emdesiatych rokoch. Aj vďaka znalostiam jazyka pôsobil ako prvý tajomník v Španielsku, kultúrny pridelenec v Rusku a neskôr ako veľvyslanec Československa v štyroch stredoamerických republikách – Nikarague, Paname, Hondurase a Kostarike. Cení si najmä stretnutie s bývalým prezidentom USA Jimmym Carterom, ktorého spoznal, keď si Carter preberal čestný doktorát Stredoamerickej univerzity.
Bogotu kvôli dcéram nezobral
V sedemdesiatych rokoch muselo odísť z diplomacie asi tristo ľudí. Gustávovi Stopkovi navrhli, aby si spravil dvojročné postgraduálne štúdium medzinárodných vzťahov a stal sa diplomatom. „V Prahe nás malo byť štyridsať, ale boli sme len trinásti, jeden navyše ochorel. A všetci sme boli doktori alebo inžinieri. Nemohli nám preto dať najnižšiu funkciu v diplomacii. Tak som sa stal prvým tajomníkom v Španielsku, kde sme v tom čase ešte nemali veľvyslanectvo, len konzulárne a obchodné zastúpenie,“ spomína si na začiatky diplomatickej kariéry.
Po návrate dostal príkaz vycestovať do kolumbijskej Bogoty. Keďže však mal tri maloleté dcérky, nemohol. Požiadal, aby ho poslali na Kubu alebo do Sovietskeho zväzu, kde fungovali československé školy a deti diplomatov sa v nich mohli vzdelávať. Kuba bola obsadená, a tak sa v roku 1978 dostal do Moskvy, kde ostal až do smrti Brežneva o štyri roky neskôr. To bola etapa, ktorú sám vo svojej kariére označuje za najlepšiu a najkrajšiu. Precestoval všetky vtedajšie zväzové republiky, spoznal mnoho našich aj zahraničných umelcov, denne sa zúčastňoval množstva kultúrnych akcií. „Bolo to obdobie, keď sa práca nehodnotila podľa výkonu, ale podľa počtu podujatí. Denne som ich mal asi desať až pätnásť, ústredie vyžadovalo, aby sa o všetkých podávala správa.“ Najstaršia dcéra v tom čase študovala v Prahe, dve mladšie sa v Moskve rýchlo udomácnili. Kamarátov mali medzi ostatnými deťmi diplomatov a obchodných zástupcov, ktorých v tom čase bolo v Moskve viac ako päťdesiat.
„Spomínam si, ako ma raz zavolali, že na nástupišti čaká 40-členný spevácky kolektív. Vystupovali v Lotyšsku a cez Varšavu sa mali vrátiť na Slovensko, nemali však miestenky na vlak. Poslali ich do Moskvy, odkiaľ jazdilo viac spojov, že tak budú doma rýchlejšie. Išiel som za veľvyslancom, že potrebujem peniaze, ten ma rovno vyhodil. Nakoniec mi pomohol môj osobný priateľ, prorektor Lomonosovovej univerzity. Tým ľuďom zabezpečil nocľah aj jedlo. Nič odo mňa za to nechcel, len fľašku alkoholu. Niekedy sa diplomacia dá robiť aj takto, hoci to vôbec nebolo v mojej kompetencii.“
Po návrate z Ruska mu ponúkli funkciu veľvyslanca v Strednej Amerike, rezidenciu mal v Nikarague a do jeho pôsobnosti spadali ďalšie tri štáty – Panama, Honduras a Kostarika. Menovací dekrét odovzdával Danielovi Ortegovi, prvému prezidentovi, ktorý viedol krajinu po revolúcii. Musel si zvykať na životný štýl tamojších ľudí. Asi desatina obyvateľstva je lepšie situovaná, ostatní žijú v drevených chatrčiach a uspokoja sa s jednoduchou stravou, napríklad banánmi. „Hovorí sa, že každá nikaragujská žena by mala byť taká schopná, aby porodila dva tucty detí. To je možno prehnané, ale 10-14 detí na jednu ženu bolo v Nikarague úplne normálne. Rodičia potom nič nerobia a deti pracujú aj za rodičov, starajú sa o nich.“
Našiel desiatky súrodencov
Vzťahy medzi mužom a ženou sa neberú tak vážne ako v Európe. Zločinom je, ak niekto niečo ukradne, nie ak sa vyspí s cudzím človekom. Gustáv Stopka si spomína na 19-ročného chlapca, ktorý až po čase zistil, že sa zaľúbil do svojej nevlastnej sestry. Z jeho plánov na sobáš rýchlo zišlo. Päť rokov údajne pátral po krajine, kde všade má súrodencov. Nakoniec ich narátal 43. „Latinskú Ameriku jednoducho nemôžeme posudzovať našimi očami, majú iný rebríček hodnôt. Napriek takémuto voľnému sexuálnemu životu si veľmi zakladajú na rodine, znamená pre nich všetko,“ komentuje to Gustáv Stopka.
V Nikarague nepoznajú závisť, sú srdeční, keď však zistia, že prejavujete sociálne cítenie, okamžite to využijú. Mladému chlapcovi dal Stopka za malú finančnú odmenu strážiť svoju rezidenciu. Na ďalší deň prišli traja, potom až dvanásti. Boli dotieraví, nie však nebezpeční. „Tam sa o svoju bezpečnosť báť nemusíte. Pritom to bola krajina, ktorá bola prakticky vo vojne s kontrarevolucionármi.“ Počas cesty na oslavu bulharskej delegácie ich vojaci informovali, že pocestujú rýchlejšie, a odporučili im zohnúť hlavy, aby ich ozbrojenci nepostrieľali. Konflikty Nikaragujčania zvyčajne riešia jednoducho – bitkou. Nepotrebujú na to nože ani revolvery. Pomeria sa pri poháriku „tvrdého“.
Gustáv Stopka po svojich diplomatických skúsenostiach vyhlasuje, že nie je podstatné byť vo funkciách, ale dôležité je v každej, aj tej najmenšej funkcii, ostať človekom. A v prípade funkcie v stredoamerických štátoch s úsmevom pridáva, že okrem dávky ľudskosti musí mať človek potrebnú kondičku. Nie je totiž jednoduché zvládať tropické teploty a stopercentnú vlhkosť vzduchu.
