Na vrtuľník záchranárov čakali takmer sedem hodín. Na rozdiel od kamaráta sa cítil v pohode, zdalo sa, že nemá žiadne zdravotné problémy. Keď si však neskôr vyzul topánky, mal úplne biele nohy - prsty boli doslova zmrznuté dokopy. Lekári dokonca uvažovali, že mu amputujú palce. Až minulotýždňové vyšetrenia definitívne potvrdili, že to nebude nutné.
Liezli aj v noci
Dušan je jedným z trénerov slovenskej reprezentácie, s lezením má veľké skúsenosti – rovnako ako horský vodca Milan z Podbrezovej. Napriek tomu hovorí, že naposledy vo francúzskych Alpách (oblasť Chamonix) urobili chybu. Na výstup si nezobrali žiadny „ešus“, v ktorom by mohli uvariť čaj. Nechceli zaťažovať už aj tak ťažké batohy. Počítali totiž s tým, že vrchol zdolajú za približne desať hodín a ďalších 5-6 im zaberie cesta druhou stranou dolu - k najbližšej chate. Čaj v litrovej termoske mal na ten čas vystačiť. Výstup na Les Droites však trval podstatne dlhšie. „Mali sme so sebou jedlo na tri dni aj varič a plynovú bombu. Keby sme mali aj hrniec, do rána varíme čaj a nemusíme byť omrznutí,“ konštatuje Dušan.
Keď kamaráti nastúpili o siedmej hodine ráno do ľadovej steny, práve sa rozvidnievalo. Mohlo byť mínus 20-25 stupňov. „Chodíme tam „x“ rokov, pred tromi rokmi sme zažili aj mínus 35. Toto nebola extrémna zima, liezlo sa nám veľmi dobre. Podmienky sa však asi po tristo metroch zhoršili. Stena bola pokrytá asi 70 centimetrami úplne nového sypkého snehu, pod ktorým bola skala. Tam sme stratili veľa času,“ poznamená Dušan.
Horolezcov zastihla noc, bol ale našťastie spln, a tak liezli aj bez umelého osvetlenia ďalej – pod vrchol sa dostali až o tretej hodine nadránom. Boli tam však ľadové preveje, cez ktoré sa nedalo prejsť, preto sa spustili znovu do steny s úmyslom ísť inou trasou. Čaj už dávno vypili, telo začalo pociťovať nedostatok tekutín. Mali so sebou ešte dva RedBully, ale tie boli zmrznuté na kameň. „Kamarátovi zostalo zle, zvracal, hore už znovu nechcel ísť. Preto som mobilom zavolal záchranku. Našťastie, pri vrchole bol signál.“
Čakanie na vrtuľník
Slováci sa usadili na batohy a čakali na ráno. Záchranári im povedali, že prídu okolo siedmej hodiny, keď sa rozbrieždi. „Pokiaľ nie je niekto zranený, v noci nelietajú. Bolo však už osem hodín a vrtuľníka nikde. Aj sme si zdriemli. Zima mi vôbec nebola, preto som to zanedbal – mal som viac hýbať rukami a nohami,“ hovorí Dušan Myslivec.
Keďže záchranári stále nechodili, o 9.30 hodine ich zavolal znovu. Onedlho sa objavil vrtuľník, z ktorého sa na oceľovom lane spustil do ľadovej steny záchranár. „Kamaráta hneď vytiahli na palubu, po mňa sa vrátili neskôr. Cítil som sa dobre, do nemocnice som išiel iba kvôli Milanovi, aby som zistil, ako na tom je. Asi dve hodiny som čakal, kým mu dávali infúzie. Potom som sa spýtal lekára, koľko to ešte potrvá. Práve on ma vyprovokoval, aby som si aj ja pozrel nohy.“ Keď sa Dušan vyzul, čakal ho šok: prsty mal úplne biele a zmrznuté dokopy. Hneď mu dali špeciálny kúpeľ aj infúzie, aby podporili prekrvenie končatín. „Doktor mi povedal, že tu rozhoduje každá hodina. Keby som čakal dlhšie, bolo by to veľmi vážne.“
Milana ešte v ten deň prepustili z nemocnice, Dušan tam zostal hospitalizovaný deväť dní. „Dali mi dolu kožu a nechty, báli sa, aby som nedostal infekciu.“ Pacient sa 23. januára „presunul“ do nitrianskej nemocnice – do Viedne priletel lietadlom, odtiaľ ho priviezla sanitka. „Spočiatku to vyzeralo všelijako, ale už sa to začína pekne hojiť. Je to fyzicky zdatný človek, následky po omrzlinách nebudú takmer žiadne,“ povedal nám minulý týždeň primár ortopédie Ján Petruška.
V lavínovej pračke
Dušan Myslivec priznáva, že keď mu lekári povedali, že má asi „chytenú“ kosť, mal strach. Napriek tomu už vtedy premýšľal, ako bude liezť, keď mu z prstov odrežú. „V zimnej obuvi to nie je problém, dá sa to aj bez palcov.“ Hoci amputácia nakoniec nehrozí, musí Dušan niektoré svoje plány odložiť. Patrí k nim aj cesta do švajčiarskych Álp, ktorú chystal už na marec. „V máji-júni sme chceli ísť s kamarátom do Kalifornie na skalné steny. Zrejme to posunieme na jeseň.“
Štyridsaťtriročný horolezec má za sebou už 360 výstupov. „Úspechov bolo za tie roky podstatne viac ako zlých skúseností. To, čo sa stalo teraz v Alpách, je skôr výnimočná udalosť.“ Zažil ju zhodou okolností s tým istým kamarátom, s ktorým pred štyrmi rokmi prežil aj dvojnásobný pád lavíny. „Liezli sme vtedy na Ďumbier. Ja som bol dolu, kamarát už asi v desaťmetrovej výške. Zrazu sa zhora zosunula masa snehu a strhla nás so sebou. Preleteli sme asi 300 metrov do doliny. Našťastie sme zostali navrchu. Ja som mal výron na obidvoch nohách, Milan bol celý doudieraný. Bol tam aj jeho brat, ktorý chcel liezť sólo. Lavína preletela okolo neho možno desať metrov,“ spomína si Dušan. Po tomto zážitku si horolezci vybrali inú - ľahšiu trasu. Neuveriteľné je, že aj tu ich zasiahla lavína, ktorá ich opäť strhla do doliny! „Bolo to, akoby ma hodili do pračky, urobil som niekoľko kotrmelcov. Vedel som, že sa mi nesmie dostať sneh do úst, aby som sa nezadusil, tak som si ich reflexívne držal. Lavína mi vyzula aj topánky, bola to obrovská sila. Milanovi zlomila nohu, 200 metrov sme ho museli ťahať v snehu, trvalo to asi dve hodiny. Na záchranárov sme potom čakali šesť hodín.
Dušan je rád, že jeho synovia si vybrali menej nebezpečné športy - mladší hrá hokej, starší sa venoval karate.
Autor: M. HOJČUŠOVÁ
