kutočné. Vyskúšal si svoju výdrž, silu, odolnosť, psychiku. Vo všetkom išiel až na doraz, veľakrát až za hranicu svojich možností. Velitelia to od neho vyžadovali. Milan sa dva roky na vojaka nehral, ale ním v skutočnosti bol ako žoldnier Francúzskej cudzineckej légie. A pretože predtým prisahal vernosť našej armáde, za pôsobenie v légii by sa vystavil trestnému stíhaniu - preto ho budeme volať Milan. A tu je príbeh, ktorý sám vyrozprával.
Odišiel som do práce
a už som sa nevrátil
„Od známeho z Čiech som sa dozvedel, kde má légia zberné miesta a ako to pri nástupe do cudzineckej légie chodí. Jedného rána som odišiel z domu do práce ako každý iný deň. Doobeda som robil, potom som z práce odišiel a z Levíc som odcestoval do Bratislavy. Odtiaľ moja cesta viedla do Francúzska – do Štrasburgu, kde bolo zberné centrum pre légiu. So sebou som mal len potreby na holenie, zubnú kefku, pas a 300 frankov. Nič viac. Z francúzštiny som vedel jediné slovíčko - „oui“. Manželka o ničom nevedela. Tri mesiace som sa jej neozval, lebo to nebolo možné. Hľadala ma cez Interpol, márne. Keď som jej potom zavolal, myslel som si, že je nášmu vzťahu koniec. Plakala. Vedel som, že všetko bude v poriadku.
„Prijímač“ do légie
V Štrasburgu som spolu s ostatnými adeptmi absolvoval základnú prehliadku. Pozerali nám chrbticu, zuby, zrak, zisťovali, či nemáme ploché nohy. Odtiaľ nás poslali do známeho legionárskeho mesta Aubagne, ktoré leží pri francúzsko-španielskych hraniciach. Tam sme prešli „sitom“, absolvovali sme zdravotnú prehliadku, kondičné testy, psychotesty, ktoré som robil v češtine. Najhorší bol výsluch, tzv. gestapo. Počas neho zistili o každom všetko. Začali sme ráno a skončili večer. Pri jednom stolíku a jednej lampe. Do úmoru nám kládli „milión“ otázok, dostal som nové meno, nový dátum narodenia. Skúšali, či si to pamätám. Keď sa pohovor končil a konečne vypli svetlo, tlmočník sa ma, akoby mimochodom, opýtal: „Pamätáš si ešte, ako sa vôbec voláš?“ Povedal som, že samozrejme. Hneď som dostal ranu do tváre a všetko sa začalo znova. Až kým som si „nespomenul“ na „svoje“ meno a dátumy. Identitu mi zmenili kvôli tomu, aby ma nenašli, keby ma manželka dala hľadať cez Červený kríž.
Celý „prijímač“ absolvovali niektorí za dva týždne, iní za mesiac. Tomu, kto neprešiel testami, povedali dôvod a ponúkli mu, že o pol roka to môže skúsiť znova.
V Aubagne som bol asi mesiac a za celý čas som sa nestretol so žiadnym Slovákom. Kým sme čakali na presun, robili sme v starobinci pre legionárov, v jedálni alebo vo vinárskych závodoch.
Krst ohňom v „Kasteli“
Po mesiaci ma poslali do Castelnodari, nazývaného „Kastel“. Tam bol legionársky krst ohňom. Kto postúpil do tzv. rúžu, dostal maskáče, kompletný výstroj a na košeľu červené pásiky. Velitelia, nazývaní kaporáli, si prevzali svoje výcvikové skupiny. Tri-štyri dni sme sa učili povely vpravo bok, vľavo bok, čelom vzad, ďalej pochodovať, narábať so zbraňami. Odtiaľ nás odviezli na farmu, kde bol vyvinutý maximálny nátlak na fyzickú kondíciu, ale hlavne na psychiku. Za jedného trpeli všetci. Napríklad do rána, do štvrtej hodiny sme prenášali v bundách štrk pred rotu a potom naspäť. A to všetko kvôli jednému, ktorý sa na obede otočil dvakrát na jedlo. Samozrejme, že za to dostal „nakladačku“. Na farme skúšali, koľko psychicky vydržíme. Zbrane sme čistili tak dlho, až sme nad nimi zaspávali. Veliteľ „vždy“ u niekoho našiel nedostatočne vyčistenú zbraň a všetci sme museli čistiť ďalej. Ráno „chalan“ dostal „nakladačku“.
Pochod Pyrenejami
Užili sme si aj zábavu. Vždy, keď sme išli do terénu, pili sme víno a spievali sme vo svojom jazyku. Slováci vychádzali dobre so všetkými – s Čechmi, Poliakmi, Rusmi. Mal som trošku výhodu, lebo ruštinu som sa učil ešte v škole. Rusi ma volali „tátuška“ - otecko, lebo som „chránil“ jedného mladšieho Čecha. Mali predo mnou rešpekt, vedeli, že som kedysi boxoval. Vytvorené boli dvojice, v ktorých bol vždy francúzsky hovoriaci vojak a ten učil jazyk nefrankofóna.
V prijímači som bol štyri mesiace. Výcvik sa končil záverečným pochodom cez francúzske Pyreneje. Kto ho absolvoval, dostal tzv. bielu čiapku, podobnú, ako nosil Funes v sérii filmov o žandároch. A bol legionárom.
Na Korzike u výsadkárov
Po výcviku sa rozhodovalo, do ktorého regimentu pôjdeme.
Ja som chcel ísť k výsadkárom, k strelcom do Džibuty v Afrike alebo k prieskumníkom do Francúzskej Guayany. O ďalšom mieste rozhodol kolonel – veliteľ. Ak si s jeho rozhodnutím nesúhlasil, práve vtedy si mal jedinú legálnu možnosť z légie odísť.
Dostal som sa k výsadkárom do druhého regimentu na ostrove Korzika, do mesta Calvi. Absolvoval som tréning na suchu a šesť zoskokov – štyri na zem a dva do mora. Odtiaľ ma poslali k potápačom, k „čiernej“ rote, kde som prešiel ďalším mesačným potápačským výcvikom. Tri dni v kuse sme boli v člnoch na mori. Slaná voda a ostrý piesok robili svoje. Ja som mal šťastie, lebo jeden Čech mi poradil, aby som si lekárskou vazelínou natrel miesta v zhyboch. Nebyť toho, mal by som aj ja krvavé rany od soli a piesku. Zopár jaziev mi ostalo, ale niektorí mali také rany, že nevedeli pohnúť rukami ani chodiť. Koža sa im roztrhla ako po porezaní nožom.
Výcvik u potápačov bol najtvrdší. Boli sme takí unavení, že počas zdravotníckeho školenia na pláži jeden Maďar odpadol. Najskôr sme sa zľakli, ale potom sa ukázalo, že zaspal postojačky. Bolo to cez deň, keď nám nad hlavami pražilo slnko. Za trest sme všetci museli plávať v jazierku s ľadovou vodou.
Inokedy sme mali cvičenie na mori. Keď zahlásili, že „letí“ lietadlo, museli sme skočiť do vody a čln prevrátiť na seba. Potom dal veliteľ pokyn, čln sme podopreli veslami a naraz sme ho mali prevrátiť späť. Keď to nevyšlo na prvý raz, ďalej to išlo stále ťažšie a ťažšie.
Boj o holý život
Ozajstný strach som mal po prvýkrát v „ostrej“ akcii na mori. Na člne nás bolo šesť, bola búrka, lialo a vlny mali aj päť metrov. Mali sme stáť na mieste a strážiť líniu. Zo Sicílie na Korziku sa za ňu nemalo po mori nič dostať. Ak by sme niečo zaregistrovali, prišli by vojenské bojové člny. Vtedy som si povedal, že keď prežijem toto, potom prežijem všetko. Neutopil sa nikto, lebo plávanie sme mali každý deň. Prvý týždeň kilometer, potom tri, nakoniec päť kilometrov. Ranné rozcvičky boli v kanadách, maskáčoch a tielku. Bežali sme 900 metrov do kopca, zo skál vysokých šesť metrov sme skákali do mora a plávali sme až k jazierku s ľadovou vodou.
Žena, alkohol a izba
za sto frankov
Výsadkári lietajú po celom svete. Bol som vo Francúzskej Guayane v Južnej Amerike, kde sme policajtom pomáhali odháňať ľudí, ktorí v riekach ryžovali zlato. S nimi sme chodili aj na plantáže s marihuanou, ktoré likvidovali robotníci. Spolu s policajtmi sme ich strážili. Tam som zažil aj prestrelky.
Pri Amazonke sme vytyčovali a kótovali tzv. biele územia, ktoré nie sú zmapované. Videl som tam väzenie, ktoré bolo opísané v knihe Motýľ a sfilmované. Počas voľna nás zobrali do Brazílie. Za 100 frankov bola v bare žena, pitie aj izba v hoteli – drevenici.
Nebezpečenstvo
na každom kroku
Vo Francúzskej Guayane v Južnej Amerike má légia svoje zverince. Na malých anakondách sme sa učili, ako ich chytať za hlavu. Malý, asi dvojmetrový had sa namotal na ruku, väčší na telo. Keď som bol pomalší ako had, zacvakol sa mi do ruky. Potom neostávalo nič iné, iba ho vytrhnúť aj s kusom kože alebo mu rozdrviť sánku.
Domorodci nám ukázali, ako lovia anakondy. Zmotali suchú trávu, zapálili ju a jeden z nich s ňou vliezol do diery. Vonku mu ostali len konce nôh. Keď začal trepať nohami, druhý ho vytiahol aj s obrovským hadom omotaným okolo tela. Potom hada bodli nožom do hlavy, aby telo domorodca uvoľnil zo zovretia.
Živočíchy tam boli veľmi nebezpečné. Napríklad vo vode plávali rybky tenké ako červík, ktoré vošli do konečníka alebo močovej rúry, kde sa zahryzli. Zo zapáleného miesta sa rybka dala vybrať iba operačne. Preto sme sa radšej všetci kúpali v tesných plavkách.
Veľmi nepríjemný bol aj parazit, ktorého volajú „ešpaňóza“. Vyskytuje sa na vrcholoch stromov, kde má svetlo, pretože žije na princípe fotosyntézy. Keď si zapálite oheň alebo cigaretu, za svetlom sa zosype ako strieborný púder, sadne na kožu, odkiaľ sa dostane do krvi a začne parazitovať. Z človeka doslova vyžerie kus svaloviny. Videl som jedného vojaka, ktorému parazit napadol sval na lícnej kosti, kde mu ostala diera. Do rany mu pichali injekcie a nakoniec mu ju zošili.
Larvy a korienky na obed
Vo Francúzskej Guayane som bol päť mesiacov. Zažil som tam aj Vianoce. Vonku bolo štyridsať stupňov, ale mali sme vianočný stromček. Dostali sme darčeky, praktické a hodnotné veci – hodiny, fotoaparáty, oblečenie, legionársky gravírovaný nôž. Doma mám dodnes kvalitný froté uterák s pretkávaným označením légie.
Légia nebola lakomá, ani čo sa týka jedla. Stoly sa prehýbali, jedlo nesmelo chýbať. Ale stalo sa aj to, že v Guayane sme ostali bez jedla. Ryžu a múku zle zabalili a cestou zásoby splesniveli. Potom sme jedli všetko, čo sa hýbalo – napríklad larvy chrobákov, ktoré chutili ako surové vajíčko. Rozdiel bol v tom, že sa hýbali medzi zubami, kým sme ich neprehrýzli. Jedli sme aj dužinu z palmy, ktorá má chuť ako cukrová repa, ďalej korienky, chrobáky podobné našim chrústom. Vyskúšali sme aj anakondu. Pripravili ju domorodci a musím povedať, že mi veľmi chutila. Naopak, opice mali veľmi šľachovité mäso, ktoré bolo ako žuvačka.
Africké misie
– Džibuty a Gabon
Po Guayane sme išli na dva dni do afrického Džibuty zaniesť lekárske potreby pre miestny regiment. Mali sme tam zobrať aj 18-tisíc litrov vody, nakoniec sa ukázalo, že sme tam odniesli 18-tisíc litrov červeného vína. Odtiaľ nás poslali do Gabonu, do oblasti, ktorú mali na starosti tri krajiny. Na túto misiu si spomínam nerád, lebo bola dosť „ostrá“. Do problému zatiahli aj civilných obyvateľov, ktorí bývali v džungli, v osadách s plechovými chatrčami. Vtedy nebol čas na rozmýšľanie, človek musel konať. Oproti sa zjavilo decko s guľometom v ruke a hlavou ti prebehlo: Máš naňho kričať? Bude ti vôbec rozumieť? Neskôr som rozmýšľal o mnohých veciach, ako by sa situácia dala riešiť inak. Zažil som toho veľa, ale v Gabone to bolo najtvrdšie. Aj som si poplakal. Z legionárov zahynuli len dvaja Poliaci, ktorí na motorke nabehli na mínu. Uložená bola na moste medzi vyjazdenými koľajami od áut. Mali smolu, že vyšli z týchto koľají.
Juhoslávia, Aljaška, Tahiti
Z Gabonu ma poslali na tri dni do Juhoslávie, kde som bol veliteľom výsadky. Videl som tam realitu vojny. Keď sme išli v kolóne, v jarku vedľa cesty ležala mŕtva žena s dieťaťom. Nebol čas ani len na to, aby sme jej vykopali hrob.
Keď som sa vrátil späť na základňu na Korzike, ukázali mi videonahrávku, na ktorej si ruskí vojaci robili náramky a náhrdelníky z ľudských uší. Bolo to nenormálne, neľudské, morbídne. Zniesol som veľa, ale niektoré veci mi jednoducho nepasovali – napríklad táto. Mnoho vecí sme museli spraviť, lebo sme to dostali ako príkaz. Ale toto nikto robiť nemusel.
V légii som videl aj pekné veci, napríklad keď som bol s Nemcami ponorkou na Aljaške. Bola tam nádherná príroda. Pekné spomienky mám aj z mierovej misie na Tahiti, kde nás uvítali tradične - kvetovými vencami a mušľovým náhrdelníkom. Doma ho mám dodnes odložený.
Nešťastný zoskok
V légii som bol dva roky. Vydržal by som aj dlhšie, lebo najťažšie obdobie som mal za sebou. Prišiel však jeden nešťastný zoskok, ktorý všetko ukončil. Stalo sa mi to na Korzike, kde som dopadol do suchého zarasteného potoka so skalami rovno na chrbát. Bolo asi deväť hodín ráno a do večera do šiestej som nehybne čakal, kým ma vyzdvihnú. Vôbec som nemal strach, že by po mňa neprišli. Našli ma cez satelit vďaka signálu. Letecky ma dopravili do Paríža na operáciu chrbtice. Cestou som však dostal tropickú horúčku, takže som bol týždeň na infúziách. Po operácii som bol mesiac v jednom rehabilitačnom centre pri španielskych hraniciach. Keď som sa vrátil na Korziku, spravil som si kuchársky kurz a varil som na lodi. Chvíľu som robil aj inštruktora pre potápačov. Potom som dostal na výber: Buď budem pracovať v kancelárii na počítači, alebo môžem ísť domov. Po všetkom, čo som zažil, sa mi sedieť v kancelárii nechcelo. Rozhodol som sa vrátiť domov,“ končí svoje rozprávanie Milan.
Na otázku, či by po všetkých týchto skúsenostiach znova vstúpil do légie, Milan odpovedá: „Keby som pred nástupom vedel, čo ma v légii čaká, nešiel by som. Veľakrát som pustil slzu, veľakrát som si hovoril, na čo som sem išiel. Ale teraz trochu aj ľutujem to, že som skončil po dvoch rokoch. To najťažšie som mal za sebou a zmluvu som mal na päť rokov. Neviem síce, čo by ma v légii ešte čakalo, ale už sa mi tam začalo páčiť.“
