Moravcami. Autá stáli v dôsledku prívalu nového snehu na ceste. V tom horšom prípade zapadli do závejov na krajniciach. Na ceste sa navyše skrížilo niekoľko kamiónov. Cestujúci, ktorých fujavica odrezala od sveta, sa už popoludní zmierovali s tým, že na ceste strávia celú noc.
Šofér autobusu žiadal o pomoc
„Cestovali sme zo Žiaru nad Hronom do Komárna, poriadne nás kalamita chytila kúsok od Zlatých Moraviec neďaleko benzínovej pumpy,“ spomína si Alžbeta Velebová. Na miesto, odkiaľ sa už nedalo pohnúť, dorazili okolo jedenástej dopoludnia. Benzínu mali dostatok, obávali sa však toho, že budú musieť na ceste prenocovať a palivo sa im minie.
Postupne sa s pomocou niekoľkých ľudí dostali do obce Kolíňany. Starostka Margita Jamrichová a riaditeľ základnej školy Július Masaryk otvorili budovu školy, do ktorej sa začali zhromažďovať ľudia zo zlatomoraveckej cesty smrti. Urobili tak na podnet dispečingu SAD Nitra, pretože jeden z autobusov na trase Nitra - Kostoľany uviazol neďaleko Kolíňan s asi dvadsiatkou ľudí. Šofér žiadal dispečing o pomoc. „Keď k nám žiadosť dorazila, práve sme robili predbežnú kontrolu budovy. Zisťovali sme, či v škole tesnia okná a či strechy nie sú preťažené pod novým snehom. Fúkal však taký vietor, že sneh nebolo treba zo striech odhádzať, vietor ho odvial,“ hovorí riaditeľ školy Július Masaryk. V temperovanej budove zakúrili a prvé dve desiatky ľudí z autobusu umiestnili do zborovne. Ešte predtým si ľudia v miestnom obchode kúpili sladkosti, nápoje a cigarety. Chlieb nie, pre kalamitu ho nebolo.
Kalamitu brali športovo
Informáciu o otvorenej škole v Kolíňanoch krátko potom potvrdilo celoštátne rádio. „Začali k nám chodiť ľudia, ktorí už boli veľmi premrznutí a videli, že s kalamitou sa bojovať nedá. Autá nechali odstavené priamo na ceste, niektorým sa minul benzín. Peši sa k nám prebrodili a my sme ich umiestnili do školy,“ povedala starostka Margita Jamrichová. „Napriek situácii ľudia neboli neprimerane nervózni, len všetci veľa telefonovali príbuzným a priateľom. Starší boli pokojní a tí mladší to brali športovo. Mali sme tu asi dvadsaťročných chlapcov, ktorí cestovali osláviť Silvestra na chatu v Jelenci. Uvažovali, že prejdú peši, museli sme ich odhovárať, lebo Jelenec bol ešte aj na druhý deň zaviaty,“ tvrdí Slávka Bányiová z Kolíňan.
V škole začali vo veľkom variť kávu a čaj. Varné kanvice nestačili plniť termosky, voda na čaj sa preto varila i v desaťlitrovom hrnci. Ľudia z dediny spontánne nosili premrznutým cestovateľom chlieb, maslo, syry, vianočné medovníky, pagáče, zákusky, ovocie. „Roznášali to mladé dievčatá, zrejme maturantky, ktoré pokojne mohli sedieť doma pri SuperStar,“ podotkla Alžbeta Velebová. Nezabudlo sa ani na tých, čo zostali na ceste. Niekoľko najmä mladých ľudí roznášalo po zaviatej zlatomoraveckej ceste čaj. „Ja som sa otočil asi štyrikrát. Pomáhala mi manželka a syn, nosili sme ľuďom v autách teplé nápoje. Väčšinu cesty som sa po kolená brodil v snehu, no stalo sa mi, že som zapadol až po pás,“ vraví Igor Srnka.
Nocľah v neznámej dedine
Niektorí obyvatelia Kolíňan umožnili ľuďom prenocovať priamo vo svojich domácnostiach. Prednostne ponúkli nocľah rodinám s malými deťmi. Jedna z rodín cestovala so 6-mesačným bábätkom. „V rodinách sa v tú noc ubytovalo asi päťdesiat ľudí,“ informovala Jamrichová. V miestnej škole sa ich „otočilo“ asi osemdesiat, tridsať z nich ostalo v škole nocovať. Prespali na osemnástich nafukovacích matracoch. Ďalší ľudia našli úkryt v ubytovni Slovenskej poľnohospodárskej univerzity, museli však zaplatiť dvesto korún.
Do Komárna sa Alžbeta Velebová s priateľom dostali na Silvestra okolo druhej popoludní, teda o 24 hodín neskôr, ako plánovali. Starostke obce aj riaditeľovi školy zaslali list. „Obyvatelia obce Kolíňany obstáli v skúške ľudskosti na výbornú,“ píšu v ňom.
