vateľka na dobrom vtipe za najdôležitejšie. Aj o tom sme sa porozprávali v nasledujúcom rozhovore.
Názov vašej poslednej knihy, zbierky fejtónov uverejňovaných v týždenníku TV OKO, je Niekedy spávam v okuliaroch, aby som lepšie videla sen. Ako vznikol?
Môjmu obľúbenému fejtonistovi Robertovi Fulgumovi som závidela názov jeho prvej fejtónovej knihy „Už horela, keď som si do nej líhal“. Povedala som si, že sa nič nestane, keď aj ja budem mať dlhý názov. Dlho som nad ním nepremýšľala, lebo automaticky vyplynul z jedného môjho fejtónu.
Ako vyzerá váš rituál písania?
V našej rodine je hlavným spisovateľom môj muž. Odjakživa to tak bolo a už sa na tom nedá asi nič zmeniť. Popri deťoch a iných starostiach som sa písaniu venovala iba útržkovito, preto mi za celý život vyšlo iba sedem knižiek, aj to dosť útlych. Vždy som písavala v kuchyni pri stole, často aj v noci. Teraz, keď sa mi deti rozleteli po svete, našlo by sa na písanie viac času, ale zase som prinútená písať v kuchyni prepisovačkou na čistý papier. Môj manžel mi pred dvoma rokmi na narodeniny daroval počítač, ale ešte ma k nemu poriadne nepustil. Keď potrebujem, tak si fejtón do počítača prepíšem, ale manžel mi to musí nahodiť na disketu. To mi robí problém.
Neprekáža vám, že manžel využíva váš darček viac ako vy?
Môj muž je workoholik. Ešte spím a on už sedí pri počítači. Nemám to srdce mu povedať „Vypadni! Je to môj počítač!“. Vidím, že intenzívne pracuje až do noci. Manžel je veľkorysý a pustil by ma, ale ja si potom položím otázku, či je hodnotnejšie to, čo píše on alebo ja. A on by nemohol písať prepisovačkou na papier, lebo už o dve minúty nevie po sebe nič prečítať. Potom to spolu musíme lúštiť a je to namáhavé. Rozmýšľam, že mu ten počítač darujem späť.
Podarilo sa vám presadiť v spisovateľskej oblasti. Čo by ste poradili začínajúcim autorom?
Usilovnosť, talent a kvalita sú tri veci, ktoré musia spolu hrať, keď ide človek písať. Ak budú tieto tri veci dohromady fungovať, tak dobrá literatúra sa vždy presadí. Treba dať tvorbu čítať aj kvalitným ľuďom, ktorí sa postarajú o to, aby knižka uzrela svetlo sveta a našla si svojich čitateľov. V prvom rade to musí byť dobré a o to sa môže postarať iba pero autora.
V humoristickej brandži je málo žien. Myslíte si, že je to dôsledok diskriminácie, alebo ženám nezostáva toľko času na vtipkovanie?
Zo strany žien to považujem za plachosť. Nie je jednoduché s mužmi bojovať a spolu s nimi žartovať na tej istej úrovni. Ja som mala to šťastie, že už dlho žijem s jedným veľmi vtipným človekom. Môžem povedať, že mám tréningy z domu, lebo s manželom niekedy glosujeme od rána do večera.
Napísali ste sedem kníh, ale ľudia vás poznajú najmä z relácie Sedem s. r. o. Vyhovuje vám viac oslovenie spisovateľka alebo humoristka?
Humor sám o sebe je ako ryba bez vody. Humor by mal byť s niečím zviazaný, a keď je to literatúra, tak má určite zmysel. Mám radšej humor spätý s realitou a s príbehmi, nie nezáväzné srandovanie.
Aký je váš názor na slovenských humoristov a na slovenský humor?
Nedá sa to globalizovať. Sú hviezdy a sú ľudia, ktorí žartujú za každú cenu. Slováci majú zmysel pre humor a vedia humor aj dostatočne oceniť. Mnohí humoristi žartujú na úrovni. Nie-
ktorí, žiaľ, už nie sú medzi nami. Po Julovi Satinskom, Jarovi Filipovi a Stanovi Radičovi ostala diera. Oceňujem aj humor Milana Lasicu a Borisa Filana. Čo sa týka žien, vždy budem obdivovať Eňu Vacvalovú, ktorá je nielen pohotová a vtipná, ale aj silná a charakterná osoba. Som rada, že ju môžem považovať za svoju kamarátku.
V televíznej relácii Sedem s. r. o. glosujete prevažne s pánmi. Považujete ich za silnú konkurenciu?
Všetkých nie, ale väčšinu áno.
Za krstného otca poslednej knihy ste si z nich zvolili Stana Dančiaka.
Stanko Dančiak pri mne počas natáčania sedí najbližšie a stretávame sa aj mimo práce. Poznáme sa dlho a je to úžasný človek. Vždy vozieval do Markízy on mňa, ale teraz beriem ja jeho. Má totiž problémy so zrakom a čaká ho operácia. Cesta do Záhorskej Bystrice je kvôli zápcham pomerne dlhá a stihneme sa o všeličom porozprávať.
Ako vyzerá vaša príprava na vysielanie Sedem s. r. o.?
V pondelok sa všetci účinkujúci stretneme a debatujeme o predložených témach, hoci sa musím priznať, že často hovoríme o všeličom inom, len nie o tých témach. Na druhý deň sa nakrúca a sme zo seba prekvapení, čo nám v tej chvíli napadne. Vďaka tomu je relácia aj pre nás zaujímavejšia.
Pozeráte Sedem s. r. o. aj doma?
Ja ani tak nie ako môj manžel. Momentálne bývame v Bratislave, v byte našej dcéry, a ona má malý televízor s bytovou anténou. Keď chceme, aby nám obraz nezrnil, musí niekto stáť a držať tú anténu. Pravidelne to bývam ja. Stojím, počúvam aspoň zvuk a sledujem mimiku môjho manžela.
S manželom máte päť detí. Plánovali ste takú veľkú rodinu?
Nie. Po tom, ako sa narodil syn, som chcela dcéru, aby som mala doma párik. Keďže ďalšie pohlavie už neexistuje, myslela som si, že už sa niet o čo usilovať. Môj muž bol jedináčik a veľmi túžil po početnej rodine. Tak akosi to urobil za mojím chrbtom. (Smiech.) Máme päť detí a ja som šťastná, že ich máme. Veľká rodina má iba jednu nevýhodu, že človek má päťkrát starosť a úzkosť, aby boli deti zdravé, aby sa im nič nestalo a aby si našli vhodných partnerov.
Váš manžel je básnik a prekladateľ, jedna dcéra sa venuje spevu, druhá fotografovaniu, je dokonca ilustrátorkou vašej knihy, ďalšia pantomíme i literatúre, syn má knižné vydavateľstvo v Prahe... Je vôbec vo vašej rodine niekto, kto nemá v génoch umelecké sklony?
Deti nás odjakživa videli motať sa v tejto oblasti. Videli, že sme v zamestnaní nesedeli osem hodín denne, ale robote sme sa venovali doma a potom sme ju odniesli na pracovisko. Ja som robila dramaturgičku v hranom filme na Kolibe. Scenáre som si čítavala aj doma. Naše deti boli vedené k tomu, aby veľa čítali a počúvali manželove prednášky.
Knihu vám vydala vaša nevesta Magda Feldeková. Ako spolu vychádzate?
Narodila som sa pod šťastnou hviezdou. Mala som nielen skvelú svokru, ale aj o svojej neveste môžem povedať, že je to moja piata dcéra. Mám s ňou len jeden problém. Stále sa o ňu bojím, lebo často cestuje. Radšej ma už ani neinformuje, že odchádza, aby som netrpela.
Ale veď aj vy ste zrejme zvyknutá na cestovanie...
Otec pracoval celý život v Bratislave a mama prežila život na Orave. Otec bol komerčným právnikom a tvrdil, že adekvátne zamestnanie na Orave nezoženie a mama ako učiteľka nechcela ísť do Bratislavy, lebo sú tam zlé deti. Ja som striedavo žila u otca i u mamy, takže na Bratislavu som bola zvyknutá. S manželom sme sa v roku 1995 presťahovali do Prahy a teraz máme prácu na Slovensku, takže sa zdržiavame v Bratislave. Do Prahy to máme iba tri hodiny cesty.
Aký máte vzťah k Nitre a okoliu? Chodievate aj do týchto končín?
V Nitre máme veľmi blízkeho a milého kamaráta Karola Spišáka, ktorého navštevujeme. Neďaleko Nitry sú aj Zlaté Moravce, a to je mesto mojich detských prázdnin. S Nitrou sa spája aj jeden môj zážitok z detstva, keď som bola päťročné dievčatko. V celom kraji boli v tom čase hádam dve autá a tie do seba narazili. V jednom som sedela ja so svojím strýkom. Pamätám sa, že sa nič nestalo, ale pre mesto to bola udalosť. Za okamih naše auto obkľúčili ľudia a vo vnútri sa zotmelo. Zrážka a tma v aute je môj prvý kontakt s Nitrou.
Do Nitry ste prišli na aute aj dnes. Aká ste šoférka?
Myslím si, že dobrá. Šoférujem už od roku 1967. Vtedy bolo ešte málo áut. Ako šofér mám jeden veľký problém, že mám úplne nulovú orientačnú schopnosť a neviem trafiť nikde. Môj muž mi už hovorí, „keď ťa to ťahá prirodzene doprava, vždy choď na druhú stranu a určite sa nepomýliš“. Ja však rýchlejšie konám ako rozmýšľam. Najradšej chodím po diaľnici, lebo tam sa zablúdiť nedá. Raz v Prahe sa mi stalo, že ma láskaví policajti museli odviesť domov, keď ma videli plakať na jednej vedľajšej ulici. Vtedy som si myslela, že sa už nikdy domov nevrátim. Vôbec som nevedela, kde som.