átila. V Melbourne sa vydala a onedlho sa jej narodil syn Viktor. Rodičia Magda a Štefan Sťahulákoví videli svoju dcéru až po dvoch rokoch od jej odchodu. Už niekoľkokrát navštívili krajinu klokanov, prvá návšteva však bola špecifická – podstatne viac ako Austrália ich zaujímal vlastný vnuk a nový život dcéry Kataríny.
Majsterku nechceli pustiť
Ako malé dievča sa Katarína vždy rada pozerala na tréningy, ktoré mal jachtársky klub v Komjaticiach. Sedela na brehu zátoky a pozorovala svojich starších bratov. Tréner jej povedal: „Mládenec, keď mi pomôžeš pri stavaní stanu, možno ťa zoberiem na plachetnicu.“ Až uprostred štrkárne kouč zistil, že z mládenca je dievča, ktoré už vie o jachtingu dosť na to, aby sa stalo členkou klubu. Katarína začala usilovne trénovať, chodiť na preteky a neskôr vyhrávať jeden titul za druhým. Dotiahla to až na majsterku Slovenska.
Zamestnaná bola v Nitre ako rehabilitačná pracovníčka. Zobrala si trojmesačné neplatené voľno a chystala sa vycestovať do Austrálie. „Keď nám to povedala, bolo u nás zle-nedobre. Nechceli sme ju pustiť, ale ona bola dosť tvrdohlavá, aby si stála za svojím. Nakoniec sme jej povedali – keď sa ti bude páčiť, zostaň, keď nie, vráť sa hoci aj o týždeň,“ spomína si Katkina mama Magda Sťahuláková.
Stretnutie po dvoch rokoch
Katarína odišla pred deviatimi rokmi. Na opačnom konci sveta sa spoznala so Slovákom a krátko na to uzavreli manželstvo. V roku 1999 sa im narodil syn Viktor. Rodičia Kataríny mali o dôvod viac, aby vycestovali na návštevu. Dostali víza a po prvý raz šli na mesiac do Austrálie. „Štyri týždne sú na spoznávanie kontinentu na opačnej strane sveta skutočne málo. Dva roky sme nevideli dcéru, vtedy nás preto zaujímala hlavne ona s manželom a náš maličký vnuk.“
Na dlhší čas odišli k protinožcom pred rokom v novembri, ostali do mája. V austrálskych školách sa práve začínali veľké letné prázdniny, a tak sa manželia Sťahulákoví starali o svojho vnuka. Viktor končil škôlku a po prázdninách začal navštevovať nemeckú triedu, pretože jeho mama pracuje v nemeckej firme. Malý chlapec tak v šiestich rokoch perfektne ovláda slovenčinu, angličtinu a dohovorí sa po nemecky.
Popri jazykoch je dobrý aj v športe. Austrálske školy veľmi podporujú športové aktivity detí. Viktor celé popoludnia venoval len športu. Manželia Sťahulákoví vravia, že na hodinách športu z detí „vytlčú“ všetku energiu. Národným športom Austrálčanov je nepochybne tenis, a tak si manželia nemohli nechať ujsť Australian Open. Na kurtoch stretli austrálsku hviezdu Lleytona Hewitta, ale aj nášho Dominika Hrbatého. Populárne je aj plávanie, Austrália sa pýši plavcami, ako Ian Thorpe či Grant Hackett. No plagáty nadživotných veľkostí zobrazujú aj piešťanskú rodáčku Martinu Moravcovú.
Sviatky na pláži a štadióne
Štefan a Magda Sťahulákoví spoznali vďaka svojej dcére Vianoce po austrálsky. Nezvyčajné je už len to, že v Austrálii v čase sviatkov vrcholí leto a je neskutočne teplo. Vianoce na pláži sa dajú prežiť iba s klobúkom, vodou a ochranným krémom. Teploty cez deň nezostúpia pod 35 stupňov Celzia a 90-percentná vlhkosť s neodbytným pieskom všade navôkol tiež dokážu urobiť svoje. Cez deň fúka vietor od púšte a vzduch je extrémne horúci. No v noci, keď zavanie vietor od Antarktídy, dokáže byť skutočná zima. Dvadsaťstupňové výkyvy medzi dňom a nocou nie sú ničím výnimočným. „Paradoxne sme s výkyvom teplôt problémy nemali. Na Slovensku sa len trošku zmení počasie a už mám problémy s kĺbmi. Tam to tak nebolo. Melbournčania hovoria, že majú štyri ročné obdobia v priebehu jediného dňa – ráno si zoškrabujú ľad z okien a cez deň sa pečú na pláži,“ tvrdí Magda Sťahuláková. Veľa rodín z okolia Melbourne cestuje za oddychom do svojich prázdninových domov na malom ostrove Phillip Island.
Kolegovia a známi Kataríny vozili počas celého dňa malému Viktorovi darčeky. „Ja som ledva čakala, kedy tí ľudia odídu, aby sme začali slávnostnú večeru. U nás sa hovorí, že aj posledný žobrák je na Štedrý deň doma, v Austrálii to neplatí. Tam sa všetci navštevujú. U dcéry napríklad večeral Slovák žijúci dlhodobo v Austrálii, ktorý už desať rokov nerozprával po slovensky. Tak si zvykol na angličtinu, že bolo skutočne poznať, že slovenčina mu spôsobuje problémy.“
Po večeri sa odchádza na rug-
byový štadión. Nesedí sa v obecenstve, ale dole na trávniku na rozkladacích stoličkách alebo špe-
ciálnych dekách odolných voči piesku a špine. V klasickom hľadisku je zhromaždených množstvo speváckych zborov. Po ich vystúpení si všetci zapália sviečky a spoločne zaspievajú Tichú noc. Následne vystrelia za štadiónom obrovský ohňostroj, pretože Austrálčania ohňostroje jednoducho milujú. To poznať každoročne pri vítaní nového roka, keď prvý poriadny ohňostroj odpaľuje práve austrálske Sydney.
„Ešte nikdy som nepočula tisíce ľudí naraz spievať Tichú noc, na štadióne to vytvorilo úžasnú atmosféru. Štedrý deň oslavujú Austrálčania spolu. Naopak, na Božie narodenie sú všetci doma. Kdekoľvek v Austrálii sú deti, vždy na Prvý sviatok vianočný prichádzajú k svojim rodičom. Poznať to napríklad tak, že kým v bežný deň stoja pred domom dve-tri autá, na Vianoce ich parkuje pred každým domom aj šesť.“ Do kostola na slovenskú omšu cestovali manželia Sťahulákoví 84 kilometrov tunelom. Po omši si v spoločenskej sále kostola pozreli vystúpenie detí prezlečených do slovenských krojov.
Na Silvestra sa robia večierky od výmyslu sveta. Domáca pani nikdy nemá s ich prípravou veľké starosti. Jedlo a nápoje si prinesú hostia. Sťahulákoví pripravili tiramisu, langoše, oblátky a slovenský šalát. Alkohol sa v austrálskych mestách nedá zohnať ľahko. Ak ho aj zoženiete, je drahý. Zvyčajne sa predáva v obchodoch na periférii mesta.
Príchod Nového roka sa potom oslavuje s drinkami v bazéne. Ešte aj mestské autobusy premávajú v noci zadarmo.
Truhlová skala
Počas dlhšieho pobytu spoznávali Sťahulákoví okrem úžasného podmorského sveta a bohatých národných parkov, ktorých je na území kontinetnu až päťsto, aj zvláštnosti Austrálie. K jednej z nich patrí Truhlová skala. Je to obyčajná plochá rovná skala na pobreží. Nikto, kto z nej zliezol do mora, sa ale živý nevrátil. Hoci oblasť na prvý pohľad nevyzerá nebezpečne, vodné prúdy plavcov doteraz vždy záludným spôsobom stiahli do mora. Napriek tomu sa stále nájdu odvážlivci, ktorí pokúšajú osud. Naposledy skala vzala životy otcovi so synom. Rančerom neostáva iné, len vyryť na lavičku nad skalou meno ďalšieho nešťastníka, ktorý pokúšal Truhlovú skalu.
Ďalšou turistickou atrakciou sú Dvanásti apoštoli – je to súbor dvanástich skál vyčnievajúcich z mora. „Nič svetoborné to nie je, ale dokázali zo skál spraviť obrovskú atrakciu. Prispôsobili tomu svoje hotely a lákajú turistov, ktorí sa do oblasti hrnú ako diví,“ rozpráva Štefan Sťahulák. Dodáva, že najkrajšia príroda je na Slovensku, ale nedokážeme ju turistom predať tak, ako inde vo svete.
K jednému z najkrajších austrálskych národných parkov patrí aj Wilsons Promotory. Vzdialený je asi 140 kilometrov od Melbourne v štáte Viktória. Rozprestiera sa na niekoľkých tisíckach hektárov. Austrálčania v ňom navštevujú obľúbený karavan park. Rančeri vítajú návštevníkov letákmi zobrazujúcimi zvieratá, ktorých domovom park je. Na letákoch stojí: „Toto sú zvieratá, ktoré tu žijú a sú tu doma. Vy ste len na návšteve, tak sa podľa toho správajte.“ Manželia Sťahulákoví napríklad narazili v parku na druhého najjedovatejšieho hada na svete. „Nikto ho nebil bakuľou, ale všetci turisti ticho a v úctivej vzdialenosti čakali, kým had prelezie cez chodník.“ O parku sa Magda vyjadrila ako o mieste, kde nie sú hrady, zámky, jaskyne ani kúrie. „Majú v ňom len to, čo im dala príroda. Hory, oceán, pláže a zvieratá. Z toho všetkého si dokázali vytvoriť a udržať oázu pokoja a oddychu.“
Usmievaví protinožci
Zaujímavé sú aj austrálske rozľahlé farmy, slepačie, paradajkové, kvetinové, podľa toho, čím sa zaoberajú. Malý stánok majú pri hlavnej bráne, dá sa v ňom slušne nakúpiť. Návštevníci si napríklad sami môžu naoberať čučoriedky. Prázdne krabice sa odvážia, určí sa čas vyhradený na oberanie a rad kríkov je váš.
Magda Sťahuláková tvrdí, že aj keď neovládajú jazyk, cestovať do Austrálie jej problém nerobí. Vraví, že aj hluchonemí cestujú a nikto by sa cestovania nemal báť, pretože spôsob, akým dokáže človeka obohatiť, je na nezaplatenie. V Austrálii si všimla, že tamojší ľudia nie sú pochmúrni, nahnevaní ani odmeraní. Sú usmievaví a milí.
Bola by rada, ak by sa ich bezstarostnosť a optimizmus aspoň trochu dostali aj k nám.
