„V dnešnej hektickej dobe si osobitne vážim ľudí, ktorí sú obdarení sebareflexiou a snažia sa svojím osobným prístupom niečo zmeniť,“ hovorí viceprimátor Miloš Dovičovič.
Za najtrvácnejšie priateľstvá pokladá tie, ktoré nadviazal počas gymnaziálnych čias. „Toto je aj dôvod, prečo sa v spomienkach rád vraciam do školských lavíc. Koncom minulého roka sme zorganizovali netradičné stretnutie celého nášho ročníka, ktorý tvorilo šesť tried. Niektorých spolužiakov som nevidel tridsať rokov a takmer sme sa nespoznali. Toto stretnutie bolo pre mňa jedným z najsilnejších citových zážitkov v poslednom období,“ spomína.
Po maturite na Gymnáziu v Nitre na Párovskej ulici pokračoval v štúdiu na Slovenskej vysokej škole technickej v Bratislave, odbor ekonomika a riadenie strojárenskej výroby. Ako mladý absolvent sa zamestnal vo výskumnom ústave. Neskôr odišiel pracovať do Prahy, kde pôsobil ako vedúci kancelárie podpredsedu Federálneho úradu pre normalizáciu a meranie. Bol tam aj v období vypuknutia spoločenských zmien. „V roku 1989 som pracoval priamo na Václavskom námestí a z otvoreného okna som mal výhľad na balkón Melantrichu.“
Do Nitry sa vrátil v októbri 1991, kedy sa kládli základy novej samosprávy. Zaujímal sa o komunálnu politiku a začal pracovať na mestskom úrade v pozícii vedúceho kancelárie primátora. Po štyroch rokoch pôsobenia v úrade prešiel na Vysokú školu pedagogickú, dnešnú Univerzitu Konštantína Filozofa, kde vykonával prácu kancelára univerzity pri rektoroch Petrovi Libovi a neskôr Danielovi Kluvancovi.
Do pozície viceprimátora sa dostal v roku 2003, kedy bol už druhé obdobie aj poslancom mestského zastupiteľstva. „Moja práca si vyžaduje najmä rozhľad, trpezlivosť a ochotu počúvať názory iných ľudí. Posledné menované je osobitne dôležité, pretože v praxi to znamená skĺbiť často protichodné názory a požiadavky, nájsť v nich racionálne jadro a tieto myšlienky sa snažiť v reálnosti uskutočniť,“ hovorí Miloš Dovičovič.
O sebe tvrdí, že má dôvod na radosť i na nespokojnosť. „ Som rád, že som v pozícii, kde môžem ovplyvňovať spoločenské dianie. Je to vec, o ktorú som sa snažil. Nespokojnosť vnímam ako súčasť každého snaženia. Spočíva v tom, že už dnes, v tomto momente nemôžem dosiahnuť všetko, čo by som chcel, a mnohé veci si vyžadujú dlhší čas, než by som si osobne želal.“
Popri práci sa viceprimátor venuje svojej rodine. „V apríli na Juraja budeme mať dvadsiate štvrté výročie svadby. Mám dve dcéry, obe študujú na Ekonomickej univerzite v Bratislave. Manželka je profesorkou telesnej výchovy. Ja sám mám blízko k športu a celý život som s ním spätý. Na strednej škole som sa úplne oddal futbalu aj basketbalu, čo malo za následok zhoršenie prospechu v škole. Pomohol mi otec, ktorý mi poradil venovať sa iba jednému športu. Vybral som si basketbal a neoľutoval som, dodnes ho pokladám za najkrajší šport.“
Jeho životným úspechom v basketbale je titul Akademickí majstri fakulty, ktorý získal s mužstvom Slávia VŠP. Priatelia však o ňom vedia, že miluje hokej a nevynechá ani jeden zápas. „Bol som aj vo vedení hokejového klubu, ktorý je dnes akciovou spoločnosťou a s ktorým úzko spolupracujem. Je to záležitosť blízka môjmu srdcu, a keď budem môcť klubu pomôcť, tak to urobím. Dobrý hokej prináša nielen radosť, ale aj hrdosť.“
O jeho športových aktivitách vedia viacerí ľudia, avšak len málo z nich vie, že je aj „pilný domáci hospodár“. „Tak ma volajú priatelia. Spolu s bratom obrábame v Zbehoch veľkú záhradu, ktorú sme zdedili po rodičoch. Kedysi som nechápal, keď mi mamin brat celý spotený vysvetľoval, ako si pri práci v záhrade oddýchol. Dnes už viem, čo tým myslel. Záhrada je pre mňa forma relaxu. Teší nás aj dopestovaná úroda, minulý rok sme mali takmer tonu jabĺk. A keďže pestujeme vinič, ponúka sa možnosť dorobiť si trochu vínka,“ dodáva s úsmevom.
Oddych mu prináša dobrá hudba, literatúra faktu a návšteva divadla. „S radosťou si vypočujem Beethovena alebo Mozarta, ale i modernú hudbu. Patrím ku generácii, ktorá nikdy nezabudne na Beatles a Rolling Stones.“
Čo sa týka divadla, je presvedčený, že Divadlo A. Bagara v Nitre patrí medzi najlepšie na Slovensku a mnohí naši herci môžu konkurovať uznávaným umelcom v Slovenskom národnom divadle v Bratislave. „Divadlo je nepochybne našou hrdosťou. Nedávno som videl hru Kabaret a napriek tomu, že téma nebola veselá ani optimistická, veľmi sa mi páčila,“ prezrádza.
Do budúcna by si želal, aby sa darilo všetkým, ktorí prinášajú ľuďom radosť. „Keďže som veľkým športovým fanúšikom, potešilo by ma, keby sa basketbalisti stali, tak ako minulý rok, majstrami Slovenska. A aby sa hokejisti a futbalisti čo najviac k tomu priblížili.“
