Svojím výnimočným hlasom a komediálnym talentom nás teší už neuveriteľných 21 rokov.
Ste šťastná?
Musím povedať, že som šťastná... Pripomenuli ste mi jedného kamaráta, ktorý sa ma takto spýtal, a ja som mu odpovedala: „Som.“ Odpovedal mi: „Nie, nie si.“ (So smiechom.) Možno si to neželal... Možno si veľa ľudí nepraje, aby som bola šťastná. Navyše, teraz sa neobjavuje často, aby niekto povedal: „Som šťastná alebo som šťastný.“ Vo vzduchu cítiť zvláštne napätie... Politika trošku hnevá, veľa vecí akoby bolo na bode mrazu. Či už je to muzika, alebo predaj cédečiek. Je to zvláštne, ale určite poučné a pekné obdobie. Pekné, pretože sa mi po niekoľkých rokoch konečne podarilo dokončiť domov. Nebudem tomu hovoriť dom, ale domov, ktorý sme dovtedy s mojím synom nemali. Bývame tam týždeň a stále robíme jéééj.
Prvý deň, keď sme vybalili tašky a odišli sťahováci, plakala som ako „malý Jarda“. Jednoducho, nemohla som to predýchať... Predtým sme bývali veľmi zle... Naozaj, mala som jednu skriňu na všetky moje poklady a kuchyňu meter desať na meter dvadsať. Keď som niečo uvarila a môj „mužskej“ to chcel ochutnať, tak ja som musela z kuchyne odísť, aby sa do nej mohol dostať. A teraz - mnoho vecí je odrazu ináč. Kostýmy a krásne šaty už nemusím mať u rodičov a kamarátok, ale môžem ich mať doma.
Konečne mám veľký stôl, a tak moji priatelia môžu prísť ku mne na kávu. Predtým by sa nezmestili, takže nikto ku mne nechodil a ja mám návštevy rada. A napokon, ak sa mi náhodou zadarí bábätko, po ktorom dlho túžim, už nebudem v strese, že nie je miesto na kočiarik (s úsmevom).
Navyše, v tomto roku oslavujem štyridsiatku. Občas sa stane, že mi niekto povie: „Ale to nikomu nehovor.“ Ja som na to pyšná. Ani jeden rok by som nevrátila späť. A hlavne, všetky veci, ktoré sa udiali, mali nejaký význam. Aj tie zlé, aj chyby, aj prehry a pády, hoci by som ich už nechcela opakovať. Ale vďaka tomu, že som už tých štyridsať rokov prežila, tak som tam, kde som. Teším sa na všetko, čo bude zajtra.
Dovolia vám bulvárne médiá, aby váš nový domov zostal šťastný?
Samozrejme, že prvý týždeň bol každý deň pod oknami nejaký novinár, ale ja ich jednoducho dovnútra nepustím. V rodine sme sa dohodli, že súkromie je iba naše. Niekedy ma prehovoria a ja im zamávam z okna, ale svoje jediné zázemie nebudem rozdávať. Viem, že keby som nebola Luciou Bílou, tiež by ma veľmi zaujímalo, ako býva Lucie Bílá. Pritom je to dom ako každý iný. Má kuchyňu, obývačku a dve detské izbičky, ktoré považujem za jediný prepych, pretože jedna je zatiaľ prázdna. A mám spálňu a šatník. A to je všetko. Nechcela by som, aby tam chodili foťáci a fotili, čo kde mám, čo mám v poličkách, aké tam mám knihy a tak...
Ako sa pocit šťastia prejavuje vo vašej hudbe?
Nedávno mi môj manažér povedal: „Všimli ste si, že už vôbec nepotrebujete mať so sebou texty?“ Ja som totiž celé roky mala tak nekoncentrovanú „hlavu“ a toľko problémov a zmätkov, že som nikdy nerobila koncerty bez toho, aby som so sebou nemala pomocné noty alebo stojan s textami. Teraz zvládam aj dvojhodinový koncert bez toho, aby som ich potrebovala.
Keď ste spomenuli blížiacu sa 40-tku, nechcelo by to nejakú prelomovú platňu, album, ktorý by vás posunul do kategórie napríklad Hany Hegerovej?
Onedlho vyjde moje nové CD so záznamom koncertu s kapelou Petra Maláska, ktorý zhodou okolností doprevádza aj Hanu Hegerovú. Ak chcem niekde umelecky smerovať, tak určite nie ku Karlovi Gottovi, ale práve k Hane Hegerovej a Marte Kubišovej. To sú osobnosti pre mňa nesmierne vzácne. Veľmi si ich vážim. Toto cédečko a DVD z koncertu je pre mňa veľmi výnimočné. Nahrávali sme ho tohto roku, takže zaznamenáva stav, v ktorom sa práve nachádzam. Sú tam pesničky, ktoré mi veľmi sedia, hlasovú formu mám ako nikdy predtým (s úsmevom).
Máte v súčasnosti také kvalitné autorské zázemie, ktoré by vás posunulo k Marte Kubišovej a Hane Hegerovej? Až na pesničku Unesení od Hapku a Horáčka, album Jampadampa nepriniesol výraznejšie prekvapenia.
Unesení je fantastická pesnička!
Nechceli by ste album práve od Petra Hapku a Michala Horáčka?
Samozrejme, veľmi by som si ho želala. Ale od túžby k realizácii je niekedy zložitá cesta. Petr Hapka a Míša Horáček sú fantastickí, ale spolupráca s nimi je veľmi ťažká. Lezie to z nich naozaj ako „z chlpatej deky“. Občas im vydávam signály: „Tak chlapci, prečo ma necháte len tak, prečo ma nevyužijete?“ Oni to majú ťažké už len medzi sebou, nie ešte keď medzi nich príde tretí element. Navyše, Horáček dokonca niekde povedal, že pre hviezdy robiť nechce.
Môj autorský tím je Ondra Soukup a Gábina Osvaldová. S albumom Jampadampa, ktorý pre mňa pripravili, som spokojná. Ani táto autorská dvojica však nestrihá pesničky „ako Baťa cvičky“, ale vždy potrebuje chvíľku, aby sa nadýchla a začala znovu. Teraz máme za sebou dve minuloročné premiéry muzikálov, nemohla som ich viac vyčerpávať. V tomto roku som si už od Gábiny „vydupala“ dva nové texty. Od nich sa to odvíja, pretože Ondra Soukup píše hudbu na texty a nie naopak. Gábinu považujem za svoj najväčší hudobný poklad. Píše mi texty, ktoré vyjadrujú všetko, čo cítim. Som šťastná, že nás osud dal dohromady. Je pravda, že sa blížim k šansónu, aj keď moja firma kričí: „Nie, zostaň pri pope, ten sa lepšie predá.“ Ale ja rastiem pre šansón. Zrejme ma baví používať viac srdce, ako hlasivky.
Ak sa Gábine podarí dať dohromady dvanásť textov, budem šťastím bez seba a na konci roku vyjde nové cédečko. Žiaľ, z Hapku a Horáčka nič nedostanem, ani keby som ich bila (so smiechom).
Deväťdesiate roky boli priaznivo naklonené pre umelcov bývalého východného bloku. Neuvažovali ste o kariére v zahraničí?
Aj keď som možno mala také príležitosti, nikdy som ich nevyužila, pretože som rada doma. Niežeby som nebola dosť sebavedomá, aby som sa o to pokúsila, ale nemala som na to chuť ani motiváciu. Prečo? Než by som niekde bola tisíca, radšej budem doma prvá. Všetko, čo som si želala, sa týkalo Čiech a Slovenska, a to sa mi splnilo.
Ako vnímate mladú generáciu spevákov? Neznižuje nástup umelo mediálne vyrobených hviezd hodnotu populárnej hudby? V dobách vašich začiatkov bola najskôr pesnička a až potom interpret. Dnes televízia „vyrába“ spevácke hviezdy bez pesničiek.
Kedysi boli hviezdami skutočné umelecké osobnosti. Dnes je celebritou aj dievča z reality show, ktoré sa tam predvádzalo opité, nahé, používalo iba vulgarizmy..., a to je teda hrozné. Čo sa týka spevákov, šanca pre mladých je úžasná, čo si budeme hovoriť. Niektorí ju využijú - u nás to vyšlo talentovanej Anete Langerovej. Želám jej, aby sa jej podarilo aspoň spolovice to, čo mne. Nie je to vôbec jednoduché. Šťastie začiatočníka je jedna vec, udržať sa hore 12-13 rokov je oveľa ťažšie.
SMS otázky od čitateľov
Čomu by ste sa venovali, ak by ste nespievali?
Myslím si, že aj keby som kľučkovala ako zajac, vždy by som skončila pri hudbe, alebo v nejakej práci pre ľudí.
Ako došlo k spolupráci s Dia-
bolskými husľami a Petrom Dvorským?
Petra Dvorského si vybrali Diabolské husle. Veľmi si ho vážim, máme za sebou viacero spoločných koncertov. S Diabolskými husľami som veľmi rada, spolupracujeme spolu už niekoľko rokov, na ich CD dokonca vyšli naše tri spoločné pesničky. Myslím si, že temperamentom sa k sebe nesmierne hodíme.
Kde pramení vaša bezprostredná, spontánna povaha?
So spontánnosťou sa človek narodí. Temperament sa nedá naučiť. Čo sa týka spontánnosti na pódiu, nie je to tak, že by som všetko nechávala voľne plynúť. Aj to, čo vyzerá ako improvizácia, je dopredu premyslené.
Ako ste zvládli skutočnosť, že ste nezískali minuloročného Zlatého slávika?
Priznám sa, že som sa na to niekoľko rokov pripravovala. Vyhrať je krásne, ale raz príde okamih, keď príde striedanie. Vôbec som nepredpokladala, že v ten deň budem taká šťastná. Cítila som, akoby som urobila krok nie dozadu, ale bokom. Počas mojej speváckej kariéry som získala všetky ceny, ktoré u nás vôbec existujú a niekoľko rokov som si udržala pozíciu na špičke domácej pop-music. To mi nikto nezoberie. Na to som nesmierne hrdá. Mám také autorské a muzikantské zázemie, že keď som na odovzdávaní Slávika zaspievala Summertime, myslím, že som všetkým ukázala, kto je tu „vedúca“ (so smiechom).
Máte doma šijací stroj?
Mám krásny šijací stroj po tete alebo dokonca po pratete moje mamičky. Ale, žeby som na ňom niečo šila, tak to teda nie. Na to nie je čas.
Dokázali by ste synovi ušiť vetrovku?
Rozhodne by ma to nebavilo. Asi by som do toho išla, ale skôr by som mu ju uháčkovala alebo uplietla. To ma baví viac (so smiechom).
Pamätáte si na váš prvý koncert?
Pamätám si celkom presne na svoje prvé vystúpenie. Mala som sedem rokov a spievala som Černé oči děte spát. Mala som krásnu krátku sukňu, mamička mi stále hovorila: „Daj kolená k sebe.“ Mala som hrozné „óčka“. Bolo to na MDŽ.
Ak by ste sa ešte raz rozhodovali pre umelecké meno, opäť by ste si zvolili Luciu Bílú?
To meno už nejako ku mne patrí. Keď vás niekto 21 rokov oslovuje prezývkou, tak si na ňu zvyknete a už nad tým nerozmýšľate. Keď som pri výmene dokladov dostala otázku, či si nechcem definitívne zmeniť meno na Luciu Bílou, zistila som, že moje meno Hana Zaňáková mám rada a toľko pre mňa znamená, že si ho z občianky nevymažem.
Aký najkrajší darček ste dosali na Valentína?
Škoda, že som na svätého Valentína nemohla byť u svojho „mužskýho“. Ale aj tak som od neho dostala skvelého valentínka. Kúpil mi krásny mobil, do ktorého mi nahral šetrič obrazovky - vždy po minúte sa mi objaví: „Miluji tě, lásko má.“
Čo je vaším najväčším šťastím v živote?
Zdravie môjho syna a to, že ešte stále mám rodičov.
