyrovnával,“ spomína si.
Ležal v Bratislave, Nitre a bol na liečení v Chuchelnej na Morave. Na tamojšom oddelení mal jeho rehabilitáciu na starosti docent Miron Malý. František vraví, že aj vďaka nemu je dnes taký, aký je. „V Chuchelnej mal docent Malý Slovákov pod patronátom. Dennodenne si ma zavrel k sebe do kancelárie a dve hodiny mi držal kázne. Povedal som mu, aby mi nekázal a radšej ma kopal, on však s „prednáškami“ neprestal, psychicky na mňa vplýval. Pripomínal mi, že sa vzdávať nemôžem, lebo mám deti a ženu.“
Preteky na vozíčku
Prvou vecou, ktorej sa v Chuchelnej pacienti učili, bola samostatnosť. Prioritou bolo, aby sa sami dokázali dostať napríklad do vane alebo na toaletu. Okrem rehabilitácie bola v ústave možnosť športovať a František Velčic ju využíval. Rovnako, ako pred úrazom, hrával napríklad stolný tenis. Športovú náturu v sebe nezaprel a takmer na to doplatil. „Asi až v ústave mi zaplo, že musím na seba aj v tom vozíku dávať pozor. V okolí liečebne boli strmé zrázy a my frajeri sme si povedali, že ich zlezieme, hoci sme to mali prísne zakázané. Tak sme to riskli a spustili sa. Vyťahovať nás potom museli zamestnanci liečebne z kríkov a ružových šípov,“ smeje sa pán Velčic.
Z vozíka potom ešte spadol viackrát, nie vždy svojou vinou. Počas rybačky sa syn ponúkol, že otca potlačí, pretože sa ponáhľali. V behu sa mu rozviazala šnúrka a kým si ju viazal, na otca pozabudol. „Keď som zistil, že za mnou nikto nestojí, nedalo sa už nič robiť, vypadol som z vozíka rovno do poľa.“
Na liečení spoznal aj takých, čo prišli o ruku alebo nohu, no napriek tomu sa snažili na protézach pohybovať. Podobní ľudia ho motivovali. „Navzájom ťahali jeden druhého, hecovali sa k životu,“ povedala Zlatica Velčicová. „Na pobyt v ústave spomínam rád, pretože ma naučil, že aj keď ma niečo prikvačí, dá sa ďalej žiť,“ dodal František.
Rozviesť sa? A prečo?
Obaja manželia boli zamestnaní na železnici, bývali v služobnom byte v Nitre na stanici. Prvý raz od nešťastia sa František vrátil domov až na Vianoce, mimo domova strávil skoro trištvrte roka. Najhoršie bolo zvyknúť si na zdanlivú samotu. Manželka Zlatica odchádzala ráno do práce, synovia do školy a Františka čakal život medzi štyrmi stenami bytu.
Poznal veľa mužov s podobným osudom, čo situáciu neuniesli. Prepadli alkoholu a partnerky sa s nimi do roka rozišli. „Tá moja ostala, a za to jej môžem len ďakovať. Takú babu len ťažko zoženiete,“ hovorí s láskou o manželke František. „Neuznávam, aby sa takéto veci riešili rozchodom. Sú príčiny, prečo sa partneri rozídu, ale jeho úraz pre mňa nebol dôvodom, aby som ho opustila. Netvrdím, že sme to mali ružové, často sme sa doma dosť hlasno bavili, obaja sme tvrdohlaví,“ vraví Zlatica. Keď bolo najhoršie, našla oporu vo svojich bratoch a synoch.
Manželka: Život ide ďalej
Zo začiatku bolo pre Františka nepríjemné vychádzať na vozíku do spoločnosti, prekážali mu zvedavé pohľady okolia. „Išli sme ako procesia, všetci sa na nás pozerali. Manžel je hrdý, tak mu to bolo nepríjemné. Ja som ale nechcela pripustiť, že ostane doma, kontakt s ľuďmi potreboval, aj keď nasilu. Nestarala som sa, že je odutý - keď som sa rozhodla, že niekam pôjdeme, tak sme ho s bratmi naložili do auta a išli sme. Aj chlapcov som naňho v dobrom „nahuckala“. Napríklad som im nakázala, že musia ocina presvedčiť, aby s nami išiel do parku, lebo sama tam nepôjdem. Toľko doňho hučali, až nakoniec išiel,“ vraví Zlatica.
V parku si ho cudzie deti prekvapene obzerali, no zaujímavý bol pre nich len niekoľko minút. Potom si zvykli a pri hraní dokonca dávali pozor, aby doňho nenarazili.
František mal napriek tomu nepríjemný pocit, že zavadzia. „To som mu vyhovárala. Ľudia si jednoducho musia zvyknúť, že v ich okolí je niekto s hendikepom. Podobné to bolo, keď sme išli lanovkou na Skalnaté pleso. Kúpila som lístky a pani pri lanovke sa ma prekvapene spýtala, ako sa chceme na vrch dostať. ‚To nie je môj problém, ale váš, my máme lístky, tak nás tam vyvezte,‘ povedala som jej. Hendikep mu predsa nemôže zabrániť, aby normálne žil,“ vysvetľuje pani Zlatica. Striktne vyžadovala, aby to rešpektoval nielen manžel, ale aj okolie.
Úradníci nevedia, čo je bezbariérovosť
Najväčšími prekážkami v živote vozíčkára boli a stále ešte sú bariéry. Kompetentní podľa skúseností pána Velčica vôbec nevedia, čo je to bezbariérovosť. „Keď sa už do nejakej inštitúcie pohodlne dostanem, s prekvapením napríklad zistím, že nemám ísť kam na záchod, lebo dvere na všetkých toaletách sú postavené tak, že vozík sa cez ne nezmestí. V Nitre je na tom dobre napríklad mestský úrad alebo Divadlo Andreja Bagara. Ale obchody už nie. Pokiaľ by bol pri vstupe len jeden schodík, zdolám ho sám. Ak sú ale dva, už sa bez pomoci iných ani nepohnem,“ hovorí František.
Od kamarátov dostali neskôr ponuku, aby sa z Nitry presťahovali na východ Slovenska, kde na nich čakal prázdny päťročný bezbariérový dom. Pre pani Zlaticu to ale bolo ďaleko. Nakoniec si nový domov našli vo Veľkom Záluží. V novopostavenej bytovke, do ktorej sa nájomníci nasťahovali v marci.
Reprezentant v lukostreľbe
Pred dvanástimi rokmi začala Františka trápiť neznesiteľná bolesť chrbtice. Lekári zistili, že hraním stolného tenisu sa chrbát enormne zaťažuje, neprospievali mu točivé pohyby. Stolný tenis mu preto zakázali. Netrvalo dlho a František Velčic si našiel inú športovú náhradu – lukostreľbu. Nový šport si dal odobriť lekármi a tí súhlasili. Na rozdiel od stolného tenisu nie sú pri lukostreľbe žiadne točivé pohyby a svalstvo chrbtice sa týmto športom posilňuje.
Lukostreľba je nákladný šport, za luk zaplatil asi 80-tisíc korún. Dvanásť trubiek, ktoré sú hlavnou časťou šípu, dnes vyjde na viac ako 330 eur. Aby bol šíp kompletný, je potrebné dokúpiť ešte hroty, končíky a krídelká. Väčšinu nákladov na svoje športové aktivity si hradí sám, niečo prispievajú aj známi darovaním dvoch percent zo svojich daní. Tento rok sú majstrovstvá Európy v Čechách, štartovné je 38-tisíc korún. Zvládnuť sa to bude dať len vtedy, ak sa nájdu sponzori.
Vrchol kariéry: Paralympiáda v Sydney
Vytrvalosť, s ktorou sa František pustil do trénovania lukostreľby, ho priviedla až k najkvalitnejším súťažiam. Pred siedmimi rokmi vybojoval na majstrovstvách sveta na Novom Zélande miestenku na paralympiádu do Sydney. Družstvo, ktorého bol členom, zároveň zvíťazilo a na Slovensko prinieslo titul majstrov sveta telesne postihnutých športovcov v lukostreľbe. Slováci tromfli aj Kórejčanov, ktorí sa až dovtedy zdali neporaziteľní.
Na paralympiádu v austrálskom Sydney má František Velčic len tie najlepšie spomienky. Očarila ho krásna príroda, milí a ústretoví ľudia, dokonale pripravené športoviská. Kamkoľvek sa chcel dostať, dostal sa. Bezbariérové boli autobusy, lode, vlaky.
U protinožcov ho prekvapili aj ústretoví ľudia ochotní kedykoľvek pomôcť. Rok pred paralympiádou, počas medzinárodných majstrovstiev Austrálie, zastavil na ulici svoj vozík, aby si vytiahol cigarety. Počas tej krátkej chvíle sa pri ňom zastavili šiesti ľudia, aby sa ho spýtali, či s niečím nepotrebuje pomôcť. „Už ma to hnevalo, tak som zahrešil, aby mi dali svätý pokoj. Vtedy ku mne pristúpil asi šesťdesiatnik a taktne ma upozornil, nech toľko nenadávam, že v Austrálii je veľa Slovákov, mohli by mi porozumieť.“ Na ďalšej paralympiáde v Aténach pán František chýbal, zdravotný stav mu nedovolil zúčastniť sa.
Dnes okrem aktívneho športovania pôsobí aj ako tréner lukostreľby. Na miestnom futbalovom štadióne vo Veľkom Záluží má po dohode so starostom vyhradený čas, kedy môže svojich zverencov trénovať. Lukostreľbe prepadla aj jeho manželka, ktorá sa ale paradoxne luku stráni. Už štyri roky robí rozhodkyňu, pískala aj medzinárodné súťaže. Pri manželovi vždy stála. Neprekážalo jej, že on pritom sedí na vozíčku.
