Po anglicky vedel len tri slová – áno, nie a nadávku. Napriek tomu chcel ísť do Spojených štátov, no pred ambasádou vo Viedni čakali niekoľko dní davy, ktoré dostali rovnaký nápad. Nakoniec skončil v Kanade. Dopomohlo mu to, že bol excelentným huslistom. Uchádzal sa o post v národnom kanadskom orchestri, nespĺňal však podmienku – nežil v Kanade dosť dlho. V začiatkoch robil všetko, len aby sa uživil. Umýval riady, autá a po večeroch cvičil na husliach. Kanada sa stala jeho domovom na nasledujúcich päť rokov. Po skončení štúdií v Bruseli sa presunul do New Yorku, kde žil skoro 18 rokov.
Ufúľaného ho nespoznali
V tú augustovú noc len málokomu napadlo pustiť televízor. Ľudia boli zvyknutí, že o tretej nadránom obrazovku prekrývalo logo televízie a neprerušovaný tón. Juraj Scott televíziu zapol, bol práve vo Vrchlabí. Počul tak správy o invázii vojsk na naše územie. O dve hodiny neskôr zbalený odchádzal do Prahy na expres, ktorý ho cez Budapešť mal dostať do Záhrebu. Poprosil starší manželský pár, aby mu do Záhrebu preniesli jeho milované husle, zatiaľ čo on sám sa musel schovávať na vagónoch aj pod nimi. Tých, čo nemali víza, zatýkali. Juraja po ceste navyše postrelili, guľky si z nôh sám vytiahol.
Starší český manželský pár ho v Záhrebe nespoznal. Očakávali „milého mladého Slováka“. Namiesto toho sa pozerali na ufúľaného poraneného chlapca s oblečením zašpineným kolomažou a krvou. Žena ho vyobjímala ako vlastného syna a husle mu vrátila.
Napakovaný ako na Sibír
Zo Záhrebu sa pešo vybral do 15–kilometrov vzdialenej dedinky Vukomerec. „Mal som so sebou kontakt na dvojicu manželov, ktorí netušili nič o invázii. Pred ich domom som skoro odpadol, bol som na konci so silami, špinavý a unavený. Ponúkli ma rakijou na povzbudenie a hneď potom mi prichystali kúpeľ. Vodu som vo vani vymenil asi päťkrát, kým som zo seba zmyl všetku tú špinu. Chvíľu som u nich zostal, ale nechcel som sa k nim nasáčkovať, ani im robiť problémy.“ Vlastnili statok, na ktorom niekoľko dní pobudol.
Neskôr mu ponúkli pomoc bratanca, ktorý na vlakoch robil sprievodcu. O niekoľko dní sa s jeho pomocou dostal do Viedne. „Takých skvelých ľudí ako boli oni, som často nestretol. Napakovali ma pred cestou, akoby som išiel na Sibír. Ich dvojmetrový bratanec ma vo vlaku zavrel do prvej triedy, na okienkach stiahol žalúzie a ostatným hovoril, že v kupé sedí „direktor“. Tak som nerušene docestoval do Viedne, navyše aj s balíčkom malboriek a šampanským, ktoré mi sprievodca dal. Keby chcel, mohol za mňa zinkasovať dvesto dolárov.“
Tisíce ľudí nocovali
pred ambasádou
Hlavné mesto Rakúska „obsadili“ tisíce emigrantov z ČSSR, Poľska a Maďarska. Pred americkou ambasádou stál zástup dlhý cez tri mestské bloky. Ľudia nocovali na chodníkoch, vzájomne si držali miesto v rade a nekonečne dlho čakali. Juraj Scott ostal v zástupe dva dni. Nakoniec to vzdal, nie však preto, že nevydržal, ale pre intuíciu, ktorá ho nasmerovala inam – na kanadské veľvyslanectvo, kde bolo podstatne menej ľudí. „Myšlienka sa vo mne rodila dlhšie, zrejme prvý podnet prišiel pár dní predtým, keď som bol u doktora na očkovaní. V ambulancii mal veľkú mapu sveta a ja som sa pozorne pozeral na oblasť Severnej Ameriky. Pri čakaní pred americkou ambasádou som si na tú mapu spomenul. Prišiel som na to, že Kanada bude priechodnejšia, a keď už tam budem, ľahko sa dostanem do USA. Nikde som o tom nečítal, ale tušil som, že kanadsko-americkú hranicu nebude také ťažké prekročiť, ako sa prekračovala akákoľvek hranica u nás.“
Komunistickí ekonómovia
– bez šancí
Priaznivo naklonený mu bol systém bodovania, ktorým Kanaďania rozhodovali o osude prisťahovalcov. Šancu nemali napríklad tí, čo vyštudovali ekonómiu, v Kanade nepotrebovali ľudí s komunistickou ideológiou a s komunistickými víziami o fungovaní hospodárstva. Naopak, bodovali lekári. Podmienkou bola obhajoba titulu. Z maximálneho počtu šestnástich bodov doktori medicíny dostávali okolo 13. Juraj Scott dostal plný počet. V Ottawe práve v tom čase otvárali Národné centrum umenia (NAC). Ako huslista tak mal dvere do Severnej Ameriky otvorené. Po bodovaní sa stal držiteľom štatútu legálneho emigranta. S niekoľkými dolármi vo vrecku a záväzkom splatiť letenku nakoniec odletel do Kanady.
„Prvých dva a pol roka bolo veľmi ťažkých. V Ottawe síce otvorili NAC, pred pohovormi som sa však mal stať členom Severoamerickej únie hudobníkov. Tam mi bolo povedané, že ako emigrant môžem požiadať o miesto v národnom orchestri, ale musím potvrdiť, že bývam v provincii Ontário dva roky. Oni sa ale nestarali, čo tie dva roky budem robiť.“ Niektorí príchod riešili tak, že žili len z podpory, Juraj to však odmietal. Hovorí, že je na to príliš hrdý. Preto umýval riady i autá a po večeroch cvičil na husliach. Ruky mával tvrdou prácou tak unavené, že husle ledva udržal. Pracoval usilovne, aby sa uživil. „Som všetko, len nie komunista, ale v jedinom mali komunisti pravdu. Pokiaľ sa človek v Severnej Amerike postaví na nohy a začne robiť vo svojom obore, je doslova vykorisťovaný. Minimálny hodinový plat v tom čase bol $1,10, ja som dostával $ 0,40.“
John Lennon – beatlesák, ktorého spoznal
Potom prišiel deň, keď mohol dokázať dvojročný pobyt a uhradiť 250 dolárov členské pre Severoamerickú úniu muzikantov. Vyšli mu aj pohovory do národného orchestra na pozíciu asistenta koncertného majstra. „Bohu ďakujem, že som vtedy nevedel, koľko bolo uchádzačov o moje miesto. Keď som sa neskôr dozvedel, že ich bolo 52, rozplakal som sa. Svoje miesto som vyhral.“ Na istý čas odišiel do Bruselu, kde bol prijatý na Belgické kráľovské konzervatórium. Sedem a pol roka študoval majstrovskú triedu u maestra Carla van Nesteho.
Ako člena kanadského národného orchestra si ho všimol milionár Harvey Glatt – majiteľ reťazca obchodov s hudobninami. Svoje pobočky mal v celej Kanade a jeho sieť obchodov bola medzi hudobníkmi uznávaná Ponúkol mu, aby býval v jeho vile. Dal mu k dispozícii štyri izby, aby mohol nerušene cvičiť. Asi najviac však Jurajovi utkvelo v pamäti ráno, keď vošiel do obývačky a manželka Harveyho Glatta Louise ho zoznámila s Johnom Lennonom z Beatles. V Kanade sa „beatlesák“ zastavil počas svojej cesty do New Yorku, v Ottawe však nekoncertoval. Prišiel za Glattom, ktorý v Ottawe vlastnil Capital Theater.
Počas pôsobenia v Kanade sa stretol s ďalšími legendárnymi hudobníkmi. Mená ako Rod Stewart, Michael Jackson, Bob Dylan či John Hammond sú dodnes legendárne. Jacksona spoznal ešte v čase, keď ako malý chlapec spieval v rodinnej skupine Jackson Family.
Jurajovu kariéru ale najviac poznačilo blues. „Veľa ľudí si myslí, že blues je pomalé. Vie však byť ohnivejšie ako rock-n-
roll. Existuje naviac niekoľko druhov blues, napríklad Chicago blues alebo Delta blues, každý si môže nájsť svoj štýl, ktorý mu vyhovuje.“ Začal hrať jazz a
blues v nočnom klube Lehibon, neskôr bol na turné po Kanade a USA. Keď bol v Belgicku, pravidelne cestoval z Bruselu do Kanady, kde vystupoval na CBS Summer Festival. Podstatná časť jeho života sa však spája s Kanadou.
Učiteľ angličtiny
a doktor hudby
Do Československa sa vrátil na pohreb svojej matky v roku 1980. Od komunistov dostal víza na tri dni. Oficiálne pardón za ilegálne opustenie republiky mu udelil Václav Havel o deväť rokov neskôr. V tom čase ale neexistoval zákon o štatúte zahraničného Slováka. Keď legislatívu neskôr prijali, hneď sa o štatút prihlásil. „Mal by som mať tie isté práva a privilégiá ako ostatní, s výnimkou práva voliť. V praxi je to ale iné. S dokladom som mal napríklad problém pri poistení, tarify na mnohé veci sú vyššie. Často sa mi tiež stáva, že úradníčky mi ho vyhodia z okienka s tým, že oni chcú vidieť občiansky preukaz. Akoby neexistovalo nič iné,“ hovorí.
Definitívne sa vrátil v roku 1995, aby doopatroval otca. „Bol to vojak z povolania a bol veľmi prísny, často nás trestal. Nemám mu to za zlé, ale ja robím presný opak. Na syna som ani raz hlas nezvýšil,“ hovorí. Syn Sebastián sa narodil vo februári 1998. S partnerkou sa Juraj Scott rozišiel, vychováva ho sám. Koncom novembra minulého roka mu bol Sebastián zverený do opatery.
Hudbu a kultúru nezaned-
bával Juraj Scott ani po príchode na Slovensko. Už niekoľko rokov je spolupracovníkom hudobného vysielania košického rozhlasového štúdia, spracoval šesť hudobno-literárnych programov, medzi nimi napríklad programy o živote a tvorbe W. A. Mozarta či J. S. Bacha. Sám teraz nekoncertuje, postihla ho artritída v prstoch. Využíva tiež svoje znalosti angličtiny, ktorú pri odchode do Kanady vôbec nevedel, a vyučuje v súkromnej jazykovej škole.
Juraj Scott vždy sníval, že bude hrať v najväčších orchestroch sveta. Ako hovorí, sen sa mu vrchovato naplnil. V zahraničí sa napriek ťažkým začiatkom presadil a stal sa muzikológom – doktorom hudby.
