že kedysi bol vlastný nám všetkým. Ešte ako deti sme všetci lozili po stromoch, strechách garáží, štverali sa na zdanlivo nedosiahnuteľné kopce, zdolávali prekážky. Robili sme parkour, ani sme o tom nevedeli. Bol údajne prvým zo všetkých športov, nikdy nevznikol, pretože tu bol odjakživa. Pomenovanie však dostal len pred dvadsiatimi rokmi vo Francúzsku. Asi pred rokom dorazil na Slovensko a podmanil si niekoľko ľudí. Zatiaľ ich je len hŕstka, ale „le parkour“ postupne expanduje.
Len telo a ty
Pripomínajú Batmana či Spidermana, ich triky sú ako vystrihnuté z Matrixu. S jedným rozdielom - parkouristi nemajú žiadne pomôcky. Nesmú ich mať. Všetko zvládajú len svojím telom. Chlapíci skáčuci po strechách, lezúci po budovách. Preskakujú ploty, robia premety, saltá, krkolomne prechádzajú cez prekážky. Prechádzajú, nie obchádzajú. Aj to je podstatou parkouristov, vyznávačov umenia pohybu. Čistý pohyb z bodu A do bodu B bez použitia pomôcok, akými sú laná či úchytky. Oslobodzujú sa aj od mobilu, peňazí či hodiniek. Snahou parkouristov je prejsť trasu len s pomocou vlastného tela a dôverovať pritom jeho schopnostiam. Predvádzajú symbiózu pohybujúceho sa človeka so svojím prostredím. „Parkour rozvíja rovnako telesné, ako aj psychické schopnosti, je veľmi kreatívny, nespútaný a slobodný. Niektorých irituje, že je bez pravidiel, pretože naša spoločnosť si priveľmi zvykla určovať hranice, pravidlá, všetko „škatuľkovať“ a vo všetkom vytvárať kategórie. Parkour sa však nedá zaradiť nikam. Poznáme gymnastov, ktorí začali robiť parkour, pretože ich pôvodný šport priveľmi obmedzoval, zväzoval im ruky. Vtedy ich hodnotila porota - zdvíhala nad hlavy známky, ktoré boli do veľkej miery subjektívne. Parkour športovcom poskytuje slobodu, ktorú im napríklad gymnastika nemôže dať,“ vysvetľuje Viktor Klimo z nitrianskej parkourovej skupiny Next Move.
Šport bez divákov
Podstatou tohto športu je slobodný pohyb. Kdekoľvek a akokoľvek. Snaha prejsť istú trasu aj s prekážkami čo najplynulejším a najpriamejším spôsobom. Spája v sebe chôdzu, beh, gymnastiku, bojové umenia, akrobaciu a „streetové“ športy. Najťažšie na ňom je, že strieda kondičné a dynamické cvičenia. „Človek beží a okrem toho robí napríklad skok, ktorý si vyžaduje okamžitú výbušnosť a energiu. Maratónci zabehnú vyše štyridsať kilometrov, šprintéri pretekajú na krátkych tratiach, parkouristi kombinujú vytrvalostný a silový šport,“ tvrdí Viktor Klimo. „Tento šport nemá divákov, pretože je o prekonávaní vlastného strachu. Trénuje aj praktizuje sa najlepšie v skupinkách, ponecháva však veľký priestor individualite. Čiže nie je o prekonávaní druhých, ale o prekonaní samého seba, čo je niekedy oveľa ťažšie. Podstatou je použiť našu silu a vnímať naše prostredie tak, aby sme sa v ňom rýchlo a primerane našim schopnostiam dokázali rozhodovať.“
„Machrovať“ sa neoplatí
Lenže niektorí svoje schopnosti precenia. Z „macherstva“, hlúposti, možno z neznalosti. A potom dochádza k zraneniam. Aj vážnym. Pri serióznom prístupe a tvrdom tréningu by sa však okrem bežných odrenín a nárazov nemalo telu stať vôbec nič. Veď človek môže zakopnúť aj na ulici, tvrdia parkouristi. Mnohých nadchnú videá, krátke filmové prezentácie, ktoré nakrútili profesionáli a kaskadéri. Snažia sa ich napodobniť, pretože všetko vyzerá tak ľahko, plynulo a bez zábran. Podľa Viktora sa ich snaha rovná odhodlaniu postaviť dom a začať od strechy. Že to nejde, je jasné.
Obratnosť mačky
Trénuje sa v skupinách, najlepšie v lete. Vtedy je vonkajšie prostredie ako stvorené pre tento šport. V Nitre prebiehajú tréningy v autentickom prostredí: v parku na Sihoti či v okolí Divadla Andreja Bagara. Videli ich in-line korčuliari aj mamičky s deťmi. Nepýtali sa, čo za bláznivé skákanie to predvádzajú, zaujímali sa o názov športu. Pri tréningu sa stretnú skupiny z rôznych miest a skúšajú nové kombinácie pohybov. Naučia sa a natrénujú konkrétny prvok, skok, a potom ďalší a ďalší. A nakoniec skoky spájajú do súvislého pohybu. Veria, že zábradlie sa dá preliezť tisíckou spôsobov. Niekto ho preskočí, ďalší podlezie, ostatní sa po ňom presunú s podporou všetkých štyroch končatín - presne tak, ako napríklad mačka. V zime sa športovci udržiavajú posilňovaním v telocvičniach, „makajú“ najmä na spodných partiách. Vypracované svalstvo nôh je pre parkour kľúčové. Rovnako silné však potrebujú celé telo. Odporúča sa trénovať pod dohľadom ľudí, ktorí majú s free runningom (voľným behom) skúsenosti, pretože „aj majster sa môže učiť od učňa a učeň od majstra“. Vo Veľkej Británii sú nadšenci, ktorí majú po tridsiatke a robia parkour, inak je tento šport doménou mladších.
Anarchia tu má dve zásady
Parkour prenikol aj na filmové plátno. Vo filmoch Luca Bessona unikajú mních či štyria ninjovia pred policajtmi pomocou par-
kouru. Známy je aj z reklamy na bežecké topánky. V zahraničí parkouristi získali povolenie loziť po známych budovách. A aj keď je to šport nespútaný pravidlami, takmer anarchistický, dve zásady existujú: parkouristi pri svojej záľube nič nezničia a nevniknú na súkromný pozemok.
