Začínal ako najhorší žiak v triede, ktorý nezvláda učivo, no už prvý ročník skončil ako najlepší spomedzi rovesníkov. Od spolužiakov si „užil“ posmešky aj šikanovanie, preto prestúpil na vidiecku školu. Zomknutý kolektív malej dedinskej triedy ho ale neprijal, a tak sa Martin ocitol v Nitre. Na škole, ktorá mu vyhovovala a kde sa po prvý raz cítil dobre. Po jej skončení študoval na strednej škole v Trnave, kde minulý rok zmaturoval.
Problémy prišli s prvou triedou
Martinova mama Beata Dudášová má vyštudovanú špeciálnu pedagogiku, pôsobila ako logopédka. Jej brat a Martinov strýko je ušný lekár. „Je to paradox, ale nezistili sme žiaden problém. Na začiatku nás pomýlilo, že syn vie krásne odzerať z pier. Problémy prišli, až keď nastúpil do školy,“ hovorí pani Dudášová. Chlapec mal ťažkosti s čítaním aj písaním, nevedel spájať hlásky do slov a slová do viet. Bol najhorším v ročníku, a to mu na sebavedomí nepridávalo. Mal však dobrú učiteľku a motiváciou preňho boli aj knihy, ktoré za každý úspech dostával.
„Mal som aj šťastie na spolužiakov, boli inteligentní a nerobili mi problémy. Potom prišiel druhý stupeň základnej školy, triedy sa poprehadzovali, spolužiaci a učitelia sa čiastočne zmenili. Mal som dosť takých spolužiakov, čo prepadli z vyšších ročníkov. V triede sa vytvorili dva tábory – tí, čo ostatných šikanovali a tí, čo boli šikanovaní,“ rozpráva Martin.
Šikanovanie a bitky
On sám nemal v povahe terorizovať spolužiakov, preto sa stával obeťou silnejších. Často dochádzalo ku konfliktom a bitkám. „Bolo obdobie, keď som len platila rozbité okná a roztrhané tričká. Asi to súviselo aj s vekom chlapcov, začínala sa u nich prejavovať puberta, boli divokejší,“ spomína si dnes už s úsmevom Beata Dudášová. Roztržky vznikali často úplne zbytočne a boli výsledkom nedorozumení. „Nedoslýchaví to majú niekedy ešte horšie ako nepočujúci. Snažia sa komunikovať so zdravými rovesníkmi, niečo pritom počujú a niečo nie. Práve v pubertálnom veku si to, čo nepočujú, môžu vysvetliť inak, zle. Potom z toho boli bitky a synovi to na psychike určite nepridávalo,“ povedala Beata Dudášová.
Kvôli závesnému načúvaciemu prístroju, ktorý vtedy Martin nosil, si nechal dorásť vlasy. Nechcel, aby si z neho spolužiaci robili posmech. Posmeškom a nelichotivým narážkam ale aj tak nezabránil. Okrem toho mu v triede spolužiaci schovávali veci, ktoré mu vrátili, až keď prišli učitelia. Tí si potom mysleli, že Martin si obvinenia na spolužiakov vymýšľa.
Dvakrát menil školu
Konflikty neutíchali, preto sa Martinova rodina rozhodla pre inú školu. „Kolega na dedine mi ponúkol, že Martin môže prestúpiť do jeho triedy, kde bolo len trinásť detí. Tak sme to skúsili,“ povedala Martinova mama. „Nezapadol som do kolektívu, v ktorom sa všetci veľmi dobre poznali, boli z rovnakej dediny a bolo ich málo. Mali svoje vzťahy, do ktorých som ja nepasoval,“ konštatuje Martin.
Nasledovala ďalšia zmena. Mala sa ňou stať špeciálna základná škola pre nepočujúce deti v Bratislave. Na vyučovaní sa posunkovalo, žiaci a učitelia komunikovali len touto formou. Martin mal z toho hrôzu, medzi nepočujúcich by nezapadol, veď dodnes posunkovú reč neovláda. „Ak by som si zvykol na posunkovanie, bola by to chyba. Ako nepočujúci som sa mohol uzavrieť do seba a nesnažiť sa komunikovať. Ale tým by som si sám uškodil,“ myslí si 20-ročný chlapec. Deviaty ročník dokončil v integrovanej triede bývalej ZŠ na Levickej ulici v Nitre. Nespornou výhodou bolo, že deti boli zvyknuté na komunikáciu so svojimi hendikepovanými spolužiakmi. Ďalšou však bolo to, že po skončení takejto základnej školy mal Martin väčšiu možnosť výberu strednej školy.
Hendikep mu neuznali
Martin túžil po zdravotnej škole v Trnave, tam ale neakceptovali jeho hendikep. Napriek postihnutiu mu neumožnili vykonať individuálne prijímacie pohovory, hoci to legislatíva povoľuje. Pre porovnanie prístupov: na škole podobného zamerania v rovnakom meste ho riaditeľka prijala bez ďalšieho testovania, len na základe predchádzajúcich prijímacích pohovorov a známok z profilových predmetov.
Neprekážalo mu, že za pár rokov vystriedal tri školy na troch rôznych miestach mimo bydliska? „Vôbec nie. Keď viem, že idem do lepšieho, tak mi to nemá prečo prekážať.“ Pedagogickú a sociálnu akadémiu blahoslavenej Laury v Trnave Martin minulý rok úspešne ukončil. Dnes sa chystá študovať fyzioterapiu na Univerzite Cyrila a Metoda v Trnave.
Vďaka karate si začal veriť
Sebavedomie mu okrem školy dalo aj karate. Trénoval ho od ôsmich rokov s kórejským trénerom, ktorý mal sám sluchovo postihnutého syna. Tréner bral učenie karate ako filozofiu a voči Martinovi a jeho hendikepu dokázal byť empatický. „Pri karate som sa naučil veriť si, vykašľal som sa na posmešky.“ Chlapec sa úplne oddal športu, telocvičňa sa stala jeho druhým domovom. Pod vedením trénera Miloša Kabáta sa dnes venuje bodybuildingu.
Martin kedysi chodieval aj na diskotéky, viac ho ale lákajú športové tréningy. Ako každý mladý človek, aj on počúva hudbu. A poriadne nahlas. Zrejme rovnakou intenzitou by ju vo svojom veku počúval, aj keby mal sluch ako zdravý človek.
