rozdelili definitívne. Je uznávaným kardiochirurgom a oddelenie siamských dvojčiat považuje za bonbónik vo svojej profesionálnej kariére. Tvrdí, že na svete neexistujú odborníci na oddelenie siamských dvojčiat, pretože každý zákrok tohto typu je originálny a neopakovateľný. Lekár Jaroslav Siman, prednosta Kliniky detskej chirurgie v Detskej fakultnej nemocnici na bratislavských Kramároch. Koncom roka ho počas diskusie so študentmi v Starom divadle v Nitre prekvapili stretnutím, na ktoré prišli „jeho“ dvojičky.
Chcel ísť za farára
Narodil sa v roku 1933 vo Valaskej pri Nízkych Tatrách. „To je obec, ktorá sa preslávila tým, že sa v nej jedia psie klobásy. Aspoň mnoho ľudí na to naletelo, preto nás na Slovensku poznajú,“ hovorí z recesie. Stredoškolské roky strávil na gymnáziu v Brezne a neskôr s červeným diplomom ukončil lekársku fakultu v Bratislave.
Prečo si vôbec začal s medicínou? „Chcel som byť všeličím možným, aj farárom. U nás bola skupina učiteľov, ktorí patrili k veľkým aktivistom Červeného kríža. Jedna pani učiteľka nás doviedla do nemocnice v Podbrezovej a ja som po prvý raz videl operáciu ruky. V tom čase sa ešte veľa improvizovalo, aj prístrojovo, pretože chýbala technika. To človeka mnohému naučilo. Dnes sme sa dostali do obdobia, keď sa každému niečo predpisuje. Často je potrebné urobiť veci, ktoré pacient v podstate nepotrebuje, ale ktosi to dal do predpisov. Všetko je nalinkované a všetko má svoj protokol. Nehovorím, že je to úplne nanič, pretože lekár aspoň na nič nezabudne.“
Lekárov preklep
Jaroslav Siman sa začal venovať kardiochirurgii, neskôr hrudnej chirurgii a nakoniec kardiochirurgii detí. „Deti nedokážu byť falošné, na nich všetko vidíte.“
Vždy si zakladal na ďalšom vzdelávaní lekára a snahe byť ešte lepším. Kariéru doktora prirovnáva k šoférovaniu. „Poviem si, že pôjdem po ceste voľne, ale len do chvíle, kým nezbadám auto. Musím ho dobehnúť, potom predbehnúť, a potom mu utiecť. Rovnako to je aj v mojom živote.“ Za absolútny základ v medicíne považuje dôveru pacientov. Nie vždy však dôvera v lekárov funguje. Poväčšine k nim chodíme, len keď musíme, a máme tendencie považovať ich za neomylných. „Je to mýtus. Aj lekári sú len ľudia. Keď spraví sekretárka preklep, vyhodí papier. Keď spraví lekár „preklep“, niekoho to môže stáť život. Na medicínu sa dnes pozerá čudne, akoby pacient bol klientom. On však nie je nástrojom na výrobu peňazí. Mal by sa prísť liečiť, a nie kúpiť si zdravie ako v zelovoci pomaranče,“ myslí si. Chirurg verí, že chirurgia zanikne, hoci nie hneď. „Chorobám sa bude dať predchádzať, biochemici nájdu potrebné prostriedky.“
Seriály o lekároch: Je to hrôza
Jeho srdcovou záležitosťou je ľudské srdce. Vo svojich rukách ho držal nespočetne veľa ráz. „Siamské dvojčatá sú unikátnou a zriedkavou operáciou. No celý môj život patril kardiochirurgii dospelých a v posledných rokoch hlavne kardiochirurgii vrodených srdcových chýb.“ Tá sa na Slovensku veľmi nerobila, Siman ju posunul do najnižších vekových skupín. Zjednodušene vysvetľuje, ako operácie prebiehajú: „Máme mašinku, ktorou cez hadice vypustíme z pacienta krv a tá prúdi cez mimotelový obeh. Preteká umelými pľúcami a okysličuje sa, zatiaľ čo pacient je schladený na 15-12 stupňov. Zastaviť srdce na dlhý čas, a pritom človeku neublížiť, je umenie. Lekárovi sa pracuje nádherne – nikde nie je krv, mozog je chránený chladom, srdce obložené ľadom. Spravíme korekciu srdca a potom pacienta zač-
neme zohrievať, do tela opäť vpustíme krv. Keď dosiahne telo 37 stupňov a srdce sa začne znovu chvieť, je to ten najkrajší pocit na svete,“ vyznáva sa. Po takýchto operáciách potrebuje relax, hoci oddychovať dobre nevie. Najlepšie si odpočinie pri šoférovaní auta. V žiadnom prípade však nesedí pri televízii a už vôbec nie pri seriáloch z nemocničného prostredia. „Niekedy je to úplná hrôza, čo dokážu nakrútiť. O realite sa nedá hovoriť.“
Bonbónik v kariére
– siamské dvojčatá
K siamským dvojčatám sa dostal úplnou náhodou. „Mal som na ne šťastie, jednoducho ku mne prišli.“ S vrodenými chybami robí 45 rokov a vie, že každá vekom kvantifikuje. Podujal sa na zákrok, ktorého sa báli aj zahraniční odborníci - oddeliť len dvojmesačné deti. Dievčatká šli z Košíc do Prahy, tam zvažovali, že ich pošlú do Londýna, no nakoniec skončili v Bratislave.
Siman nemal čas na rozmýšľanie, dievčatká prišli do nemocnice vyčerpané. „Nemali ani ako vylučovať potravu, nemali konečník. Všetko odtekalo cez ústa alebo žalúdok,“ hovorí ten, čo ich navždy oddelil. V prvej fáze sa predelil zažívací trakt a hrubé črevo. Každé z dievčat potrebovalo pol metra hrubého čreva, dohromady však mali len tridsať centimetrov. Lucii aj Andrei mohli nechať len po 15 centimetrov. Nevedeli, či to bude stačiť, museli však riskovať.
Definitívne oddelenie prebehlo 28. marca 2000. Všetko bolo do detailov naplánované. Napriek tomu Jaroslavovi Simanovi rešpekt pred operáciou nechýbal. „Mnohí chirurgovia si strach nechcú pripustiť, minimálne istý rešpekt ale existuje pred každým zákrokom. Musí to však byť strach, ktorý chirurgovi nezaväzuje ruky, ale ho podnecuje k tvorivosti. Ja sa vždy rád priznám, že sa o pacienta bojím. Nemohol by som toľko rokov operovať, ak by som o svojich pacientov nemal strach. Je to normálna reakcia, pretože niekedy nás príroda vie prekvapiť škandalóznym spôsobom. Spomínam si, že v istom období sme mali deväť operácií, a ani jedno úmrtie. A všetko to boli náročné prípady. Posledným z nich bolo dieťa, ktoré sa po operácií výborne zotavovalo, bolo čiperné. S matkou odchádzalo z nemocnice usmiate, no zrazu jej zomrelo na rukách. A my sme nevedeli, prečo. To bola krutá facka od prírody,“ hovorí a dodáva, že aj to je dôvod, prečo sa o pacientov treba báť. V medicíne nič nie je isté.
Oddelenie siamských dvojčiat trvalo jedenásť hodín a dopadlo dobre. „Báli sme sa, že nebudú môcť chodiť. Alebo len chaplinovským spôsobom, lebo mali oddelenú panvu. Našťastie, kráčajú normálne.“
Dnes sa im už darí dobre. O dva týždne oslávia šieste narodeniny a na jeseň ich čaká škola. Stretávajú sa ešte s „ujom doktorom“? „Pravdaže, chodievajú ku mne. Majú skvelých rodičov, oddaných a starostlivých. Vždy sa poteším, keď dievčatá vidím. Hoci aj ich rodičom zdôrazňujem, že radšej som, keď ich nevidím, lebo tak viem, že sa skutočne majú dobre.“
Jedna šanca
Jaroslav Siman si vďaka všetkým chorobám a vrodeným srdcovým chybám, ktoré počas svojej dlhoročnej kariéry videl, váži zdravie viac ako mnohí iní. Označuje ho za symbol istoty a sily, na základe ktorej si môžeme plánovať budúcnosť. „Život nie je počítačová hra, kde má každý niekoľko šancí. Život dáva šancu len jednu a je na nás, ako ju využijeme.“
