dníctva a krajinného inžinierstva, aktívnu účasť v akademických orgánoch univerzity a za osobný podiel na upevňovaní národného povedomia Slovákov“. Pri tejto príležitosti prinášame rozhovor, v ktorom Ladislav Švihel hovorí nielen o súčasnom postavení poľnohospodárov, ale aj o svojom detstve, prvých láskach, o nadšení zo športu či o svojich obrazoch. Prezradil tiež, ako sa spoznal s manželkou Helenou, s ktorou len nedávno oslavovali 33. výročie sobáša.
Minulý týždeň ste získali titul doctor honoris causa. Čo pre vás toto vedecké ocenenie znamená?
Dlhé roky pracujem na Agrokomplexe, rezort pôdohospodárstva mi prirástol k srdcu. Ten titul som si možno ani nezaslúžil, hoci v živote človeka to je tak, že ho hodnotia vždy druhí. Som milo prekvapený, že ocenenie prišlo práve zo Slovenskej poľnohospodárskej univerzity. Práve ona vychováva mladých ľudí a formuje ich vzťah k rodnej zemi a to je jej najkrajším poslaním. Našej rodnej zemi by sme mali venovať väčšiu pozornosť, rovnako aj ľuďom, ktorí sa o ňu starajú – poľnohospodárom. Práve oni získavajú na SPU potrebné vzdelanie. Ich múdrosť čerpá z tradície tejto školy a to si uvedomujem aj ja, a preto som milo prekvapený, že som získal takúto poctu.
V akom postavení sú dnes poľnohospodári? Sú schopní konkurovať producentom v Európskej únii?
Verím, že áno. Kvalita sa získava poctivou prácou a vzdelaním – to sú základné veličiny, ktoré sú rozhodujúce aj pre budúcnosť slovenských poľnohospodárov. A aj keď títo ľudia môžu mať vrásky na tvári a mozole na rukách, najviac si cením, keď nemajú vrásky na srdci. Príroda a harmónia v nich obsiahnutá im ponecháva lásku, ktorá nám inak chýba. Lásku k všetkému, čo v prírode existuje. Naša spoločnosť je pretechnizovaná. Ľuďom pracujúcim na poli niekedy závidím, že kým oni počúvajú spev škovránka, my vnímame bzučiace káble techniky.
Hovorili ste o význame vzdelania. Keď o ňom budeme hovoriť chronologicky – spomínate si ešte, akým ste boli žiakom? Čo vám utkvelo v pamäti zo školských lavíc?
Nepatril som k žiakom, ktorí by vystrájali. Bol som skôr umiernený. Neradil som sa k jednotkárom, mal som aj nejakú dvojku. V tom období ma viac zaujímal šport ako učenie. Hrával som hokej, neskôr, počas štúdia na priemyslovke, volejbal za Nitru. Trénovali sme päťkrát do týždňa. Bolo viac priestoru aj na hry s chlapcami na ulici, vytvárali sme si „pouličné“ družstvá. Bol to pekný život, netrávili sme čas pri televízoroch.
Volejbal aj hokej sú kolektívne športy. Vždy vás to ťahalo skôr do kolektívu, neboli vám blízke individuálne športy? Mali ste tendencie stať sa lídrom v rámci mužstva?
Vtedy neboli priestory na kolektívne športy, chýbali ihriská. Na ulici sme si spravili bránky a hrali pozemný hokej, vo dvore sme si natiahli sieť a hrali volejbal. Súťaživosť medzi nami nechýbala, hrávali sme ulica proti ulici. Dnešní mladí ľudia sa príliš sťahujú do zábavných podnikov. Aj to je priestor na stretnutie, ale bolo by potrebné hľadať kvalitnejšie veci, napríklad v oblasti športu a kultúry. Najmä kultúru dnes odsúvame niekam do suterénu, čo mi je ľúto. Veď naše zahraničné návštevy a organizácie na veľtrhu vždy zaujmeme najmä naším folklórom a kultúrnym bohatstvom. Pokiaľ hovoríme o rozvoji športu, navrhoval som napríklad využiť priestory pred výstavníctvom, aby sa zmenili na polyfunkčné objekty, kde by deti zo sídliska mali priestor na aktívny oddych. Už v mladosti som sa snažil dosahovať v športe maximálne výkony. Šport nám pomáhal aj na vojne. Odpútal nás od myšlienok ísť si niekam vypiť alebo fajčiť. Ja som celý život nefajčil a do roka vypijem maximálne liter vína, som takmer abstinent. Neviem, čo je to alkohol či cigareta a nikdy som to ani nevedel. V tom mi pomohol šport, ktorý má obrovskú silu – dokáže mobilizovať mladého človeka, aby mal záujem byť snaživý a dobrý. A o tom je aj celý život.
Ste rodinne založený človek. Akí boli vaši rodičia? Vychovávali vás prísne alebo trochu liberálnejšie?
Mňa i moje štyri sestry a dvoch bratov vychovali predovšetkým poctivo. Detstvo vnímam ako krásne obdobie spoločného rodinného nažívania. Aj keď sme ako deti mali medzi sebou škriepky, rodičia nás vždy trpezlivo uzmierovali. Vychovávali nás s pocitom uvedomovania si našich hraníc, aj ako deti sme vnímali, že toto je naša krajina. Vždy nám vštepovali lásku k rodnej zemi. Ja som ostal verný mestu Nitra, robil som všetko preto, aby som aspoň stebielkom prispel k rozvoju mesta aj krajiny.
Ako ste prežívali pubertu? Zvládali vás rodičia, boli ste pokojným tínedžerom alebo búrlivým rebelom?
Trochu aj búrlivý. Vždy sme niečo vymýšľali, vystrájali. Puberta človeka veľmi zmení. Ja som bol napríklad veľmi tvrdohlavý. Keď mi mama povedala, aby som niečo urobil, našiel som všetky možné výhovorky, aby som jej príkaz obišiel. Bol som urážlivý, ale to bol len pubertálny prechod. Len neskôr si uvedomíme, že by sme sa mali správať inak. Celkom dobre som prežil pubertu ja a so mnou aj moji rodičia. Aj v tomto období ma držal šport – fyzická aktivita a hravosť mi pomohli ľahšie prekonať kritický vek každého dospievajúceho človeka.
V tomto veku sa objavujú aj prvé lásky. Spomínate si na vašu úplne prvú lásku?
Kto z chlapcov nemal prvé lásky? Neobišlo to ani mňa. Boli to krásne časy, lebo pocity zamilovania patria k životu. Človek je komplikovaný mechanizmus, individuálny v myslení. Zamilovanie v nás vyvolávalo emócie. Svet sme vnímali tak, ako keby patril len mne a mojej partnerke. Žili sme v pomyselnom vákuu, úplne odizolovaní od vonkajšieho sveta. Mladosť je krásnym obdobím človeka, je to ako keď púčik začína kvitnúť, potom sa rozvinie a krásne vonia.
Ako ste spoznali vašu manželku Helenu Kopeckú? Spomeniete si na prvé stretnutie?
Samozrejme. Helena vtedy bývala pod hradom a často sme chodievali na kúpalisko. Postupne sme sa spriatelili a dnes máme šťastné manželstvo. Nedávno sme oslavovali 33. výročie sobáša.
Spomeniete si na presný dátum sobáša?
Tak to ste ma zaskočili (smiech). Presný dátum neviem, vždy mi ho pripomenie manželka. Ale len nedávno sme oslavovali naše výročie.
Ste s manželkou povahovo podobné typy alebo je váš vzťah dôkazom toho, že protiklady sa priťahujú?
Sme skôr protikladmi. Ja som pokojná povaha, ťažko sa so mnou háda. Manželka je trošku temperamentnejšia a výbušnejšia.
Aký máte recept na manželstvo, ktoré dokáže fungovať už viac ako tri desiatky rokov?
Každý vzťah je založený na vzájomnej úcte a pochopení. Keď prídu deti, pre oboch je to obeta, zároveň je ale darovanie života na manželstve to najkrajšie. Medzi našimi dcérami Dadkou a Zuzkou je rozdiel necelé dva roky. Harmónia bola v tom, že sme ich mali po sebe a bolo potrebné starať sa o ne. Vytvorili nám krásnu kulisu života. Boli milé, bezproblémové a my sme sa z nich tešili. Deti sú krvou života človeka aj manželstva. Teraz nás oboch teší, že sme naše deti vychovali úspešne, nemali sme s nimi problémy, nepoužívali sme prísne tresty. Vždy sa usilovne učili a svojimi problémami ani dnes nezaťažujú rodičov, sú cieľavedomé. Rodina je v živote každého človeka dôležitá, musí v nej panovať vzájomná úcta. Keď sa deťom venujete a staráte sa o ne, niekoľkonásobne vám to vrátia.
Nechýbajú vám vnuci? Nechceli by ste sa už stať starým otcom?
To je asi to jediné, čo mi skutočne chýba. Aj moji priatelia, ktorí už sú starými rodičmi, mi vravievajú, že láska k vnukom je ešte vrúcnejšia ako láska k deťom. Teším sa na chvíľu, keď sa stanem starým otcom.
Jednou z vašich záľub je aj maľovanie, čo je pre manažéra dosť netradičné. Ako ste sa k maľovaniu vôbec dostali?
Ja som zrejme rozpoltená osobnosť (smiech). Skončil som Slovenskú technickú univerzitu v Bratislave a som aj absolventom Pražskej akadémie výtvarných umení. Už na priemyselnej škole som kreslil. Kresleniu ma učil akademický maliar profesor Slamka. Viac ako kreslenie a maľovanie ma vtedy zaujímal šport. Až neskôr som si uvedomil, že sa maľbe chcem skutočne venovať. Mal som možnosť pôsobiť ako umelec alebo robiť prácu na Agrokomplexe. Rozhodol som sa, že ostanem na Agrokomplexe, veď napokon výstavníctvo je umelecká aj ekonomická činnosť.
Je maľovanie odrazom momentálneho stavu vašej duše alebo máme v obrazoch hľadať čosi viac?
Mňa maľovanie upokojuje a dodáva mi silu. Otváranie výstav prináša nesmierny stres – sú to „továrne na výstavisku“, ktoré treba nastaviť tak, aby v nich všetko fungovalo ako hodinky. A hlavne sledujeme, aby boli spokojní vystavovatelia a návštevníci. To, že si sadnem a maľujem, ma oslobodzuje. Venujem tomu voľné dni, večery. Je to pre mňa záchrana v tomto komplikovanom svete. Môžem si namaľovať, čo sa mi páči, vyjadriť sa. Snažím sa hľadať svetlo, slnko, osvetlenie, ktoré prináša úsmev na tvári. Ja som sa nikdy nedokázal tváriť namosúrene, nevrlo, vždy som sa snažil hľadať východiská a naučil som sa myslieť pozitívne. Maľby sú symbiózou mojej náročnej pracovnej dráhy a domáceho oddychu. Ak by som si mal znovu vybrať, vyberiem si presne tú istú dráhu.
Aké motívy dominujú na vašich obrazoch?
Predovšetkým Nitra. Tu som vyrastal. Spomínam si, ako sme napríklad s kamarátmi chodievali ráno na ryby k ramenám rieky. Ráno bola rosa, zrazu vyšlo slnko, zasvietilo na hrad, vytvorila sa krásna žiara, akoby mal Nitriansky hrad okolo seba svätožiaru. Cítil som, že je to niečo nádherné. A keď sa do toho ozvali zvony kostolov, bola to nádherná symfónia.
Vy ste od detstva spojený s Nitrou. Nikdy ste neuvažovali o odchode do zahraničia alebo minimálne do hlavného mesta?
V určitom čase áno. Bolo to asi pred pätnástimi rokmi. Priatelia ma v tom čase lákali do Prahy. Nitru som ale nemohol opustiť, mám tu svoju rodinu, súrodencov a láska k nim mi nedovolila odísť.
Na Agrokomplexe prebieha v kalendárnom roku asi tridsať podujatí. Ktoré z nich je vám najbližšie?
Najradšej by som povedal, že sú mi blízke všetky. Ale najbližší mi je tradičný veľtrh Agrokomplex. Už len preto, že o láske k rodnej zemi a k tým, ktorí na nej pracujú, sa mlčí ťažko. Ja som presvedčený, že celú priemyselnú revolúciu spôsobilo poľnohospodárstvo. Všetko bolo sústredené na výrobu každodenného chleba. Hodnota roľníka a poľnohospodára je nielen vo výrobe potravín, ale aj v tom, že sa stará o našu krajinu. Aj v dobe najvyspelejších technológií sa nikdy nezmení nič na fakte, že človeka živí jeho rodná zem.
