„Je to dobrý pocit, keď „nemáte“ stále úplnu tmu, ale aj to zrejme postupne príde...“ Jana sa však nesťažuje. Hovorí, že sa už v živote naplakala dosť. Dnes musí myslieť predovšetkým na svoju dvanásťročnú dcéru Nelu. Chce, aby vyrastala ako ostatné deti – aby ju nijako nepoznačil mamin zrakový hendikep.
Bolo šťastím, že prežila
Jana sa narodila pred 35 rokmi v Nitre. Na svet prišla predčasne, v siedmom mesiaci. Vážila len 950 gramov. „Vtedy nebolo zdravotníctvo na takej úrovni ako dnes. Bolo šťastím, že som vôbec prežila. Predimenzovali mi však kyslík v inkubátore, a to mi poškodilo zrak. Nie je to teda dedičné, čo ma teší, keďže mám dcéru,“ konštatuje Jana. Žije predovšetkým pre Nelu. Už osem rokov sa o ňu stará sama.
„Bola to veľká láska. On o mňa tvrdo bojoval, ja som ho odrádzala. Nechcem, aby to vyznelo ako fráza, ale on by mi vtedy skutočne dal aj modré z neba,“ spomína mladá žena na bývalého partnera, Nelinho otca. Žili spolu šesť rokov. „Bol to zo začiatku veľmi pekný vzťah, ale jeho matka sa s tým nevyrovnala - bola pritom sama zrakovo postihnutá. Možno keby sme mali byt, dopadlo by všetko inak. Ale pokazilo sa to. Keď mala Nelka štyri roky, rozišli sme sa. Povedal mi, že on vie, že sa o malú dobre postarám...“
Mama sa naučila
šlabikár naspamäť
Jana sa naučila spoliehať najmä sama na seba. Tak tomu bolo aj po pôrode, keď za dverami nemocničnej izby počula slová sestričky: Načo sem dali tú slepú, čo my tu s ňou budeme robiť? „Bola som vysilená, veľmi zle mi to padlo. Aj keď som nevládala, sama som chodila do sprchy, do jedálne. Radšej som nikoho „neotravovala“. Ale neskôr sa mi dostalo zadosťučinenie. Na izbu priviezli ženu po pôrode a sestrička jej povedala: budete tu s jednou nevidiacou mamičkou, ale nebojte sa, ona nebude potrebovať vašu pomoc, ona neohlási ani nás – ani keby mohla.“
Malá Nelka vycítila, že jej mama nevníma svet očami. „Už keď mala asi 1,5 roka a zbadala na dvore nejakú prekážku, utekala za mnou, aby som nespadla. Ako trojročná sa ma spýtala: Mamička, prečo nejdeš k lekárovi, dá ti určite nejaké tabletky na oči...“
Chýbajúci zrak musela mama pri výchove dcérky nahradiť dôvtipom a pamäťou. „Predtým, ako som jej v knižke ukazovala zvieratká, naučila som sa, na ktorej strane sa ktoré nachádza. Neskôr, keď už chodila do školy, naučila som sa naspamäť aj texty zo šlabikára, respektíve som si ich prepísala do Braillovho písma – aby som ju mohla pri čítaní kontrolovať. Podobne to bolo napríklad aj s farbami na detskej hrkálke. V jej strede bola priehlbinka - vedela som, že po pravej strane je červená gulička, po ľavej žltá a hore modrá.“ Mame nerobilo problémy ani kúpanie bábätka či jeho kŕmenie, učila ho chodiť. Občas síce mala strach, či to zvládne, ale verila v božiu pomoc.
„Vždy som dbala na to, aby dcéra vyrastala ako ostatné deti. Nemôže trpieť za to, že jej mama je nevidiaca. Preto som s ňou od mala chodila, kde sa len dalo – aj do baby klubu na plávanie. Nebolo to jednoduché, pretože sme museli z Lužianok cestovať do Nitry. Po kúpaní sme si zobrali taxík k tete, ktorá býva v meste. Keď sa dcéra „usušila“, autobusom sme išli domov. V troch rokoch som ju zapísala do tanečnej, v piatich cvičila s mažoretkami, od 1. triedy chodí na klavír, navštevovala aj spevácky zbor Dúha.“
Na základnej škole sa Nela učila na čisté jednotky. „Niektorí ľudia sa čudovali: ako by som nemohla mať šikovné dieťa, pretože som nevidiaca,“ poznamená Jana. Jej „malá“ už dnes študuje na nitrianskom osemročnom gymnáziu, stále je vyznamenaná. Plánuje ísť na vysokú školu.
Na opravu domu
chýbajú peniaze
Rozpočet rodiny je viac ako skromný. „Keď všetko poplatím, zostane mi 3-4-tisíc. A to na stravu, hygienické potreby aj kozmetiku. Je to dosť málo, ale ja sa hlavne snažím, aby mala dcéra všetko, čo potrebuje,“ hovorí mama, ktorá investuje predovšetkým do Nelinho vzdelania. „Niektorí ľudia si myslia, že mám mnohé veci zadarmo, pretože som nevidiaca – je to nezmysel,“ dodáva.
Na parádu Jane nezostáva, vždy je však pekne a vkusne upravená. Prezradila nám, že si kupuje lacné veci, záleží jej však na tom, aby boli zladené. „Nechcem, aby o mne ľudia hovorili: tá je ale zrichtová, to preto, že nevidí.“ Jana rozoznáva farbu jednotlivých kúskov svojho oblečenia hmatom - podľa materiálu. „Existuje na to aj dobrá pomôcka, indikátor farieb. Prístroj stojí približne 19-tisíc korún. Stačí, ak ho priložíte k oblečeniu a on vám povie jeho farbu. Zíde sa to najmä pri rukaviciach a ponožkách, kde sa často pomiešajú páry. Sociálna komisia mi však kúpu tejto pomôcky neschválila. Vraj mi ju kompenzuje osobná asistentka. Ale tá pri mne predsa stále nesedí. Potrebovala by som ju na viac hodín, ako som dostala,“ konštatuje Jana. Mrzí ju najmä to, že jej nepridelili asistentku na sprevádzanie.
Jej snom je bývať opäť v rodnej Nitre – najmä kvôli dcére, ktorá tu študuje a chodí na klavír. Má na to však aj ďalší dôvod: starý domček na dedine si stále pýta peniaze. „Postupne ho prerábam, no šetriť sa z tých malých peňazí nedá. Dôchodok ako jediný zdroj príjmu mi už niekoľko rokov nezvýšili. Musela som si požičať od príbuzných, známych a „lepila som“, čo sa dalo – kúrenie, izbu pre malú. Tá sa robila len pred štyrmi rokmi a už plesnivie, mám strach, aby to nemalo vplyv na Nelkino zdravie. Problémy sú aj so strechou, potrebovala by som opraviť chodbu, vymeniť staré okná a dvere. No kde na to vziať?“
Túži po zamestnaní
Pani Jana túži po zamestnaní. Nielen kvôli peniazom. „Chcela by som byť aj medzi ľuďmi. Nerobí mi psychicky dobre, keď som sama doma.“ Naposledy mala robotu v roku 1997 – pre istého podnikateľa vtedy piati ľudia so zrakovými problémami vyrábali metly. Hoci má Jana vzdelanie aj na kvalifikovanejšiu prácu, bola šťastná. „Človek si dnes nemôže vyberať, každá koruna sa zíde. Lenže vydržalo to len mesiac. Dostali sme prvú výplatu a potom nasledovali už len sľuby. Hoci ten pán na nás zobral peniaze z úradu práce, viac sa neozval.“
Kurz na telefonistku, ktorý si Jana urobila v Levoči, jej pri hľadaní zamestnania nepomáha. Telefónne ústredne sa totiž v posledných rokoch rušia. „Mám aj základy z počítačov a nemčiny, viem komunikovať s ľuďmi,“ dodáva sympatická žena. Vie si predstaviť, že by mohla byť užitočná v asistenčnom centre, ktoré má od leta fungovať na nitrianskom mestskom úrade. Ak by dostala túto možnosť, bola by nesmierne šťastná.
„Kedysi som chcela ďalej študovať, ale narodila sa dcéra - pokladala som za povinnosť postarať sa o ňu. Teraz, keď trošku podrástla, som mala záujem doplniť si vzdelanie diaľkovo. Zaujímala som sa o ekonomický odbor pre nevidiacich v Levoči aj o kurz pre masérov. Žiaľ, diaľkové štúdium mi neumožnili a denné si dovoliť nemôžem - mám predsa dcéru. V prvom rade som zodpovedná za ňu.“
Pani Jana hovorí, že každé dieťa si zaslúži mať najlepšiu mamu. A ona sa takou pre svoju Nelu snaží byť. „To, že nevidím, brala vždy normálne, je na to zvyknutá. Často sa ma však pýtala a pýta sa dodnes: Mami, a vidíš ma aspoň trochu?“ Vidí, hoci inak ako vidia svoje deti iné mamy.
