Písmo:A^-|A⁺    diskusia (0)

achovali. Moore chcel poznať, ako sa po rozpade štátu vyvíja samostatná krajina. Knihy, ktoré za morom študoval, boli zväčša o bývalej federácii alebo o Prahe. O Slovensku len kde-tu kapitola. Nedostatok informácií a zvedavosť ho priviedli najskôr do Rožňavy a Popradu, kde učil angličtinu, neskôr sa presunul do Nitry. Riaditeľka rožňavskej školy ho vraj tak veľmi chcela na poste udržať, že ho tlačila, aby si medzi študentkami našiel priateľku. Mala by tak istotu, že ostane. Mal 24, keď sa rozhodoval, čo po škole. Cestovanie mu problémy nerobilo, ani jeho rodina nevie obsedieť doma. Ešte pred dlhodobým pobytom na Slovensku absolvoval sám cestu po Európe. Len tak, cez letné prázdniny. Zistil, že v Čechách aj na Slovensku je dopyt po zahraničných lektoroch, a to aj využil. Mnoho kamarátov a spolužiakov išlo učiť do Prahy, on si razil cestu iným smerom. Východoslovenským. K slovenčine sa prepracoval cez češtinu. Jazyk sa začal učiť ešte v Kanade, nenašiel však žiadnu učebnicu. „Zo začiatku som nosieval všade slovník, makal som na sebe. Každý deň som sa učil nové slovíčka, čítal noviny a snažil sa hovoriť. Bol som dosť tvrdohlavý na to, aby som to zvládol,“ rozpráva čistou plynulou slovenčinou. Len v pozadí počuť mierny prízvuk. „Teraz som lenivejší, lebo už viem komunikovať. Robím chyby a uvedomujem si ich. Moja slovenčina je stále slabá, keby som sa s niekým hádal, neznel by som tak presvedčivo ako rodený Slovák,“ vraví Brian. Nevýhoda potom je, že v hádke sa rýchlejšie vzdá. S jazykom zažil Brian aj smiešne situácie. Keď ešte býval na bratislavskom internáte, vrátnik ho nechcel v noci pustiť do budovy. Ťažko mu bolo vysvetliť, že stratil kľúče. Čašníci s ním - najmä zo začiatku – komunikovali posunkami. Rukou znázorňujúcou otvárajúce sa ústa sa ho pýtali, či bude jesť. Ani slang sa neučil ľahko. O slove „baba“ si dlho myslel, že znamená prostitútka. Podobným problémom boli preňho dĺžne a mäkčene. Keď chcel byť Brian učiteľom, musel sa naučiť po anglicky. Niežeby svoju materinskú reč neovládal, ale vysvetľovať gramatiku nevedel. „Niekedy som bol presvedčený, že vysvetľujem správne a potom som s prekvapením zistil, že gramatické učebnice mi hovoria niečo celkom iné. Rozdiel bol napríklad aj medzi americkou angličtinou, na ktorú som zvyknutý, a britskou, ktorá sa na Slovensku vyučuje,“ vraví Brian. U slovenských študentov ho šokovalo viacero vecí, napríklad ťaháky a opisovanie. „Bol som frustrovaný, keď som videl, ako to vaši študenti robia. Vzali si papiere, dali si ich na lavicu a otvorene opisovali. Úplne ma pritom ignorovali. Až keď som povedal, že prepadnú, prestali podvádzať. V Kanade by si to študenti nemohli dovoliť. Tým nechcem povedať, že si občas ťaháky nepripravia, ale ak im ich objavia, bez milosti ich vyhodia zo školy. Je len málo tých, čo to riskuje. Uvedomujú si, že sa to neoplatí,“ tvrdí Brian Moore. „Asi je niečo podozrivé na tom, keď sa z mojich najhorších študentov stanú po písomkách najlepší. Nie som taký hlúpy, aby som na to naletel, najmä, keď to robia tak veľmi okato.“ Vzťahy učiteľ-študent sú tiež iné, všetko je to o zvykoch. „Tu sa viac prednáša a študenti píšu. U nás sa diskutuje,“ definuje Brian rozdiely. S rodinou sa po dlhšom čase stretol v Maroku. Trávil tam s nimi Vianoce. Rodina chcela ísť do Talianska, Brian tam bol päťkrát. Maroko bolo kompromisným výberom. Kým je Brian v Európe, chce cestovať. Už dlho ho láka napríklad Egypt, ktorý je od nás podstatne bližšie ako z Kanady. Odíde, až keď si splní svoje cestovateľské sny. Kamaráti si zarobili na autá, v Kanade si postavili vlastné domy a založili rodiny. Brian je slobodný, žije v byte a berie slovenský plat. A vyhovuje mu to. Zatiaľ.