Pred týždňom sme si pripomenuli 60. výročie ukončenia druhej svetovej vojny. 72-ročný Štefan Šlachta z Vrábeľ však traumu z vojny prežíva vlastne až podnes. Aj kvôli zraneniam, ktoré utrpel počas bombardovania Vrábeľ na Kvetnú nedeľu 25. marca 1945.
„Je to veľmi smutná spomienka. Počas bombardovania som sa skryl v dome Špitzerovcov na Moravskej ulici. A práve ten dostal plný zásah. Keď ma vyhrabali spod trosiek, bol som na nepoznanie. Najhoršie bolo, že sánku som mal vyhodenú až za uchom, vážne zranenia som mal aj na hlave, nohe a ďalších miestach. Ostatné už viem iba z rozprávania ľudí, lebo potom som upadol do bezvedomia,“ vracia sa do minulosti Štefan Šlachta. Ako ťažko zraneného ho zaniesli i na ošetrenie medzi ostatných do kultúrneho domu. „Mňa zabalili do kepeňa jedného nemeckého vojaka. Keď prišli Nemci a brali svojich zranených, naložili ma spolu s nimi. Prebral som sa asi o týždeň v nemeckej poľnej nemocnici v Reichenbachu. Našťastie ma dostali z najhoršieho a po troch mesiacoch som už nosil vodu ostatným zraneným. Keďže som vedel niečo po maďarsky i nemecky, brávali ma medzi vojakov, aby som im robil tlmočníka. Mal som z toho aj určité výhody. Ako 12-ročnému chlapcovi mi dávali čokolády a rôzne drobnosti. Keď som odchádzal domov, mohol som si zo skladu zobrať, čo sa mi len zachcelo. Do dvoch kufrov som si zabalil aj vázu, ktorú som naplnil maďarskými peniazmi. Pri odchode z Vrábeľ totiž patrili pod Maďarsko, tak som si myslel, že budeme boháči. Napokon nám boli nanič, lebo nemali žiadnu hodnotu. Domov som išiel v čase, keď ešte boli rozbité všetky cesty, chvíľu vlakom, na koňoch i peši. Jedli sme väčšinou to, čo sa našlo v kontajneroch, umývali sme sa v riekach a potokoch. V Bratislave mi dali najesť sa dobrých tvarohových koláčov. Prejedol som sa tak, až mi z nich bolo zle. Cesta domov mi trvala asi mesiac,“ spomína Štefan Šlachta.
V kostiach aj dnes cíti každú prichádzajúcu zmenu počasia. Za uchom, na ľavej strane hlavy, má hlbokú ranu. Na základe krížového pravidla má dodnes znecitlivenú pravú ruku. Písať ňou síce môže, ale musí sa na ňu stále pozerať. Keď od nej odvráti zrak, pero mu z nej vypadne. Aj keď je už v dôchodku, venuje sa zaujímavej práci projektanta.
