vstania, do ktorého sa zapojil ako príslušník Československej paradesantnej brigády.
Svadobná fotka v uniformách
„Hlavný zásobovateľ armády nám dal čokoládu, liter vodky, svedkami boli vojaci,“ spomína na deň, keď si zobral za manželku Rusku Eugéniu. Svadobnú fotografiu, z ktorej sa nevesta usmieva v bielych šatách, nemajú. Namiesto nej visí v spálni ich nitrianskeho bytu fotka, na ktorej sú obaja vo vojenských uniformách. Vznikla až niekoľko mesiacov po svadbe – 1. mája 1945. To už bola Eugénia príslušníčkou Československej armády. Osobne to vraj schválil generál Svoboda.
Michal Bihunec je najstarším účastníkom SNP v okrese, na jeseň oslávi 87 rokov. V Nitre sa spolu s manželkou usadil v roku 1959, po prvýkrát tu však boli ešte počas vojny. „Po oslobodení mesta nás odvelili do Levíc. Na jeseň bola manželka demobilizovaná, pretože bola tehotná,“ vracia sa do minulosti. Eugénia (79) sa vydávala ako osemnásťročná, to už mala za sebou dva roky v Červenej armáde aj zranenie – do ruky a brucha ju zasiahli črepiny. Keď stretla Michala, pracovala na železničnej stanici v Proskurove. Po sobáši spolu zostali len do začiatku októbra. Potom novomanžel odletel na Slovensko, kde sa zapojil do Povstania, Eugénia bola v tyle, u spojovacieho práporu. Na fronte boli aj jej brat a otec. „Počas vojny ho ťažko zranili, „zasypala“ ho bomba a on prišiel o nohu. Rok ležal v nemocnici – nepočul, nerozprával. Mama zomrela, keď som bola malá, vychovala nás teta,“ hovorí žena, ktorá našla nový domov na Slovensku. Netají, že prvé roky neboli jednoduché, aj si poplakala. Ťažké časy prišli najmä vtedy, keď ju volali späť do ZSSR. Dokonca ju obviňovali, že ušla. „Aj Stalinovi sme museli písať,“ hovorí pani Eugénia a povzdychne si: „Ach, taký je život, všelijaký...“
Staval aj železnicu
Ani Michal Bihunec sa po vojne neusadil v rodnej obci. Je ňou dedinka Dubové, ktorá po vojne pripadla Ukrajine. „Môj brat, mladší o dvadsať rokov, je tam riaditeľom nemocnice,“ prezradil nám. „Ja som až do okupácie Podkarpatskej Rusi študoval v Užhorode a Mukačeve na obchodnej akadémii. Keď prišli horthyovské vojská, bol som označený za protimaďarský živel, zavreli ma do provizórnej basy na okresnom úrade. Na druhý deň ma naložili na auto, že ma dopravia do tábora, kde ma budú bičovať. Našťastie ma zachránili dvaja maďarskí študenti, ktorým som predtým pomáhal s úlohami. Mužovi, ktorý organizoval odsun, povedali, že som dobrý človek, aby ma pustil,“ spomína si pán Michal. Vystavili mu doklad, s ktorým sa mohol vrátiť domov. Zle mu však napísali meno, preto sa musel denne hlásiť na miestnej žandárskej stanici.
„Na jeseň som sa rozhodol, že pôjdem do Sovietskeho zväzu a budem tam pokračovať v štúdiu. Hranice sme prešli piati, na druhej strane nás vítala sovietska armáda. Potom však prišiel rozkaz - tajná služba nás dala zavrieť. Preverovali nás, či nie sme špióni.“ Michala Bihunca nakoniec poslali na ďaleký sever, kde pomáhal pri stavbe železnice. „Bol som tam dve zimy a dve letá, v rokoch 1941-43. V zime bolo aj mínus 56 stupňov, robilo sa do mínus 36. Potom som išiel do Kazachstanu, kde som opravoval poľnohospodárske stroje. Mesačne som dostával 900 rubľov, 40 som platil za závodnú kuchyňu. Spával som zadarmo u jedného majstra, jeho manželka mi aj prala. Dali mi sedem árov zeme, mohol som si zasadiť, čo som chcel.“ Dodáva, že na Rusov nedá dopustiť: „Správali sa ku mne vždy slušne, inteligentne.“
Píšu o ňom v knihe
V Kazachstane Michala Bihunca zastihol rozkaz, aby pricestoval do Buzuluku. Po absolvovaní výcviku sa stal príslušníkom Československej paradesantnej brigády. „Mali sme poľnú službu v Proskurove, kde som sa zoznámil so svojou budúcou manželkou. Na Slovensko som sa vrátil 6. októbra, aby som sa zapojil do Slovenského národného povstania.“
Michal Bihunec je pravidelným účastníkom osláv výročia SNP. V škatuli si doma opatruje vyznamenania, ktoré dostal za účasť v protifašistickom odboji. „Pamätný list mi poslal aj prezident Schuster,“ pochváli sa a ukazuje nám knihu „Vo víre krvavej vojny“, ktorú vydali v roku 2000 na Ukrajine. Sú v nej aj jeho a bratove fotografie. „Jurij bol československý pilot, zomrel pred šiestimi rokmi v Brne,“ vysvetľuje Nitran, ktorý je od roku 1974 plukovníkom vo výslužbe.
