Roman Valkovič sa takmer dvadsať rokov venuje bábkoherectvu, pôsobí v Starom divadle v Nitre. Okrem toho je však aj moderátorom N-Radia. Hoci je mu herectvo bližšie, moderovanie považuje za hobby, ktorým si nielen finančne prilepší, ale je aj vhodnou príležitosťou na zdokonalenie schopnosti improvizovať. „V rádiu nemám šancu držať sa len scenára. A aj na javisku sa improvizuje, nie sme predsa stroje, zabúdame.“
Napriek tomu priznáva, že keby sa ako herec na Slovensku svojím remeslom uživil, moderovanie by robiť nemusel. Aj tak je to však niečo, čo ho baví a v rámci profesie posúva ďalej.
Vraví, že k herectvu ho možno predurčili anjeli, keď sa narodil. Ale ako každé dieťa, aj on mal svoje sny. „Chcel som byť vodičom kamióna, smetiarom...“ Keď sa rozhodoval nad strednou školou, dôležité bolo najmä to, aby nemusel maturovať z matematiky. „Musím povedať, že z matematiky som bol vždy slabý, tak som študoval na strednej priemyselnej škole za obuvníka.“ Keď potom rozmýšľal nad ďalším štúdiom, zvíťazilo bábkoherectvo na DAMU v Prahe. „Hral som v kapele, chodil som na klavír, a teda mal som vzťah ku kultúre.“ Hoci mal po štúdiu pripravenú zmluvu s divadlom v Čechách, zacnelo sa mu za domovom, Nitrou. Zamieril teda do Starého divadla.
Tvrdí, že bábkoherci musia byť fyzicky zdatnejší ako činoherci. Keď nastupoval na profesionálnu dráhu, povrávalo sa, že bábkové herectvo sa zmiešava s činohrou. „Divadlo, ktoré som začínal robiť v osemdesiatych rokoch sa posunulo inde, už to nie je to klasické bábkové divadlo. Mne ale bábkoherné a činoherné spojenie nevyhovuje. Človek robí aj jednu, aj druhú postavu a to je drina.“
Bábkové predstavenia sú najmä pre deti. Trochu je mu smutno, že školy chodia na ne menej ako kedysi. „Naším poslaním je naučiť deti, aby do divadelného chrámu vstupovali s úctou.“
I keď si podľa Romana Valkoviča o hercoch mnohí myslia, že sú nešikovní, u neho to tak rozhodne nie je. Zvláda domáce práce či kladenie parkiet. „Rád sa vŕtam v autách a rozoberám ich. Myslím, že je to trochu extrém voči hereckému povolaniu.“
S manželkou má jedného syna, s ktorým si v lete chodí oddýchnuť na chalupu do hôr. Počas pracovného týždňa veľa času nemá. Ak si nejaký nájde, trávi ho v rodinnom domčeku alebo u svokrovcov. Čo sa týka rodinnej dovolenky, na tú sa so svojou polovičkou za pätnásť rokov spoločného života ešte nevybral. „Mne to vôbec nechýba, hlavne, že sme zdraví,“ dodáva s úsmevom.
Autor: VERONIKA KLUSKOVÁ
