Štvrtok, 29. október, 2020 | Meniny má KláraKrížovkyKrížovky

Namiesto kapra jedli jedovatú murénu

Eva Fischerová z Nitry prežila šesť rokov v Líbyi. Pracovala tam ako zdravotná sestra – anesteziologička. Hneď po príchode musela spolu so svojimi kolegyňami podpísať zmluvu, v ktorej sa zaviazala, že nezvedie Araba.

Z prvej výplaty si kúpila zlaté náušnice, vďaka ktorým stúpla jej vážnosť medzi domácimi, z druhej hodinky so sekundovou ručičkou. V Líbyi zažila bombardovanie, púštne búrky, zemetrasenia a stala sa aj obeťou krádeže, po ktorej sa nakrátko ocitla v policajnej cele. Zlodej jej zobral úspory, takže sa ten rok vôbec nedostala domov na dovolenku.

Keby bola blondína...
„Keď som nastúpila ako mladá sestra do nitrianskej nemocnice, túžila som aj s kolegyňou vycestovať do zahraničia. Vždy sme si hovorili, že sa naučíme cudzí jazyk a pôjdeme do Afriky. Potom som sa vydala a sny padli. Keď synovia dospeli, povedala som si, že teraz je ten správny čas. Navyše, prinútili ma aj rodinné okolnosti,“ hovorí pani Eva, ktorá vycestovala do cudzieho sveta, keď mala 39 rokov. Podarilo sa jej to až na druhý pokus.
„Išla som cez Polytechnu Praha. Prvýkrát som absolvovala pohovor do Sýrie, no nezobrali ma. Vraj možno keby som bola blondína s modrými očami... Poviem úprimne, zďaleka som nevedela dobre po anglicky, rovnako ako ostatné kolegyne. Ďalší mesiac som robila pohovor do Líbye – tentoraz som sa už poistila a na skúšky som išla „vyzbrojená“. Dala som si spraviť pekný životopis v angličtine, ktorý som sa namemorovala. To zabralo. Líbyjčan, ktorý ma skúšal, si myslel, že tento jazyk perfektne ovládam,“ spomína s úsmevom pani Eva, ktorú si vybrali spolu s dvomi ďalšími Nitriankami (Irenou a Zorou) do nemocnice v 250-tisícovom meste Benghazi. Písal sa rok 1985.
Slaná káva
Prvý polrok v Líbyi bol ťažký, musela sa naučiť aj základné slová v arabčine. „Bolo to psychicky náročné. Mala som pocit, že som sa dostala do levej tlamy. Veď ako sa môžete dobre pracovne obhájiť, keď neviete reč? Ale boli tam našťastie aj Poľky, s ktorými sme sa bez problémov dohovorili,“ kon-
štatuje pani Eva. O byt sa delila s piatimi ďalšími Slovenkami. „Povedali sme si, že budeme jednotky. Začali sme sa spoločne aj stravovať, ktorá mala voľno, navarila, upratala.“
Eva veľmi skoro pochopila, aký dôležitý je imidž: „Keď žena na sebe nemala zlato, nebola ani ženou - nemala hodnotu. A ja som žiadne zlato nenosila, nikdy som po ňom netúžila. Náušnice som si kúpila až z prvej výplaty v Líbyi, nosím ich doteraz.“ Dobré meno jej nerobili ani hodinky. „Keď som merala pulz pacientom, lekár z Indie mi povedal: Samozrejme, Čechoslováčka, nemá ani poriadne hodiny so sekundovkou. Kúpila som si ich z druhej výplaty. Boli drahé. Nezarábali sme veľa – asi sto dinárov mesačne, čo bolo vtedy tristo dolárov. Vychádzalo to akurát na stravu a najnutnejšie veci. Zo začiatku sa nedalo nič našetriť, pretože sme museli investovať do nábytku. V byte sme našli len posteľ, skriňu a nočný stolík. Na izbe sme boli po dve, k dispozícii sme mali dva záchody.“
Dievčatá si museli kúpiť aj kanistre, s ktorými chodili po vodu. Tá, ktorá tiekla z vodovodu, bola totiž slaná. „Zistili sme to, keď sme si po prvýkrát urobili kávu. Domáci takúto vodu nepijú, využí-
vajú artézske studne.“
Hádzali do nich kamene
Zahalené tváre Slovenky nenosili, museli sa však vzdať výstrihov a krátkych sukní – ich dĺžka siahala až po zem, respektíve si dali nohavice. Napriek tomu sa občas nevyhli problémom. „Keď sme išli napríklad na poštu, hádzali do nás miestni chlapci kamene. Dozvedeli sme sa, že počas púštnej búrky sa im podarilo „chytiť“ taliansky pornokanál, kde boli samé biele ženy. Brali to tak, že aj my musíme byť amorálne.“ Pani Eva dodáva, že keď išla po ulici s kolegyňou, ktorá bola blondína, musela byť ako policajt. „Samozrejmosťou tiež bolo, že keď sme sa rozprávali s lekárom, museli sme mať dvere na inšpekčke otvorené dokorán.“
Zdravotníctvo bolo v Benghazi na vysokej úrovni. „Niektoré americké prístroje som tam videla po prvýkrát, u nás sme ich vtedy nepoznali,“ hovorí anesteziologička Eva, ktorá najskôr pracovala na gynekológii, potom sa presunula na pôrodnicu.
Ťavie mäso jej nechutilo
„Zo začiatku mi vždy, keď som pozdravila Salam Alejkum (Alah s tebou), prišiel na rozum salám. No nič také sa tam nepredávalo. Na trhu boli väčšinou kurence, hovädzie a ťavie mäso, ktoré bolo pre mňa nasladlé. Po zavedení hospodárskeho embarga sa stali všetky potraviny nedostatkovými,“ spomína Eva.
Ako sme už uviedli, Nitrianky si varili doma, keď však mali „long day“, obedovali v nemocnici. „Kuchárom tam bol jeden černoch, ktorý robil väčšinou pečené kurence s hranolkami a čorbu – tú som zo začiatku nemohla ani vidieť. Bolo to hovädzie mäso so zeleninou a mne tam nepasovala červená tekvica. Postupne som si zvykla. Miestna špecialita mi však chutila - baranie mleté mäso vo vínnych listoch a k tomu ryža a šalát.“
Evine veterníky zase mimoriadne chutili personálu nemocnice. „Jeden indický lekár mi dokonca povedal, že to musím naučiť aj jeho manželku. Nakúpil ingrediencie a pozval ma k nim domov. Namiesto konzervy masla však priniesol syr. Chcel sa vrátiť do obchodu, no vzápätí zazvonil telefón a jeho manželku nečakane odvolali do nemocnice. Zákusku sa teda nedočkali, stihla som urobiť len cesto a išla som domov.“
Na Vianoce mali víno
Alkohol bol v Líbyi tabu. „Jeden miestny lekár, ktorý vyštudoval v Anglicku, nám raz gratuloval k novému roku. Pri tejto príležitosti povedal, že o nás aj tak nemá dobrú mienku, pretože si pri všet-
kých slávnostných príležitostiach pripíjame alkoholom,“ hovorí Nitrianka, ktorá si v Líbyi sama vyrobila červené víno.
„Na jeseň som kúpila hrozno. Zhodou okolností sa práve vtedy pokazil výťah a ja som sa s tým peši ťahala až na piate poschodie. Musela som poumývať všetky schody, lebo z igelitky vytekala šťava. Potom som hrozno doma mágala: na nohy som si dala sterilné rukavice. Babrala som sa s tým celý deň. A zrazu mi asi po týždni lekárka Blažena, ktorá bývala v inej štvrti, hovorí: ´Eva, ak máš náhodou víno, povylievaj všetko von. V našom dome bola razia a jedného Poliaka zatvorili.´ Keď som v ten deň prišla zo služby, zavolala som dievčatá, aby sme si pripili. Ostatné víno som povylievala, len jednu fľašu som nechala v záchodovom splachovači. Hádam ma za jednu nezavrú, pomyslela som si. Takže na Vianoce sme nakoniec víno predsa len mali. Pripili sme si ním aj na Nový rok.“
S týmito sviatkami sa spájali telefonáty domov aj návšteva kres-
ťanského kostola, ktorý bol pri nemocnici. „Smútok za rodinou vtedy každý pociťoval oveľa intenzívnejšie. Vonku bolo ako u nás na jeseň, začalo sa dažďové obdobie, na ktoré sa domáci tešili rovnako, ako sa my tešíme na prvý sneh. Zohnali sme borovicový konárik, ktorý sme vyzdobili, urobili sme si aj zemiakový šalát, namiesto kapra však bola muréna. Je to ryba s jedovatými zubiskami, vyzerá ako had. Ak človek nedostane do 24 hodín po pohryznutí pomoc, zom-
rie,“ hovorí pani Eva.
Na pláž išla v plachte
Spomína si, že sa raz kvôli muréne aj topila. „Bola som si zaplávať v mori, keď sa mi zrazu niečo obšmietalo okolo nohy. Dostala som panický strach, pretože ma hneď napadlo, že to môže byť jedovatá muréna, ktorá žije v neďalekých skalách. Nakoniec sa ukázalo, že to bola len morská tráva, no ja som už v ten deň do vody nevliezla.“
Eva sa topila ešte dvakrát, z toho raz, keď zachraňovala dve malé Arabky. „Ležala som na vlnách a ony si mysleli, že je tam malá voda. Išli za mnou, hoci nevedeli dobre plávať. Začali sa topiť. Menšiu som vytiahla hneď, s väčšou som mala problémy. Nakoniec všetko dobre dopadlo, rodičia dievčat mi boli vďační, dali mi melóny.“
Raz na pláži zažila aj napätú situáciu. „Bola som tam vtedy s rodinou jedného profesora z Brna. Kým ja som sa kúpala v celých plavkách, jeho manželka a dcéra si priniesli bikiny. Jeden Arab im to vyčítal. Povedal niečo v tom duchu, že keď vidí také pekné ženy v plavkách, v noci sa mu o nich sníva a začal tam vystonávať. Okamžite sme sa pobalili a odišli sme preč.“
Pani Eva nám prezradila, že sa raz vybrala na pláž „zabalená“ do plachty, a to krížom cez mestské smetisko, aby nikoho nestretla. „Mala som chuť si zaplávať a dievčatá nemali čas. Ísť sama a nezahalená som si netrúfla,“ zdôvodňuje svoj riskantný krok Nitrianka.
Ukradli jej úspory
Na preplatenie letenky mali Slovenky nárok len raz za dva roky. „Keďže na dovolenku sme chodili každoročne - väčšinou v lete - museli sme si na cestu našetriť. Raz som o všetky úspory prišla a musela som zostať v Líbyi,“ prezradila nám pani Eva.
Peniaze jej ukradli krátko po tom, ako si ich vybrala. „Už v banke som si všimla, že sa na mňa stále pozerá jeden Arab. Ale ja som sa na neho pozrieť nemohla, aby si nemyslel, že mám o neho záujem. Sledoval ma a neďaleko banky mi odrezal tašku. Bola som to nahlásiť na polícii, kde si ma hneď začali preverovať, či som pravdovravná. Telefonovali kvôli tomu do nemocnice. Dvaja lekári museli prísť priamo na policajnú stanicu potvrdiť, že hovorím pravdu. Ja som zatiaľ čakala zamknutá v cele. Neskôr - už na Slovensku - som sa dočítala, že v arabských krajinách musia vždy slová ženy dosvedčiť dvaja muži.“ Pani Eva bola nútená vzdať sa po krádeži nielen dovolenky, ale sa aj zadlžila: „Z tých peňazí som totiž mala vyplatiť nájomné v líbyjskom byte. Preto som si našla bočné zamestnanie, chodila som upratovať do jednej rodiny.“
Počas svojho pobytu zistila, že Líbyjčania sú familiárne založení ľudia. „Keď je napríklad niekto chorý, stará sa o neho celá rodina. Bola som aj na jednej svadbe. Nastávajúci manželia sa na nej videli po prvýkrát, rodičia ich zasnúbili, keď boli ešte malí. Nevesta bola v prekrásnych bielych ša-
tách, ruky a nohy mala pomaľované henou. Ženy a muži sa na svadbe, ktorá trvala deväť dní, bavili zvlášť.“
Nitrianka si spomína aj na napätú atmosféru, keď raz svadob-
čania dobehli s krikom do nemocnice. „Ženíchova matka skúšala, či je nevesta poctivá a šatka zostala biela. Náš doktor ju v podstate zachránil - povedal, že je stále panna. Mali sme napríklad aj pacientku s ťažkou cukrovkou, vážila asi 140 kíl. Keď porodila šieste dieťa, lekár jej navrhol podviazanie vaječníkov. Ďalší pôrod by totiž znamenal ohrozenie jej života. Manžel však nesúhlasil – bez jeho podpisu nebolo možné zákrok uskutočniť.“
Padali bomby
S Líbyou sa Eve spájajú aj púšt-
ne búrky. Vtedy bola najradšej v nemocnici, kde mali klimatizáciu. „V byte to bolo hrozné. Museli sme mať zavreté okná, bolo horúco. Dlážku sme polievali vodou. Prvý raz, keď bola takáto búrka, som vyšla na balkón, že sa osviežim. Akoby som skočila do horúcej pece, piesok som mala všade, nemohla som ani dýchať.“
Medzi ďalšie nepríjemné spomienky patria dve zemetrasenia so silou 5,4 stupňa Richterovej stupnice. „Pri jednom z nich sa dokonca uspatá pacientka tesne pred zákrokom posadila, lampa sa začala kývať...“ Pani Eva nikdy nezabudne ani na bombardovanie Benghazi, po ktorom sa chcela predčasne vrátiť domov. „Zahynulo vtedy 24 ľudí. Práve som bola na návšteve u manželského páru zo Slovenska. Večer sme ešte pozerali, aké je nádherné nebo a o druhej v noci už z neho padali bomby. Vybuchovali len niekoľko kilometrov od nás, počuli sme silné dunenie. Je to úplne iné, ako keď sledujete správy v televízii.“ Noc predtým zobudili Evu zo spánku radary pri mori: „Už vtedy som si pomyslela, že sa niečo deje, no nenapadlo ma, že môže prísť bombardovanie. V Líbyi sme vtedy boli prvý rok, zmluvu s Polytechnou sme mali podpísanú na dva roky. Povedali nám, že kto chce, môže predčasne odcestovať domov. Ale už o týždeň oznámili, že kto odíde skôr, musí zaplatiť daň. To by bolo toľko, že by som si musela ešte aj požičať. Dlhy som si narobiť nemohla, preto som žiadosť o ukončenie zmluvy stiahla a išla som domov len na dovolenku. Povedala som si, že v Líbyi vydržím päť rokov, sľúbili nám totiž, že potom budeme mať nárok na dôchodok v dolároch. Lenže po štyroch rokoch sa situácia zmenila. Vrátila som sa teda na Slovensko, kde som zostala pol roka. Potom mi poslali nový kontrakt aj s letenkou a ja som do Benghazi odletela naposledy.“
Eva dodáva, že ako cudzinka si dvojnásobne uvedomovala svoju zodpovednosť. „Raz sa mi napríklad stalo, že som išla na obed a domáca sestra, ktorá ma v tom čase zastupovala, podala pacientke počas operácie iné anestetikum ako mala. Zobudili sme ju až po piatich hodinách. Našťastie to dobre dopadlo. Inak by ma podozrievali, že som urobila chybu pri dávkovaní anesteziologického roztoku. V krajine, kde sa nevykonávajú pitvy, by ste ťažko dokazovali svoju nevinu.“

Nechajte si posielať prehľad najdôležitejších správ e-mailom

Inzercia - Tlačové správy

  1. Príjem vs. dôchodok. Realita, na ktorú sa treba pripraviť
  2. Poznáte najbohatšie firmy sveta? Podiel v nich majú aj Slováci
  3. Pôžička bez úrokov a poplatkov? Áno, existuje
  4. Nové Porsche Panamera spája nespojiteľné
  5. Pandémia urýchlila štart online duálneho vzdelávania
  6. Tradičná plodina zo Slovenska mizne. Čo sa deje so zemiakmi?
  7. UNIQA preberá dôchodkové fondy AXA, pre klientov sa nič nemení
  8. Aplikácia na likvidáciu škody. Bez obhliadky a bez faktúry.
  9. Pohoda v domácnosti sa odvíja od jednej veci. Neuveríte, od akej
  10. Nenechajme jeden druhého bez pomoci a kontaktu
  1. SPS ukončí rok miliónovými investíciami
  2. Dokážu benzínové fukáre odolať výzve akumulátorových?
  3. Trh s elektromobilmi stagnuje. Kríza by mu mohla pomôcť
  4. Fakulta drží tempo so súčasnými i budúcimi trendmi
  5. Poznáte najbohatšie firmy sveta? Podiel v nich majú aj Slováci
  6. Nové Porsche Panamera spája nespojiteľné
  7. UNIQA preberá dôchodkové fondy AXA, pre klientov sa nič nemení
  8. Pandémia urýchlila štart online duálneho vzdelávania
  9. Tradičná plodina zo Slovenska mizne. Čo sa deje so zemiakmi?
  10. Aplikácia na likvidáciu škody. Bez obhliadky a bez faktúry.
  1. Novodobý slovenský Baťa. Zamestnancom stavia domy 35 195
  2. Ako začínali šéfovia digitálnych firiem? Vplyv malo už detstvo 23 524
  3. O levočský „nanozázrak“ sa zaujíma európsky trh 19 601
  4. Pracujete v IT? Táto slovenská firma neustále prijíma ľudí 18 244
  5. Pohoda v domácnosti sa odvíja od jednej veci. Neuveríte, od akej 15 465
  6. Príjem vs. dôchodok. Realita, na ktorú sa treba pripraviť 12 807
  7. ARÓNIA a RAKYTNÍK - podporí tvoju imunitu v boji s vírusmi 12 227
  8. LEN DNES: Zľava viac ako 50% na ročné predplatné týždenníkov MY 11 575
  9. Toto sú povolania budúcnosti. Niektoré prekvapili 11 374
  10. Ako pracujú horskí nosiči? Vstávajú ráno o štvrtej 10 544
Skryť Vypnúť reklamu
Skryť Vypnúť reklamu

Hlavné správy z Správy Nitra, Galanta a Šaľa - aktuálne spravodajstvo na dnes| MY Nitra

Štart výroby nového produktu v Zlatých Moravciach

Spoločnosť Secop s.r.o. plánuje zdvojnásobiť výrobu hermetických kompresorov v nasledujúcich 4 rokoch.

Už oficiálne: FC Nitra má nového majoritného akcionára

Karová má oddnes absolútne rozhodovacie právo.

Erika Karová je oddnes už aj na papieri šéfkou FC Nitra.

Slovenská poľnohospodárska univerzita v Nitre dostane nový vzhľad

Modernizácia čaká aj vnútorné priestory všetkých troch blokov študentského domova.

Ilustračné foto

Primátor Hattas: Situácia je v Nitre veľmi kritická, chýbajú lekári

V pätnástich dedinách budú testovať len jeden deň.

Najčítanejšie články MyRegiony.sk

V niektorých obciach v okolí Trnavy testovanie nebude

Pôvodne začali v okrese Trnava s prípravami na testovanie všetky obce, niektoré však dostali informáciu o pričlenení ich odberových miest k susedným obciam.

Vodič autobusu náraz neprežil. Cesta je neprejazdná

Dôvody, pre ktoré vodič náhle zmenil smer jazdy, polícia preveruje.

Zoznam odberných miest v liptovských mestách

Pozrite si, na akých miestach sa bude konať celoplošné testovanie v liptovských mestách.

V Martine bude obyvateľov testovať 50 odberových tímov

Mesto Martin zverejnilo zoznam odberových miest.

Už ste čítali?