Nedávno sme vám predstavili tri dámy, pracujúce pre hokejový klub HK Dynamax, dnes prezradíme niečo viac o osudoch dvojice v službách FC Nitra.
Pekná éra za Moravčíka
Od polovice roku 1989 je hospodárkou na futbalovom štadióne pod Zoborom Alena Čambalová. „Pracovala som v obchode, ale keďže to bolo mimo Nitry, dosť problémov mi robilo dochádzanie. Na podnet pánov Baťalíka a Sapára, ktorí boli vtedy vo vedení futbalového klubu Plastika, aby som začala u nich robiť hospodárku, som sa rozhodla, že to skúsim. Veď sme spolu s manželom na štadióne bývali, takže mi to aj vyhovovalo. Chvíľku som si na novú prácu zvykala, preto najskôr to bolo iba pri mládeži, ale zakrátko, aj za pomoci hráčov a trénerov, som sa prepracovala až medzi seniorov,“ spomína na svoje začiatky hospodárka, ktorej dnes žiadny z hráčov či členov realizačného tímu nepovie inak ako Alenka. Jej rukami prešlo naozaj veľké množstvo materiálu, loptami a kopačkami začínajúc, dresmi či inou výstrojou končiac. „Niečo tu bolo, niečo sa postupne dokupovalo. Zo začiatku sme dosť spolupracovali s firmou Adidas, ale postupne to boli aj ďalšie. Obmena bola naozaj veľká, veď častými zápasmi sa výstroj opotrebováva.“
Alenka zažila v blízkosti hráčov krásne časy, ale aj pády. „Je to tak. S chlapcami som žila a fandila im. Tešila som sa, keď víťazili, smútila, keď im to nešlo. Najradšej spomínam na postupy, lenže bolo aj obdobie, keď tu bolo ťažko a boli sme doslova na pokraji existencie. Nie som sama, ktorá má z tejto čiernej éry klubu nevyplatené peniaze. Vtedy som mala veľkú chuť s tým všetkým praštiť a skončiť, lenže teraz som rada, že som zostala. Súčasné vedenie to zobralo do správnych rúk, situácia v klube sa stabilizovala a pracuje sa tak, ako sa má.“ Zvedaví sme boli aj na to, na ktorých z toho množstva hráčov má pani Čambalová najkrajšie spomienky. „Tých futbalistov je naozaj veľa a spomenúť všetkých sa vari ani nedá. Pekná éra tu bola vtedy, keď v Nitre hrávala partia okolo Ľuba Moravčíka, Ondrušku či Kostolániho. Ten ročník bol naozaj veselý, ale ja si rada zaspomínam na každého, kto u nás pôsobil. Ak sa pozriem naspäť, krok ísť pracovať medzi futbalistov rozhodne neľutujem.“ A ako Alenka tipuje umiestnenie Nitričky po skončení súťaže? „Vpredu je síce silná štvorka, ale aj my máme svoju kvalitu. Mojím želaním je, aby sa chlapci posunuli ešte o nejakú priečku vyššie.“
Nové vedenie vykúpením
Na ekonomickom úseku pracuje od februára roku 1989 Alžbeta Urbanová, ktorá je spoločne s Alenou Čambalovou už akýmsi klubovým inventárom. „V roku 1971 mi ponúkli pracovať v TJ Plastika, ale medzi hádzanárkami. Vtedy bol predsedom Karol Hauzner, s ktorým sme si naozaj dobre rozumeli. Počas roku 1975 bola fúzia klubov TJ AC a TJ Plastika, čím sa všetkých 11 športov združilo pod TJ Plastika. Vo februári 1989 sme dostali v TJ Plastika výpovede, ale páni Baťalík a Lešický založili v Nitre prvý profesionálny futbalový klub na Slovensku a ja som dostala ponuku pracovať v ňom ako ekonómka,“ vrátila sa A. Urbanová, ktorú familiárne volajú Betka, myšlienkami na začiatok svojho pôsobenia medzi futbalistami. „Každý predseda, alebo neskôr prezident, priniesol do klubu veľké zmeny. Vždy boli síce k lepšiemu, ale najväčšia bola na sklonku roku 2003, keď zasadol na najvyššiu klubovú stoličku Vladimír Vikor a s ním aj súčasní majitelia FC. Neviem-neviem, ako by to skončilo, keby sa neujali práce v klube, pretože od leta 2003 sme nemali výplaty, ba niektorí ich nemajú ani za december 2002. Neľahkými ekonomickými časmi však postupne prešli všetky slovenské kluby,“ zaspomína si na čierne obdobie v klube.
A na aké krásne zážitky si spomína Betka? „Keď som sa upísala futbalu, bola som ešte mladá a slobodná. Svoj podiel na tom, že som na FC, má aj môj terajší manžel, ktorý mal vždy rád futbal a snažil sa mu pomáhať. On ma presvedčil, aby som ponuku vtedajších funkcionárov prijala. V klube som prežila naozaj veľa, ale musím povedať, že tu panovala takmer vždy veľmi dobrá atmosféra. A to aj preto, že mužský kolektív je lepší ako ženský. Hoci možno sa to niektorým ženám nebude páčiť... Zdá sa mi však, že voľakedy to bolo predsa len také kolektívnejšie. Všetci sme chodili spolu na plesy, pomáhali pri ich organizácii a tým sa ešte viac utužovala partia, ktorá ťahala za jeden koniec povrazu. V klube som sa vždy veľmi dobre cítila a rozhodne nebanujem, že som pristala na prácu v ňom.“ Ani pani ekonómka sa nevyhla otázke, ktorí hráči jej utkveli v mysli najviac. „Rada spomínam na časy, keď sme boli s niektorými hráčmi približne rovnako starí. Vtedy tu hrávali Zolo Molnár či Peter Hodúr. Aj súčasní mladí chlapci sú však milí a veľmi príjemní. Raz mi Grajciar povedal, že ja som ich tetuška, a že my sme tu všetci rodina. A mal pravdu, pretože sme tu jedna veľká rodina, ktorej záleží na osude FC Nitra. Svoj príchod do klubu rozhodne neľutujem a keby som sa mala rozhodnúť ešte raz, určite by som spravila rovnaký krok.“
