. Narodil sa 21. 10. 1952 v Bratislave. Absolvoval štúdium na gymnáziu, v ľudovej škole umenia ana ľudovom konzervatóriu sa učil hru na gitare aklavíri. Súkromne študoval spev uF. Tugendlieba. Od roku 1967 bol sólovým spevákom skupiny Modus, kde sprestávkou v rokoch 1973-75 pôsobil do roku 1980, keď založil vlastnú skupinu Limit. Ako prvý slovenský spevák vyhral vroku 1982 Zlatého slávika. Hral aspieval vznámom muzikáli Neberte nám princeznú. Má na konte bohatú diskografiu, zo starších vecí je to napríklad Doktor sen, Sezónne lásky, Roky adni, Nemoderný chalan, 12-naj, Chlapec zulice, Zlomky poznania... VSlovenskej televízii kedysi moderoval známu reláciu Rhytmick. Žije vPrahe.
Beatlesák McCartney avy - ste si podobní? Máte ten pocit?
Toto prirovnanie vzniklo asi vtedy, keď som sa Pau-
lom McCartneym stretol. Bolo to na jeho koncerte vPrahe, tuším, pred dvomi rokmi. Samozrejme, malo to istú publicitu aniekomu napadlo, že ma knemu prirovnali. Atak mi to prischlo.
Potešilo vás to?
Jasné, to predsa nikoho nemôže uraziť!
Trpíte závislosťou na „bítlsovkách“?
Vôbec nie, je to iba klišé. Všade sa písalo, že mám rád McCartneyho, Lennona... Vznikol dojem, akoby som nikoho iného nepočúval, iba Beatles. Veľký omyl! Som zberateľom cédečiek. Neviem, koľko ich doma mám, nikdy som ich nepočítal... Teraz mi napadá, že musím opäť dokúpiť ďalší stojan na CD. Mám ich veľmi veľa aje to muzika všetkých možných žánrov. Časom ich však zvyknem pretriediť. Je muzika, ktorá ma vistej dobe zaujíma a rezonuje vo mne. Potom ma už neoslovuje. Amám aj také cédečká, ktoré si odkladám navždy. Predovšetkým tie, ktoré preveril čas. Napríklad U2. Zaujímajú ma rôzne obdobia, nie je to otom, žeby som počúval iba „starú hudbu“. K niektorým veciam sa môžete stále vracať, ale novinky prinášajú nové postrehy, nové nápady.
Keď robíte „vietor“ vstojanoch na CD, je to, ako keď si dáma triedi šatník. Dobré kusy väčšinou daruje kamarátkam. Platí to?
Presne. Dám cédečká ľuďom, oktorých viem, že ich oslovia. Určite ich nehádžem do koša. To by bola zlá investícia.
Človeka zrejme teší, keď ho nazývajú legendou - no môže to byť aj mierne deprimujúce, signál pribúdajúcich rokov...
Neprežívam to. Postupne sa na mňa lepia rôzne prívlastky, ktoré mi niekto dá. Ale určite sa ráno nezobúdzam stým, že sa pozriem do zrkadla apoviem si - Ty si legenda! Vždy žijem prítomnosťou. Vminulosti sa žiť nedá, pre mňa je dôležité to, čo je teraz.
Koncertujete smuzikantmi mladšími ojednu, možno dve generácie... Viete si predstaviť sám seba na javisku odvadsať rokov?
Čas rýchlo beží. Niekedy som hovoril, že toto si predstaviť neviem, ale dnes som opatrnejší. McCartney na americkej Grammy vyhral s pesničkou, keď mal pod tridsať. Teraz ju interpretuje ako spevák po šesťdesiatke. Hranice sa výrazne posúvajú. Rolling Stones, rockové legendy, sú páni vrokoch aúspešne fungujú. To, dokedy ja dokážem abudem dobre hrať a spievať, neviem. Žiadny človek nevie na sto percent, čo bude otri roky.
Na Slovensku ste tvárou, ktorú málokto nepozná. Žijete vČechách. Obzrú sa tam za vami na ulici - aha, to je Žbirka...?
To, či ma na ulici viac spoznávajú Česi alebo Slováci, mi pripadá asi rovnaké. Možno je to tým, že tieto veci neregistrujem. Človek to časom prestane vnímať. Nemôžete stále kráčať po ulici, skúmať, kto sa na vás pozerá aprežívať to. Dávno to neriešim.
Vaše deti vnímajú, že ste mediálne známy, alebo ste pre ne len obyčajný tato?
Poznajú ma od narodenia, takže ma vprvom rade vnímajú ako svojho otca. Ako však rastú, všímajú si, že som muzikant, že som vtelevízii... Syn zbiera moje „trofeje“, má ich uložené na skrinke... Ale je to ešte detský pohľad na vec, priveľmi to neprežívajú. Registrujú to, ale nezamýšľajú sa nad tým. Nie je to niečo, na čom by si niekto zrodiny zakladal.
Spartnerkou Kateřinou ste sa, ak sa nemýlim, oženili vroku 1988. Pôsobíte ako ideálny pár, ktorých je všoubiznise ako šafranu. Odosobnila sa od toho, že žije smediálne známym človekom?
Určite si nemyslím, že je náš vzťah založený na tom, že som známy hudobník. To by nám naozaj nebolo dlho vydržalo. Je to oporozumení, otolerancii. Odvtedy, ako sme sa zoznámili, som stále niekde bol. Je to daň za robotu, ktorú muzikanti platia. Musím chodiť za publikom, publikum nemôže chodiť za mnou. Cestovanie je najväčší trest vtejto profesii. A rodina sa musí prispôsobiť. Turné po Slovensku - to je radosť - no na druhej strane znamená, že sa srodinou niekoľko týždňov nevidím. No aja som doma rád. Nevyhovuje nám odlúčenie. Je však veľa ľudí, ktorí chodia za prácou asú dlho zdomu preč, aj to je súčasť života.
Ste domácky typ? Vycítila som to zvašich slov...
Ťažko povedať. Nikdy som nemal možnosť vyskúšať si to. Mám hlboký vzťah krodine, to je môj životný štýl. Na druhej strane naozaj stopercentne neviem, či som domácky typ. Nemám to overené, lebo som nikdy nebol príliš dlho doma. Možno preto sa tam tak rád vraciam a zároveň mám stále vhlave chrobáka, že opäť niekam pôjdem.
Takže žiadny bohém, záletník...?
Omuzikantoch sa to traduje, ale určite nie je každý muzikant taký. Aj onámorníkoch sa vraví, že majú vkaždom prístave priateľku - atiež to nie je pravda. Sú rôzne fámy, vznikajú rôzne príbehy, ale je to očloveku. Napríklad aj Sting či Bono Vox zU2 majú stabilné manželstvá, nepotrebujú sa „angažovať“ inde. Pre niekoho aj vbežnom živote je rodina príťažou, je rád nezávislý, strieda partnerov, iný potrebuje stabilné zázemie. Aj vmuzikantskej branži sú rôzni ľudia arôzne povahy. Napríklad i John Lennon, keď stretol Yoko Ono, nepotreboval už iné vzťahy.
Hráte a spievate smladou muzikantskou generáciou. Máte vnej prehľad?
Nesledujem to detailne, som dosť pracovne vyťažený, no určite mi polichotilo, keď prespievali do novej verzie moju Baladu opoľných vtákoch. Túžim však ešte raz byť na pódiu sjedným človekom - sMarikou Gombitovou.
Kontaktujete sa?
Áno, ale nechcem ktejto téme viac hovoriť. Bolo by to predčasné.
