ajúcimi rokmi už strácala nádej. Radosť do srdca jej vrátila až televízna relácia Pošta pre teba, vďaka ktorej sa napokon s dcérou predsa len stretla. V ich očiach sa v tej chvíli objavili slzy dojatia.
Trápenie pani Hermíny sa začalo, keď mala pätnásť rokov. Cestou zo školy sa k nej pripojil starší chlap z Terchovej, kde vtedy bývala. „Bola som pekné dievča a on mi nedal šancu, aby som sa ubránila. Učila som sa vtedy za kuchárku. Doma som sa bála niečo povedať. S pravdou von som vyšla až vtedy, keď už bolo na mne vidno, že niečo nie je v poriadku. Mama naliehala, aby som si to dala zobrať. Zo strachu, že už nikdy by som nemohla mať deti, som však jej návrh odmietla. Tak mi pripravila zo života peklo. Dcérku som porodila ako šestnásťročná 9. decembra 1957. Doma som zostať nemohla. Takmer pol roka som s ňou ako maloletá bola v kojeneckom ústave. Potom som však musela ukončiť školu. Dieťa som teda nechala tam. Po skončení školy som z domu odišla na brigády. Dcérku som si k sebe chcela zobrať až keď budem mať osemnásť rokov. Keď som ju však po istom čase prišla navštíviť do detského domova, už tam nebola. Moja mama jednoducho zariadila, aby ju dali na adopciu a odvtedy som ju nevidela,“ spomína si na neopísateľne ťažké chvíle pani Hermína.
Jej mama tlačivo so súhlasom na adopciu podpísala tromi krížikmi. Pani Hermína sa odvtedy dcérku pokúšala vypátrať všetkými možnými spôsobmi. Písala listy, žiadosti, chodila na úrady - všetko márne. Po dcérke akoby sa prepadla zem. „V tom čase som ako kuchárka robila na brigáde v Holíči. Za mojou priateľkou tam z vojny chodil jej brat Emil. Veľmi som sa mu zapáčila. Navrhol mi, aby sme spolu chodili. Po prvej nepríjemnej skúsenosti som spočiatku nechcela. Všetci mi však hovorili, že je to slušný chlap. Po vojenčine ma požiadal o ruku a ja som súhlasila. Po ukončení brigády som sa opäť vrátila domov. Tam za mnou prišiel aj môj nastávajúci. Moja mama bola zase proti, môjmu otcovi sa však zapáčil. Ochotne mu pomáhal so statkom a vedel urobiť všetko, čo bolo potrebné okolo domu. Tak sme sa zobrali a zostali spolu až dodnes,“ opísala nám svoj príbeh pani Hermína. Postupne prišli na svet deti Lýdia, Miroslav, Iveta a Evka. Poslednej dali také meno preto, aby aspoň po mene pripomínala prvú dcéru pani Hermíny, o ktorej nič nevedeli.
„Aj manžel Emil vždy chcel, aby prvá dcérka prišla k nám. Splnilo sa nám to až teraz, keď sme už na dôchodku. Dozvedeli sme sa, že Eva to nemala u svojich druhých rodičov nikdy ľahké. Adoptívneho otca mala dobrého, ale jeho manželka vraj bola macocha v pravom zmysle slova. Bola na dcérku veľmi prísna, za všetko ju karhala, nikam ju nepúšťala. O tom, že je adoptovaná, sa Evka dozvedela až minulý rok, keď jej to pred svojou smrťou povedal adoptívny otec. Dal jej všetky papiere, aby vedela, odkiaľ pochádza. Až podľa nich nás vlastne vypátrala. Dcérka býva v Stupave, má štyroch synov a všetci nás už boli navštíviť. Deviateho decembra bude mať 49 rokov. Veľmi sa jej u nás páčilo a aj my sme boli z návštevy u nej milo prekvapení. Tak sa nám rodina rozrástla. Najzábavnejšie na celej veci je, že teraz mám dve dcéry s rovnakým menom. Prvá aj posledná sa volá Eva,“ dodala pani Hermína.
