e prišiel o polovicu pľúc. Štyri dni ležal v bezvedomí, lekári pripravovali jeho rodičov na najhoršie. Napriek otrasnej udalosti Milošova láska ku koňom pretrvala. Zotavil sa a po mesiacoch sa odvážil znovu vyskočiť do sedla. Dnes žne úspechy v jazde na koňoch, stal sa dokonca šampiónom Slovenska. Svoju budúcnosť bez zaváhania spája s pretekaním.
Rozmliaždený hrudník
Miloš pri koňoch vyrastal, jazdiť začal, keď mal iba deväť rokov. Jeho prvým koňom sa stal český teplokrvník Félix, chlapec so zvieraťom trénoval parkúrové jazdenie. Iní chlapci v jeho veku naháňali loptu, Miloša to ťahalo do stajní.
Úraz sa stal pred šiestimi rokmi pri bežnej prechádzke, Miloš s otcom šiel prevetrať zvieratá na role. „Cválali sme po poli, keď som zrazu pod sebou zbadal čierne vrecúško. Otec ho preskočil, no ja som cítil, že môj Karát naň nabehol. Nevedel som, čo je na zemi, myslel som si, že sú to stratené čierne chrániče. Otočil som sa, že sa po ne vrátim, a vtedy Karát vyhodil do vzduchu zadné nohy. Skĺzol som mu na krk, on však výkop zopakoval a ja som spadol. V tom tempe asi nepocítil, že stratil jazdca, a pri dopade mi nohou skočil na hrudník,“ spomína Miloš. Okrem prudkej bolesti pocítil, že sa nemôže nadýchnuť, začal vypľúvať krv.
Topil sa vo vlastnej krvi
Nešťastie videli horári, ktorí chlapca priamo z poľa previezli autom do nemocnice. Zdravotníci mu urobili röntgenovú snímku, potom Miloš upadol do bezvedomia. Z nasledujúcich štyroch dní svojho života si nepamätá vôbec nič. Kôň mu zlomil štyri rebrá, fraktúra jedného bola dvojnásobná, pripravil ho o pravú polovicu pľúc. Liečba sa navyše skomplikovala rôznymi zápalmi. „Lekári mi nedávali veľkú šancu, nemysleli si, že by som to mohol znovu rozbehať. Topil som sa vo vlastnej krvi a ostalo mi len málo toho, čím som mohol dýchať. V tom veku sa však pľúca rozvíjali, postupne nabrali objem. Ale nie sú a ani nikdy nebudú také ako na ľavej strane tela.“
Znovu v sedle
Rekonvalescencia trvala mesiac, potom Miloša postupne odpojili od prístrojov a z nemocnice ho prepustili do domácej liečby. Napriek všetkému nestrácal ilúzie o zvieratách, ktoré kedysi veľmi miloval. Vedel, že zviera mu neublížilo naschvál, dodnes je presvedčený, že kôň by na človeka vedome nikdy nestúpil. Asi štvrť roka uvažoval, že na kone aj na jazdenie zabudne. Keď ležal v nemocnici s veľkými bolesťami, povedal, že s jazdením končí a koňa predá, pretože sa bojí. Rodičia s ním súhlasili. Prečo je dnes teda znovu v sedle? „Neviem, tá túžba po koňoch bola silnejšia ako ja. To je ako s vodou: Raz sa napijete a už musíte piť do konca života, lebo inak vám niečo chýba. Pred úrazom som jazdil už dosť dlho a s koňmi som bol každodenne. Na to sa predsa nedá odrazu zabudnúť. Začal som jazdiť v aréne, neskôr s priateľmi. Zvláštny pocit som mal len vtedy, keď som za podobných okolností a znovu s otcom vyšiel do terénu. Potom už bolo všetko v pohode a dostal som sa do štádia, v ktorom sa nie je čoho báť.“
Keď podrástol, začal trénovať s Maťom Kučírkom. Ten ho naučil základom profesionálneho jazdenia, sprostredkoval kontakty aj v zahraničí a po prvý raz ho vzal na preteky profesionálov. S kobylou Tardy Starlight začal jazdiť disciplínu reining – drezúru s predpísanými úlohami, ktoré musia kone zvládnuť. Medzi ne patrí napríklad otáčanie koňa okolo vlastnej osi, keď zviera stojí na zadných nohách a rýchlo rotuje na mieste. O Tardy Starlight Miloš hovorí, že to bola kobyla, na ktorú keď sadol, nemohol nevyhrať. S ďalšou kobylou Jeta Flower pretekal po celom Slovensku.
„Surový“ Pepo zbiera tituly
Dnes trénuje s koňom, ktorý sa papierovo volá Kam Magpie Smart, no hovoria mu jednoducho Pepo. „Kúpil som ho štvorročného, bol to „surový“ kôň – nevedel nič, len klusať a cválať, žiadne manévre. Začal som na ňom jazdiť pred rokom, ale Pepo mal problémy so zápalom pľúc, musel vynechať pol sezóny. Ostatní už pretekali, my sme sa ešte len liečili. Napriek tomu sa nám podarilo uprostred sezóny nabehnúť a Pepo začal sypať úspechy.
Minulý rok bol dvakrát vicemajster, na konci sezóny bol šampiónom Slovenska. Šampiónom sa môže stať vtedy, ak vedie na konci roka po zrátaní bodov zo všetkých pretekov,“ vysvetľuje Miloš. Úplne nenútene, akoby za všetky úspechy mohol len Pepo. Sám si pripravuje súťažné vystúpenia, sám koňa aj trénuje. Šestnásťročný jazdec prešiel do takzvanej otvorenej triedy, v ktorej pretekajú dospelí, hoci nemusel. Dôvod? Chce si neustále zvyšovať úroveň a zlepšovať formu.
Štyristo pádov ho neodradí
Na úraz z detstva sa Miloš snaží nemyslieť. Doteraz mal vyše štyristo pádov, nikdy - s výnimkou nešťastného úrazu - si však nedolámal kosti. Správne padnúť sa podľa neho dá len teoreticky, v praxi letí k zemi tak, ako ho kôň „šľahne“.
Všetok voľný čas venuje koňom, počas prázdnin je pri nich celý deň. Majestátne zvieratá kŕmi, čistí, trénuje. Miloš túži pretekať, hoci si sám uvedomuje, že jeden nešťastný pád môže úplne ukončiť jeho kariéru. V pretekaní mu nezabráni nič, ani dvadsaťcentimetrová jazva na prsiach.
