okmi. Keď neuspel, napísal list verejnému ochrancovi práv. Zatiaľ ho neodoslal. Pochybuje, že by to malo nejaký zmysel. „Už neverím v spravodlivosť v tejto republike. Veď ja som neurobil žiadnu chybu a napriek tomu som potrestaný. Pritom vinou Službytu prišlo Mesto Nitra o státisíce korún,“ konštatuje.
Mesto prišlo o peniaze
Zmluvu o prevode bytu do osobného vlastníctva podpísal J. Mojžiš v máji 1999. Vypracovali ju na nitrianskom Službyte. Podľa nej mal za trojizbový mestský byt spolu s garážou zaplatiť 38 466 korún. V tom istom mesiaci (ešte pred odovzdaním zmluvy na Službyt) zložil aj zálohu kúpnej ceny vo forme dvoch dlhopisov. Ich hodnota bola vtedy 24 488 korún. Napriek tomu je dodnes v byte na Wilsonovom nábreží len nájomníkom.
„V septembri 1999 mi na Službyte povedali, že sa moja zmluva, podpísaná 31. mája, stratila,“ tvrdí Július Mojžiš. V novej zmluve, ktorú Službyt vypracoval v januári 2000, už bola cena za byt s garážou vyššia: 74 654 korún. Prekvapený nájomník sa dozvedel, že predchádzajúca cena bola nesprávna. Chybu vraj spôsobila bývalá pracovníčka Službytu, ktorá vypracovávala kúpno-predajné zmluvy. „Neakceptovala uznesenie mestského zastupiteľstva z roku 1998. Z nejasných dôvodov garáž určila ako pivničný priestor, na základe čoho sa predávala podstatne lacnejšie,“ informovali nás na Službyte. Len v dvanásťbytovke, v ktorej býva pán Mojžiš, bolo za nižšiu cenu predaných šesť bytov. Mesto tak prišlo o peniaze.
„Vyššiu sumu zaplatím, až keď doplatia aj moji susedia,“ reagoval Július Mojžiš. Z princípu odmietol investovať do rovnakého bytu viac ako ostatní. Argumentoval aj tým, že v zmluve z mája 1999 sa jasne uvádza, že cena je stanovená dohodou. Nasledovala objemná korešpondencia so Službytom a Mestom Nitra, nič však nepriniesla. Akurát sa opätovne menila cena bytu – v roku 2001 už od neho žiadali 79 122 korún.
Mimosúdne sa nedohodli
V septembri 2002 sa pán Mojžiš obrátil na súd, zároveň navrhol aj mimosúdnu dohodu. Službyt ju akceptoval - súhlasil s cenou 46 021 Sk. Žalobca sa to však ani nedozvedel. Nádej na dohodu aj tak trvala len krátko - mestskí poslanci totiž takéto riešenie neschválili. Nasledovalo preto pojednávanie. Pán Mojžiš sa domáhal, aby súd zaviazal odporcu uzavrieť zmluvu v pôvodnom znení z roku 1999. Zároveň žiadal o uhradenie takmer stotisíc korún „z titulu bezdôvodného obohatenia sa“ Službytu. Zdôvodnil to tým, že musí neustále platiť nájomné, hoci už zaplatil časť kúpnej ceny a uzatvoril zmluvu o prevode bytu do osobného vlastníctva.
Službyt na súde argumentoval, že pôvodný návrh zmluvy nie je v súlade s uznesením mestského zastupiteľstva z roku 1998 ani so zákonom 182 o vlastníctve bytov a nebytových priestorov (podľa neho garáž netvorí príslušenstvo bytu). Právna zástupkyňa Službytu zároveň predložila návrh pôvodnej zmluvy, v ktorom bol vyškrtnutý článok 9. Z toho vraj vyplýva, že manželia Mojžišovci návrh zmluvy neakceptovali. „My sme nič v zmluve neškrtali, mohol to spraviť hocikto. Mimochodom, vyškrtnutý článok sa nášho domu ani netýka,“ reaguje Július Mojžiš. „Prekvapilo ma aj to, že Službyt na súde vytiahol zmluvu, o ktorej predtým tvrdil, že sa stratila.“ Ako dôkaz, že do zmluvy nezasahoval, predložil nám kópiu, ktorú mu vraj v minulosti poskytli na Službyte – nie je v nej nič škrtnuté.
Márny boj
„Skutočnosť, že k pochybeniu došlo v niekoľkých podobných prípadoch, ešte nezakladá právny nárok navrhovateľa, aby súd „zaviazal“ odporcu k ďalšiemu pochybeniu v zmysle „spravodlivosti“...“ uvádza sa v stanovisku Službytu. Okresný aj krajský súd mu dal za pravdu a žalobu Júliusa Mojžiša zamietol.
„Viacerí mi hovoria, že som mal radšej zaplatiť vyššiu cenu a nepúšťať sa do boja s Mestom a Službytom. Možno majú pravdu, ale nemôžeme byť všetci ako barani,“ uvažuje pán Mojžiš a ironicky dodáva: „Vyzerá to tak, že za chyby pri predaji bytov môže jedna pani, ktorá vypracovala zmluvy, a tá už na Službyte nepracuje. Je to smiešne. Za plnenie uznesení mestského zastupiteľstva sú predsa zodpovední poslanci a hlavný kontrolór. A kde boli nadriadení pracovníčky Službytu? Je neuveriteľné, že nikto nebol v tejto kauze potrestaný, len ja – musím zaplatiť za byt vyššiu cenu, navyše, garáž sú mi teraz ochotní predať len za tržnú cenu. Nájomné, ktoré sa medzitým opakovane zvyšovalo, ma už stálo desaťtisíce,“ sťažuje sa nájomník.
Poukazuje aj na problém s dlhopismi, ktoré zaplatil ako zálohu v roku 1999: „Hlavný mestský kontrolór konštatoval, že kupujúci má uhradiť kúpnu cenu až po podpísaní zmluvy o prevode vlastníctva. Odo mňa ich zobrali ešte predtým... Opäť nebol nikto potrestaný.“
Keby J. Mojžiš podpísal novú zmluvu pred šiestimi rokmi, za byt s garážou by zaplatil vyše 74-tisíc. On však išiel za svojou pravdou a prerobil. Stálo ho to nielen peniaze, ale aj veľa nervov. Neľutuje s odstupom času, že sa pustil do boja? „To by som zradil svoje svedomie. Ja som absolvent Baťovej školy,“ odpovedá rezignovane.
