Nový nitriansky diecézny biskup Viliam Judák (47) sa ujme svojho úradu 16. júla, keď slávnostne prijme vysviacku a s ňou aj poverenie viesť miestnu cirkev. Prioritu svojho budúceho pôsobenia vidí predo-
všetkým v starostlivosti o rodinu, o mládež a o chorých. Je rád, že môže pokračovať v práci svojho veľkého predchodcu kardinála Jána Chryzostoma Korca. Mons. Viliam Judák prezradil našim čitateľom aj niektoré ďalšie informácie.
Ako ste prijali svoje menovanie za nitrianskeho diecézneho biskupa?
Ak sú v živote človeka chvíle, ktoré preňho znamenajú veľa, mnohokrát ním doslovne zatrasú, tak môžem povedať, že pre mňa to bolo práve vtedy, keď som sa z úst apoštolského nuncia, arcibiskupa Mons. Jozefa Henryka Nowackeho dozvedel o tomto vyvolení. Na jednej strane si uvedomujem svoju nehodnosť, svoju obmedzenosť v mnohom, na druhej strane je tu kánonická poslušnosť, ktorú som sľuboval ako kňaz pri vysviacke pred dvadsiatimi rokmi a, samozrejme, je tu aj dôvera v Božiu pomoc a s týmto vedomím som prijal svoje menovanie.
Po mnohých desaťročiach ide o prvú kontinuálnu výmenu diecézneho biskupa v Nitre, keď odchádza žijúci biskup do dôchodku a na jeho miesto prichádza jeho nástupca.
Áno, je to situácia zvláštna, mimoriadna. Pán kardinál, Jeho Eminencia Ján Chryzostom Korec, pri svojej sedemdesiatpäťke požiadal Svätého Otca Jána Pavla II. o uvoľnenie z biskupskej služby, ako to vyžaduje kánonické právo. Svätý Otec vzhľadom na jeho zásluhy, aj vzhľadom na jeho osobnosť a jeho význam pre cirkev na Slovensku, ho ponechal v tejto službe až do týchto čias. Ja sa nádejam, že otec kardinál bude ešte dlhé roky medzi nami a že v ňom budem mať veľkú oporu, starostlivého a dobrotivého otca ako doteraz.
Biskup s vaším menom – Viliam – v Nitre už bol.
Áno, bol to Viliam Batthyány, ktorý bol pomocným biskupom Imricha Bendeho na začiatku
20. storočia. Bol biskupom koadjútorom, čiže pomocným biskupom s právom nástupníctva. Po smrti biskupa I. Bendeho prevzal vedenie diecézy a bol biskupom až do vypovedania česko-slovenskou vládou po vzniku prvej republiky. Keďže bol maďarského pôvodu, musel, podobne ako aj ďalší biskupi okrem košického biskupa
A. Fischera-Colbrie, opustiť v roku 1919 svoje biskupstvo. Česko-
slovenská vláda mala zvláštnu politiku. Nerešpektovala katolíckosť Cirkvi, ale pozerala sa na národnostný pôvod. Zhodou okolností pri jednej cyklopúti s bohoslovcami a s kňazmi nášho biskupstva som sa v jeho rodisku v mestečku Güssing v Rakúsku modlil pri jeho rakve. Tam sa totiž nachádza kaštieľ tohto rodu a vo františkánskom kostole sú už celé roky členovia tejto rodiny pochovávaní. Medzi nimi je aj rakva biskupa Viliama Batthyányiho.
Ste rodákom z Kysúc. Bol už z tohto kraja nejaký katolícky biskup?
Pokiaľ moje znalosti siahajú, nie. Hoci Kysuce sú v ostatných desaťročiach požehnané na duchovné povolania.
Takže ste prvý?
Možno to tak povedať, aj keď už od roku 1984 na Kysuciach nežijem. Ešte predtým to bola základná vojenská služba a štúdium, teda vlastne od roku 1978 som z Kysúc preč. Rád sa tam však často vraciam.
Preberáte diecézu po viac ako 15-ročnom pôsobení kardinála Jána Chryzostoma Korca na jej čele. Stoja pred vami nejaké konkrétne úlohy a výzvy?
Samozrejme, biskup musí v kaž-
dom čase nadväzovať na prácu svojich predchodcov a pán kardinál je výnimočná osobnosť, ktorá nastúpila na vyše 1100-ročný biskupský stolec, teda od čias sv. Metoda, po zmene spoločenského režimu. Mnohé veci boli potlačené do úzadia pri vtedajšej ideológii, takže musel pracovať vo viacerých oblastiach: obnoviť seminár, nájsť profesorov, postaviť mnohé kostoly, opraviť viacero zdevastovaných budov, samotný hrad – sídlo biskupa. Zároveň posielal mnohých študentov aj do zahraničia, aby sa pripravili na učiteľské miesta na fakulte aj na inštitúte. Ako kardinál mal mnohé povinnosti aj v Rímskej kúrii. Boli to mnohoraké povinnosti a úlohy, ktoré sa mu podarilo veľmi zodpovedne splniť a bolo by veľkou nevďačnosťou, keby sa nenadväzovalo na tieto jeho úsilia. Veď počas tých pätnástich rokov posvätil okolo 90 kostolov či väčších kaplniek, mnohé farské budovy. V celej kráse sa skvie kňazský seminár a mnohé iné hodnoty sú viditeľné na kaž-
dom kroku v diecéze. Vysvätil vyše 200 nových kňazov, ktorí vyšli už z nového seminára. Na jednej strane som veľmi rád, že môžem pokračovať v brázde, ktorú vyoral, na druhej strane cítim určitú bázeň pred takým veľkým predchodcom, v ktorého službe a úsilí budem alebo mám s Božou pomocou pokračovať.
Je niečo konkrétne, čomu sa chcete predovšetkým venovať?
Diecéza je spoločenstvo, v ktorom sú starí i mladí, chorí i zdraví. Teda biskup, hoci s tým nemám skúsenosti, by sa mal venovať, samozrejme, všetkým. Pre všetkých byť všetko, ako hovorí sv. Pavol. Okolo seba vidíme veľkú krízu rodiny, mladí ľudia potrebujú pomoc, takže by som chcel ísť predovšetkým týmto smerom. Ale, samozrejme, nesmiem zabúdať na svojich spolupracovníkov – kňazov, bez ktorých biskup neznamená nič. Avšak konkrétny život prinesie konkrétne úlohy.
V jednej svojej prednáške o nitrianskom biskupovi Imrichovi Paluďajovi pripomínate, že „nebol len starostlivým biskupom svojich veriacich, ale človekom, ktorému ležalo na srdci spoločné dobro všetkých“.
Myslím si, že v osobnosti Imricha Paluďaja ako aj u iných biskupov v minulosti bola naozaj zahrnutá tá starostlivosť o všetkých. A to je ak-
tuálne aj pre biskupov v tomto období. A vôbec, každý kňaz a každý kresťan nesmie zabúdať ani na spoločné dobro.
Vidíte v tejto charakteristike biskupa Paluďaja aj svoj program do budúcnosti? Aké bude vaše biskupské heslo?
Musím sa priznať, ešte som nemyslel tak konkrétne na to, čo by malo byť v erbe alebo čo by malo byť mojím heslom. Budem o tom musieť v týchto dňoch premýšľať. Ale myslím si, že usilovať sa o dobro a konať ho je univerzálnym heslom pre každého kresťana, pre každého človeka.
Vo vašej knihe Arcibiskup svätého života z roku 1992 okrem iného píšete o radostnom a majestátnom vyzváňaní zvonov na Nitrianskej katedrále pri rôznych príležitostiach: pri menovaní arcibiskupov Kmeťka a Nécseyho, pri menovaní kardinála... Budú znieť aj pri vašej biskupskej konsekrácii, keď sa stanete 83. diecéznym biskupom v Nitre. Máte už určený termín a miesto tejto slávnosti, prípadne aj hlavného svätiteľa?
Po dohode s otcom kardinálom a s pánom apoštolským nunciom i s pánom arcibiskupom- metropolitom J. Sokolom sme určili dátum 16. júl tohto roku, teda deň pred sviatkom našich diecéznych patrónov sv. Svorada a Beňadika. Je to veľká symbolika. Vieme, že terajší Svätý Otec vidí veľký vzor v sv. Benediktovi z Nursie, patrónovi Európy. A sv. Svorad a Beňadik sú duchovní synovia sv. Benedikta. Boli benediktíni, pustovníci, žijúci v Nitre na Zobore a na Skalke pri Trenčíne na prelome 10. a 11. storočia. Ich telesné pozostatky sú uložené v Pribinovom kostolíku na hrade. Sú patrónmi diecézy a sv. Svorad je aj patrónom mesta Nitry. Sú mi veľmi blízki, pretože som o nich písal aj habilitačnú prácu. Pri všetkom neľahkom, čo život určite prinesie, ma teší, že to bude práve v okruhu ich sviatku.
Zvony určite budú znieť, nie na moju oslavu, ale na česť a slávu Božiu. Zvony sú súčasťou cirkevných slávností. Hlavným svätiteľom bude otec kardinál. Spolukonsekrátormi by mali byť pán arcibiskup Sokol a pán arcibiskup Nowacki, apoštolský nuncius. Keďže ide o biskupa diecézy, vysviacka má byť v katedrále.
Ste univerzitným profesorom. Budete, podobne ako spišský diecézny biskup František Tondra, pôsobiť na univerzite aj po svojej biskupskej vysviacke?
Neviem sa k tomu ešte celkom vyjadriť. Ale pokiaľ bude potrebné, samozrejme, že ešte rád pomôžem aj na univerzitnej pôde, hoci už tá činnosť nemôže byť taká ako predtým. Skôr bude len symbolická.
A na záver ešte váš pozdrav čitateľom Nitrianskych novín.
Všetkým želám, aby žili v Božej milosti, aby vedeli správne rozlišovať zlo od dobra a prosím ich, aby sa modlili aj za mňa.
Autor: Miroslav Lyko
