žená plastová vanička, ktorá slúži na kúpanie. „Najhoršie je to v zime, vtedy je skoro tma,“ konštatuje 34-ročná mama dvoch synov.
Dominik bude mať dvanásť rokov, Martin desať. Mladší z bratov sa počas školského roka zdržiava doma len raz za mesiac. Navštevuje tretí ročník špeciálnej základnej školy v Bratislave – má zrakové postihnutie aj problémy so správaním. „Častejšie ho brať domov nemôžem, finančne sa to nedá utiahnuť, už takto ma cestovanie vyjde šesťsto korún. Okrem toho platím 1612 korún za internát,“ hovorí Katarína. Je rozvedená a nezamestnaná. „Chodím na aktivačné práce, občas sa mi podarí zohnať nejakú brigádu. Keď má však Martinko zdravotné problémy, musím ísť po neho do Bratislavy.“
Mladší syn podstúpil prvú operáciu ako trojmesačný. „Už keď mal šesť týždňov, všimla som si, že má biele zreničky. Na oboch očiach mu zistili šedý zákal. V troch rokoch prišla ďalšia diagnóza – porucha správania a emócií. Bol agresívny, nepokojný, hyperaktívny. Ubližoval bratovi, deťom v škôlke i učiteľke. Buchol ich, pohrýzol, udieral si hlavičku. Teraz už takéto problémy nemá, berie lieky - ale aj tie prestávajú časom účinkovať a treba hľadať nové,“ opisuje nám synov stav Katarína. Dodáva, že v špeciálnej škole mu najväčšie ťažkosti robí písanie. „To mu totálne nejde, ale veľmi dobre číta. Používa pri tom televíznu lupu. Ide mu tiež rátanie, má dobrú pamäť. Ale kvôli zdravotným problémom dosť zameškal, preto aj prepadol.“
Zatiaľ poslednú operáciu podstúpil Martin vlani – znovu mu operovali oko, pretože mu hrozilo oslepnutie. „Na čítanie a písanie má pätnástky dioptrie, na bežné nosenie dvanástky-trinástky. V okolí, ktoré pozná, sa dokáže pohybovať. Do diaľky však nevidí,“ konštatuje mama, ktorá má obavy aj o zrak staršieho Dominika. Dôvodom je skutočnosť, že sa neraz musí učiť pri sviečkach. „Snažím sa ho naháňať, aby to stihol ešte za svetla, ale v zime je skoro tma. Aj Dominik musí nosiť na čítanie okuliare, pretože mal v škole úraz na oko.“
Katarína hovorí, že si elektrinu nemohla vybaviť kvôli chýbajúcemu vlastníckemu listu na dom. „Keď sme sa do neho pred rokmi nasťahovali, chcela som ho odkúpiť, ale majiteľka nemala v poriadku papiere. Neskôr zomrela, nech jej je zem ľahká, a muselo sa robiť dedičské konanie. Teraz už síce vlastnícky list mám, no na zavedenie elektriny mi chýbajú peniaze. Tie by som potrebovala aj na opravu domu.“
Večery pri sviečkach spestruje rodine len tranzistor na baterky. „Keď je nám dlho, ideme spať. Deti si občas pozrú aj televízor – u susedov,“ dodáva Katarína.
