ka sa robila len v lokálnom znecitlivení. Dnes je z neho prednosta chirurgickej kliniky, nedávno oslávil šesťdesiatku. Pri príležitosti tohto životného jubilea mu boli udelené významné ocenenia - Cena mesta Nitra a Zlatá plaketa Slovenskej lekárskej spoločnosti.
Chirurgické začiatky
Docent Bakoš hovorí, že jeho chirurgický osud spečatila náhoda, respektíve šťastie. Keď v roku 1970 nastúpil ako mladý lekár do nitrianskej nemocnice, vybral si ho primár Fraštacký, jedna z najuznávanejších kapacít slovenskej chirurgie. „Ponúkol mi, že môžem zostať na jeho oddelení. Povedal som, že si to ešte rozmyslím,“ spomína si dnes s úsmevom doktor Bakoš. Hovorí, že vtedy ešte nevedel doceniť, aký pojem je primár Fraštacký v chirurgii. Keď sa to od známych dozvedel, na druhý deň ráno už o šiestej stál pred primárovou pracovňou, aby si to náhodou nerozmyslel.
Rodák z Podhájskej získal neoceniteľné skúsenosti na patológii, kde ako začínajúci chirurg takmer trištvrte roka praxoval. „Zdokonalil som sa najmä v topografickej anatómii, to mi nesmierne pomohlo. Ako mladý doktor som mal do mesiaca aj šesť-sedem nočných služieb. Aby som mohol čím viac operovať, zostával som v nemocnici aj počas dovolenkového obdobia. Chirurgia je mimoriadne náročný odbor, vyžaduje si celého človeka. Pre niekoho je vidinou vzrušenia, bezhraničného zachraňovania životov, slávy a bohatstva. Chirurg je však taký istý človek, taký istý lekár ako každý iný - so všetkými plusmi a mínusmi,“ konštatuje docent Bakoš.
Svojich blízkych
zo zásady neoperuje
Pripomína, že k chirurgii neodmysliteľne patria časté nočné služby, po ktorých lekár neodchádza domov oddýchnuť si, ale zostáva aj na druhý deň v práci. „Najviac chirurgických skúseností sa získava práve v nočných službách, kedy je chirurg odkázaný sám na seba. Občas nadránom, keď odchádzam z operačky a zahľadím sa na osvetlenú spiacu Nitru, uvedomujem si náročnosť práce zdravotníkov. Ľudia spokojne spia a netušia, že v nemocnici prebieha boj o minúty s cieľom zachrániť život a zdravie pacienta.“
Doktor Bakoš dodáva, že mu v jeho náročnej práci veľmi pomáha rodinné zázemie. Viac ako tri desaťročia mu ho vytvára manželka Alžbeta, rodáčka z Vrábeľ. „Bola to prvá chirurgická svadba na našom oddelení. Práve tam sme sa zoznámili. Neskôr manželka robila vedúcu sociálnu sestru. Keďže je sama zdravotníčka, nikdy mi nevyčítala, že som kvôli práci málo doma. Za všetko jej ďakujem.“
V otcových šľapajach idú obaja synovia. Starší Peter (32) je plastický chirurg, mladší Maroš (30) sa venuje všeobecnej chirurgii. „Pracuje na mojom oddelení. Musí počítať s tým, že som na neho trikrát prísnejší ako na cudzích,“ priznáva docent Bakoš, ktorý si už s oboma synmi aj zaoperoval. „Bola to náhoda – slúžil som s Marošom, keď nám priviezli akútny prípad. Súrne sme potrebovali tretieho. Bol to zvláštny pocit,“ hovorí s hrdosťou v hlase otec, ktorý sa drží zásady, že chirurg by nemal operovať svojich blízkych príbuzných. „Čím mu je pacient bližší, tým má väčší problém odosobniť sa. Keď mala mamička problémy so žlčníkom, operoval ju môj starší kolega,“ prezradil nám.
Aj študijné pobyty
si hradia sami
Keď nastúpil do nemocnice, jedinou technickou vymoženosťou bol ruský „ušívateľ“, ktorým sa robili operácie na žalúdku. Pacienti sa uspávali rajským plynom, niektoré zákroky sa vykonávali len v lokálnom znecitlivení – patrila medzi ne aj operácia žlčníka. V jednej operačnej sále boli dva operačné stoly, klimatizácia bola zastaralá. „Doslova z nás tieklo, tak sme sa potili. Boli to mimoriadne ťažké podmienky,“ spomína si doktor Bakoš. Funkciu riaditeľa nitrianskej nemocnice prijal v roku 1989 aj preto, aby podmienky na chirurgii zmenil. Výsledkom bol nový pavilón chirurgických disciplín, ktorý bol otvorený v roku 1997. Má štrnásť operačných sál s moderným vybavením. „Sponzorsky nám významne pomohli Pozemné stavby Nitra s vtedajším generálnym riaditeľom Kuklom,“ hovorí E. Bakoš.
Dodáva, že nitrianska chirurgia je na vysokej úrovni, no súčasná doba prináša nové problémy. „Zanedbáva sa prevencia, ľudia často prichádzajú do nemocnice neskoro, už s komplikáciami, ktoré sú mimoriadne náročné na liečbu. Nie našou vinou sa na zdravotníctvo pozeráme cez ekonomiku, obchodnú činnosť. Humánnosť a odbornosť sa dostávajú do úzadia. Chirurgovia nie sú morálne, spoločensky ani ekonomicky docenení. Je mimoriadne trápne, že sa nachádzame na úplnom konci spoločenského rebríčka. Žiaľ, už aj študijné pobyty si musíme hradiť z vlastného vrecka. Nečudujem sa, že lekári a sestry odchádzajú a hľadajú si iné posty - pretože dá sa robiť aj malá, menej náročná chirurgia, ktorá je lepšie zaplatená a bez stresu,“ konštatuje prednosta chirurgickej kliniky.
Relaxuje s rodinou
Za najlepší relax po náročnom dni považuje posedenie so svojimi najbližšími. „Debatujeme spolu, niekedy to u nás vyzerá ako na vizite alebo odbornom sedení,“ poznamená s úsmevom. Jeho veľkou záľubou je aj okrasná záhradka a v nej najmä skalky. Zásadne však pracuje v rukaviciach, pretože „chirurg si musí chrániť ruky ako oko v hlave“. Voľné víkendy zvykne tráviť s rodinou v rodičovskom dome v Podhájskej: „Evokuje to vo mne spomienky na mladosť.“
Napriek tomu, že už oslávil šesťdesiatku, jazdí na bicykli. „Venujem sa tiež turistike a plávaniu, v zime si zalyžujem. Keď som bol mladší, hrával som futbal, hokej. Neskôr som so synmi niekoľkokrát splavil Hron a Poprad.“
Je vraj prísnejší ako ostatní
Chirurgia je vraj ako droga. „Počas operácie ani nevnímate plynutie času a svoje fyziologické potreby. Po jej skončení si v duchu opäť premietate priebeh, zvažujete, či ste sa rozhodli správne. Operácia je tímová práca, ak sa však niečo prihodí, zodpovednosť - aj pred zákonom - nesie chirurg. Je to obrovský tlak na psychiku. Niektoré rozhodnutia sa nedajú zopakovať ani zvrátiť. Chirurgický zákrok je niekedy poslednou šancou a nádejou pre pacienta. Najväčšou odmenou pre lekára je, keď spokojný odchádza domov. Tento radostný pocit sebauspokojenia sa však strieda s neúspechmi a sklamaniami, s pocitom bezmocnosti - hlavne, keď pre závažnú zákernú chorobu nedokážeme pomôcť. Vtedy pochopíte, že sa k svojmu povolaniu musíte stavať s úctou a pokorou. Aj keď sa to možno nezdá, chirurgovia majú citlivú dušu, lebo poznali, videli a zažili veľa ľudských tragédií. Pomáhajú tým, že každý ich dotyk prináša bolesť, ale bez bolesti to nejde. Snažia sa, aby jej bolo čo najmenej, aby v konečnom dôsledku priniesla úľavu,“ vyznáva sa doktor Bakoš. Priznáva, že ako prednosta je možno náročnejší a prísnejší ako ostatní primári, „ale na chirurgii sa za chyby platí poškodením zdravia, úmrtím. Preto, ako ma učili moji predchodcovia, na chirurgii musí byť disciplína a poriadok ako na vojne.“
Docent Bakoš hovorí, že keď je chirurg mladší, je smelší aj razantnejší. „Je si vedomý, že mu vždy niekto podrží chrbát, pomôže mu. V strednom veku sa pokladá za skúseného suveréna, ktorý už veľa vie, ale dostal ešte málo lekcií od chirurgického života. Čím je starší, skúsenejší, tým má väčšiu pokoru. Chirurg rastie po celý život, chirurgická skúsenosť, získaná praxou a vekom, je nenahraditeľná. Ak mi to zdravie dovolí, budem sa snažiť naďalej napĺňať svoje poslanie.“
Dodáva, že keby sa ešte raz narodil, znovu by bol chirurgom: „Je to ťažký život, ale taký som si vybral a taký ho mám rád.“
