ara v Nitre, no kvôli rodine sa činohry vzdal. So svojou manželkou a trojročným synom Miškom žijú v rodinnom dome vo Veľkom Záluží. Viac v rozhovore.
Pred rokom ste sa rozlúčili s nitrianskymi divadelnými doskami. Prečo?
Divadlo je super vec, ale v súčasnosti je to, bohužiaľ, na Slovensku nízko zárobkové povolanie. Mladý človek s rodinou ako ja sa divadlom v súčasnosti neuživí. Ja som mal popri divadle viacero ponúk, ktoré som musel niekedy kvôli predstaveniu odmietnuť a ušli mi také peniaze, za ktoré som v divadle pracoval jeden rok. Ak by som nemal rodinu, v divadle by som pravdepodobne zostal. Teraz však prišli na rad síce veľmi príjemné, ale často finančne nákladné rodinné povinnosti, a tak už v divadle hrávam iba ako externista v predstaveniach Peter Pan a Tri sestry.
Určite trávite na javisku oveľa menej času ako predtým. Nechýba vám to?
V divadle som strávil dva a pol roka a mesačne som odohral viac ako dvadsať predstavení. Mám v sebe takú toxickú dávku divadla, že mi vôbec nechýba. Možno je to chyba, pretože som vyštudovaný herec. Počas tých dvoch rokov som sa však divadla naozaj predávkoval a pristihol som sa pri tom, že som si ho prestal vychutnávať. Herectvo som však vyštudoval, cítim sa byť hercom a do divadla sa určite v budúcnosti vrátim.
Keď ste stvárňovali postavu, stalo sa vám, že ste o nej aj v súkromí premýšľali?
Každý herec sa snaží dostať sa do hlavy postavy, aby ju pochopil a stvárnil aj podľa režisérových predstáv. Raz sa mi stalo, že po skúške som cestoval autobusom. Režisér odo mňa chcel repliku so slovami: „Postav sa a vypadni!“ zahranú tak, aby som nebol agresívny, ale aby z nej išiel aj napriek tomu strach. Opakoval som si ju v autobuse, keď sa zrazu chlapec podo mnou postavil a uvoľnil mi miesto. Vôbec som si neuvedomil, že si hovorím nahlas. Postavy, ktoré hrávam, akoby boli počas skúšania inscenácie mojimi podnájomníkmi. Žijem vtedy s nimi na javisku, v súkromí aj v kaviarni pri káve. Sú to také chrobáky v hlave.
Čo vás najviac baví na moderovaní?
Nemám rád naučené, stereotypné moderovanie. Väčšinou sa snažím improvizovať podľa dohodnutých pravidiel s organizátormi. Vyhovuje mi, ak niečo robím iba jeden raz. Veľmi ma baví, keď stojím pred cudzím publikom. Normálne cítim ten adrenalín v krvi. Pre mňa je stuhnuté publikum výzvou, aby som našiel cestičky ako ho uvoľniť, pobaviť. Cítim samozrejme zodpovednosť, lebo mám ľudí previesť programom, vyplniť priestor v programe a zaujať tak, aby to bolo nenásilné a hlavne zrozumiteľné.
Rádio Max je založené na moderovaní vo dvojici. Vyhovuje vám takáto forma práce?
Dvojica vie vždy urobiť väčšiu zábavu ako jednotlivec a vysielanie je živšie. Dve nite nápadov sú viac ako jedna. Niekedy, keď neviem myšlienku správne sformulovať, moderátorský partner mi pomôže. Poznáme sa už ako starí manželia, a tak sa vieme veľmi šikovne dopĺňať a pomôcť v éteri jeden druhému. Na práci v rádiu sa mi páči flexibilita a nutnosť reagovať na nové podnety. Všetci sme veľmi dobrí priatelia, keď treba, tak za seba zaskočíme, pomôžeme si alebo si vzájomne dohodíme kšefty. Sme ako rodina.
Moderujete, dabujete, hráte v divadle a spievate v kapele. V ktorej oblasti vidíte vašu budúcnosť?
Ja som ten typ, ktorý nerád robí iba jednu vec. Raz zabŕdnem tam, potom inam, a to ma baví. Niektorí vravia, že keď robím niekoľko vecí naraz, nemôžem predsa robiť ani jednu poriadne. Všetko je to však súčasťou umeleckej brandže, a preto si myslím, že sa to dá skĺbiť.
Máte veľa aktivít. Vaša manželka musí byť tolerantná...
Áno, moja manželka má pochopenie pre moju prácu, za čo som jej veľmi vďačný a priznám sa, že ju za to aj obdivujem. Ale brala si herca, takže už rátala s tým, že budem bývať doma podľa mož-
ností. Manželku práve naopak nevytáča moje povolanie, ale úplne bežné veci. Najviac ju dokážem nahnevať tým, že som „bordelár“ a po byte mám rozhádzané veci. Ale pomaly si ma prevychováva.
Ženili ste sa pomerne mladý...
S mojou manželkou Ivanou som sa zoznámil už počas strednej školy. Keď som skončil VŠMU v Bratislave, chceli sme spolu bývať, tak sme sa zobrali. Bábätko tiež pre nás nebolo problémom. Miško sa narodil v máji 2002. Manželmi sme štyri roky.
Čo robíte vo voľnom čase?
Veľmi rád mám zimné športy. Od troch rokov lyžujem, takže sa na lyžiach či snowboarde cítim veľmi dobre. Tento rok sa chystám začať učiť lyžovať syna Miška. Má tri a pol roka, takže je ideálny čas. V poslednej dobe ma chytila servítková mánia. Dajú sa lepiť na všetko. Na drevo, črepníky... Baví ma ich kombinovanie, a potom obdarovávam celú rodinu. Okrem iného ešte podnikám v oblasti počítačov a internetu.