zchod s hokejistom Jaromírom Jágrom, neskôr jej meno spájali s chorvátskym milionárom Danilom. Na rozhovor prišla Andrea spolu so svojou kamarátkou, svetoznámou českou modelkou Simonou Krainovou.Keď ste vošli so Simonou Krainovou do kaviarne, okamžite sa na vás upreli všetky oči...
- Som zvyknutá na to, že keď idem niekam so Simonou, máme o pozornosť postarané. Mám pocit, že blond vlasy sú atraktívnejšie a vzbudzujú väčší záujem. Ja sa snažím byť skôr nenápadnejšia. Po meste chodievam v šiltovke a s okuliarmi. V Prahe je navyše mnoho turistov, takže si popularitu veľmi neuvedomujem. Viac záujmu som si „užila“ v Taliansku a južných krajinách, kde sú muži temperamentnejší a všeobecne reagujú na pekné ženy hlučne.
Máte s prejavmi priazne aj nepríjemné skúsenosti?
- Ak je to v medziach slušnosti, prejavená priazeň je milá a ženu môže iba potešiť. Ale mala som aj nepríjemné skúsenosti. Najmä s Grékmi, pretože vedia byť dosť vtieraví.
Museli ste aj ostro zakročiť?
- Konflikty sa snažím riešiť diplomatickou cestou, nevšímavosťou alebo odchodom. Lebo zrážka s blbcom je najhoršia. Vtedy nemá zmysel komunikovať, niečo vysvetľovať. Stačí sa usmiať a ísť ďalej. No nedávno som mala v Prahe nepríjemnú skúsenosť v butiku, kde sa náhodou objavil pár pouličných miestnych dílerov. Boli nafetovaní a začali ma obťažovať. Našťastie sme boli viacerí, chalani zakročili a hneď zareagovali aj ľudia v predajni. Poprvýkrát som mala naozaj strach, pretože mali nôž v ruke a netušila som, o čo im ide. Neviem, ako by sa to bolo skončilo, keby som tam bola sama a nemal by kto zakročiť. Nemám rada konflikty.
Prišli ste niekedy o prácu, pretože ste boli k niekomu odmietavá?
- Je to možno zvláštne, ale nikdy som nemala problém s tým, že by mi niekto povedal, že keď budem milá a ústretová, vyvinie sa z toho práca. Neviem, čím to je.
Žeby vašim imidžom nedobytnej krásky?
- Už mi povedali, že pôsobím arogantne a chladne, čo ma veľmi nepotešilo, pretože si nemyslím, že som arogantná. Ale možno je prvý dojem takýto. Zrejme je to môj podvedomý prejav, ochrana pred okolím.
Už niekoľko rokov žijete v Česku. Plánujete sa vôbec vrátiť domov na Slovensko?
- Už som premýšľala o tom, kde by som chcela žiť, a zistila som, že som si v Prahe veľmi zvykla. Mám tam zázemie, priateľov, sestru, takže tam nie som sama. Praha je navyše úžasná, s fantastickou atmosférou. Vyhovuje mi aj anonymita, v ktorej tam žijem. Mám pocit, že na Slovensku by som zápasila s častejšou pozornosťou ľudí. Ale Slovensko mám rada, rada chodím domov.
Ak sa dostanete domov, stihnete navštíviť aj bývalých spolužiakov či kamarátky?
- Úprimne, nebola som s nimi veľmi dlho. Určite aspoň päť rokov. Mám veľa práce v zahraničí, a keď sa vraciam domov, idem do Prahy, prebalím si kufre, urobím skúšky na vysokej škole a idem preč. Chodievam maximálne na rodinné podujatia, ktoré sa snažím nevynechať. Ale mám veľmi málo času zájsť na Slovensku za kamarátkami.
Nemávate pocit, že vám popri pracovnej zaneprázdnenosti uniká niečo pomedzi prsty?
- Určite. Je mi ľúto, že nemám toľko času na rodinu a kamarátstva. Už tri roky si vravím, že by som mala zájsť do Žiliny, zavolať kamarátkam, čo robia. Mám pocit, že mi veľa uniklo, niektoré už budú mať deti... Žijem vo veľmi rýchlom tempe, mám ešte aj študentský život a zatiaľ si neviem predstaviť, že by som mala rodinu a deti. Ony majú iný štýl života ako ja a bolo by milé stretnúť sa s nimi a porozprávať sa.
Nebojíte sa, že by ste už nenašli spoločné témy?
- Nie. Skôr si myslím, že by sme si práve pre tú rozdielnosť mali čo povedať. Napokon, myslím, že človek zostáva vnútorne rovnaký. Nemyslím si, že som sa zmenila v životných názoroch a v hodnotách. Mám len viac skúseností, viac cestujem.
Vyrastali ste v rodine, kde dedko študoval za kňaza. Nebol stret duchovného sveta, v akom vás vychovávali, a modelingu ostrý?
- Skôr by som povedala, že som vďačná, že mi starí rodičia dali do vienka základné hodnoty, postoje a morálne vnímanie. Keď ma potom pustili do sveta, nemuseli sa báť, že budem ľahko ovplyvniteľná. Myslím, že práve vďaka výchove som nepodľahla zlým vplyvom, nič ma nepokazilo, držím sa hodnôt, ktoré do mňa vštepovali, a neprestala som robiť veci, ktoré ma bavia.
A to sú?
- Právo. Dlhé roky som tancovala spoločenské tance, maľovala som. Rada sa k tomu občas vraciam. A chodím do kostola.
Ako dvanásťročná ste sa začali venovať východnej filozofii...
- Od dvanástich rokov bola mojím najobľúbenejším miestom knižnica. Rada som čítala o východných kultúrach, mystike, zaujímala ma práca s podvedomím, rozvojom mysle. Je to kontrast s modelingom, kde človek pracuje s telom a telesnou krásou. Ale myslím si, že ak je človek vnútorne silný, prejaví sa to aj na jeho vonkajšej podobe.
Čo vás v živote najviac posilnilo?
- Všetko. Každodenné skúsenosti, ľudia... Veľa mi dáva aj právo, ktoré študujem. Musím byť totiž disciplinovaná, venovať sa štúdiu. Je to zaujímavá skúsenosť.
Rozmýšľate, čomu sa budete venovať, keď sa už nebudete živiť modelingom?
- Modeling beriem ako dobrý základ do budúcnosti, od ktorého sa dá odraziť. A či to bude advokátska
alebo notárska prax, o tom ešte nepremýšľam. Ale s touto školou sa dá robiť mnoho vecí. Život je nevyspytateľný. Každý deň má človek nové výzvy, príležitosti. Ale chcela by som sa v budúcnosti určite venovať právu.
Myslíte, že vám vzhľad pomôže aj v súdnej sieni?
- Rozhodne nie. Tam nikto nehľadí na to, ako kto vyzerá. Dôležité je vedieť.
Viete si predstaviť, že raz budete mať „bežný” život právničky, s manželom, deťmi, stále v jednom meste?
- Túžim sa raz usadiť. Už som si užila domáci život v Amerike, kde som žila štyri roky. Vyvárala som vtedy Jaromírovi obedy, niekedy večere, piekla som. Som v znamení Raka, a tým pádom domáci typ. Celkom sa teším, že sa raz usadím a budem mať rodinu. Myslím, že sa deťom dokážem obetovať.
Bude ten správny muž dostatočným dôvodom na to, aby ste prestali s modelingom?
- Neviem, či muž, ale hlavne deti. Tie chcem rozhodne mať. Ale akurát sme sa so Simonou v lietadle bavili, že nám tento život vyhovuje a čím sme staršie, tým ťažšie sa nám prispôsobuje a ťažšie sa nám usádza. Ale keď príde láska...
Je Jaromír Jágr teda uzavretou kapitolou vášho života?
- Nerada by som to komentovala. Jaromír je úžasný človek, zažila som s ním skvelé veci, veľa vecí nás spája a som rada, že som mala možnosť spojiť načas svoj život s jeho. Ale nebudem sa vyjadrovať k tomu, čo bude.
Keď hovoríme o chlapoch, neboja sa úspešných žien?
- Áno, veľmi. Čím ďalej, tým viac si to uvedomujem. Mám pocit, že všetko berú ako istý boj a strach z prehry ich odzbrojuje. Nechcú ísť do boja so silnejším súperom a predstava, že je žena silný súper, ich straší. Jednoduchšie je pustiť sa do dobývania ľahšej koristi.
Takže v tomto je lepšie byť priemerom?
- Asi áno. Ale ja som maximalistka a nevedela by som robiť veci priemerne. Od malička som pracovala, robila som veľa vecí a všetky maximálne.
Aj ste chceli byť od malička modelkou?
- Vôbec nie. Bola som chalanisko, hrávala som futbal, behala po dvore. Nikdy mi nenapadlo, že budem modelka. Priviedla ma k tomu veľká náhoda, keď som sa ako 15-ročná prihlásila na Miss Žiliny. Bolo to na podnet spolužiakov, ktorí tvrdili, že sme škaredé káčatká a že nás nikdy nikto nebude chcieť. Tak sme si s kamarátkou povedali, že im ukážeme, aké sme frajerky. A na moje veľké prekvapenie som to vyhrala a postúpila na celoslovenské kolo Miss stredných škôl Slovenska. Tam si ma všimol Saša Jány a oslovil ma, či by som nechcela spolupracovať s Elite v Paríži. A potom to už šlo samo.
Kedy ste si naposledy poplakali?
- To mám v živej pamäti. Plakala som po skúške, z ktorej ma vyhodil profesor a cítila som to ako krivdu. Takže som si ticho poplakala na záchode. Ale zaťala som sa a povedala som si, že nabudúce ju už spravím.
Autor: A. TOMÁSCHOVÁ
