. Okrem neho slúžili v Kosove ešte dvaja ďalší vojaci z nitrianskeho útvaru 1046. Tí však prileteli domov týždeň pred tragédiou.
„Je to veľké nešťastie, ktoré sa nemalo stať. Keď sme sa to dozvedeli, zobralo nás to. Sme však profesionálni vojaci – je to naše zamestnanie,“ hovorí veliteľ útvaru Ján Parimucha. Dodáva, že 85 percent obetí osobne poznal, s niektorými bol v minulosti na misiách. „V Kosove bol teraz aj môj brat, ktorý slúži v Trebišove. Aj on je vodičom špeciálneho obrneného vozidla – rovnako ako bol desiatnik Juraj Žubor. Domov letel týždeň pred ním.“
Juraj (+ 31) bol profesionálnym vojakom od roku 2003. S rodinou žil v dedinke Timoradza v okrese Bánovce nad Bebravou. „Bol to vynikajúci človek aj vojak. Jeho priami velitelia na neho spomínajú len v dobrom,“ hovorí so smútkom v hlase veliteľ.
Na štvrtkovú oficiálnu rozlúčku do Prešova odišli z krškanských kasární štyri autobusy s vojakmi, na Jurajov sobotňajší pohreb tri. „Zabezpečili sme aj autobus pre rodinu nebohého desiatnika. Každému vojakovi, ktorý sa chcel zúčastniť pietnych aktov, to bolo umožnené,“ dodáva veliteľ. Na pohreb zobral aj jednu z kondolenčných kníh, do ktorej svoje pocity a prejavy sústrasti vyjadrili Jurajovi bývalí kolegovia z jednotky. Táto kniha zostane rodine. V čase našej stredajšej návštevy kasární už bola plná. Záujemcom bola k dispozícii ešte jedna – priamo na veliteľstve. „Juraj, tvoje bryndzové halušky boli tie najlepšie, ktoré som kedy jedol, budú mi chýbať. V mojom srdci budeš stále žiť,“ napísal do nej kolega a kamarát Michal Ostrožlík. Priamo Jurajovi boli adresované aj slová ďalšieho vojaka: „Juraj, tak veľmi si sa tešil, že sa vrátiš, ale osud ti to nedoprial. Nikdy nezabudnem na teba, odpočívaj v pokoji.“
Príslušníci nitrianskeho útvaru 1046 majú za sebou misie v Iraku, Afganistane, na Cypre, Golanských výšinách, v Kosove... „V priebehu posledných dvoch rokov bolo od nás na misii viac ako dvesto ľudí. Všetci, až na desiatnika Žubora, sa vrátili domov. Práve misia v Kosove, ktorá sa skončila tragédiou, bola pre náš mechanizovaný útvar posledná,“ hovorí veliteľ. Dôvodom je pripravovaná zmena. „Budeme patriť medzi najelitnejšie útvary na Slovensku, nasadiť nás potom môžu hocikde vo svete. Práve teraz sa začína fáza príprav. Napríklad všetky veliteľské stupne budú musieť komunikovať v anglickom jazyku, zavádzať sa bude nová technika aj nové informačné systémy,“ dodáva veliteľ Ján Parimucha, ktorý má za sebou účasť v dvoch misiách, bol tam ako veliteľ kontingentu. Naposledy sa v decembri 2004 vrátil z Kosova.
