eho zeleného vozidla zo zbierky priateľa, profesora nitrianskej univerzity.
Z tichej meditácie ma zrazu vyrušili reflektory blížiaceho sa auta. Spočiatku som ho nijako zvlášť neregistroval, pretože Podzámskou ulicou prechádzajú motorové vozidlá aj vo večerných hodinách. Aké však bolo moje prekvapenie, keď som zistil, že na vozidle, ktoré sa ku mne približuje, je nápis POLÍCIA. V mysli mi okamžite skrsla myšlienka, či som náhodou neporušil nejaký dopravný predpis.
Základnú výbavu v kufri mám, novú lekárničku, výstražný trojuholník či oranžovú vestu takisto, v krvi nula promile alkoholu, na tabuľke s evidenčným číslom všetky potrebné nálepky. Policajné vozidlo sa však ku mne približuje. Vtom mi svitlo – pozornosť motohliadky pravdepodobne vzbudila moja hlava, podozrivo opretá o bočný stĺpik karosérie. Poučený americkými krimifilmami čakám na výzvu „Občan, vystúpte, a predložte všetky doklady!“, prípadne „Ruky na kapotu a nohy od seba!“
Aké však bolo moje prekvapenie, keď sa ma veliteľ policajnej hliadky spýtal: „Pane, nemáte nejaké problémy?“ Zaskočený som sa zmohol len na: „Nie, ďakujem.“ Až po chvíli som bol schopný vysvetliť svoj večerný obrad s tichou meditáciou pri hudbe pod Nitrianskym hradom, čo vyvolalo chápavý úsmev trojčlennej posádky a ukončilo napätú situáciu. Policajti odchádzajú za pracovnými povinnosťami, vo mne však zostáva dobrý pocit vzájomnej ľudskej spolupatričnosti.
Spomenul som si na články v tlači o mŕtvolách nájdených vo vozidle, okolo ktorých prechádzajú ľudia bez povšimnutia. Policajti, ktorí prechádzali okolo mňa, k ľahostajným určite nepatrili. Patrí im moja vďaka.
