„Naším cieľom bolo skončiť do štvrtého miesta a vytvoriť kostru tímu pre nadchádzajúcu sezónu. Tretie miesto je veľmi lichotivé a považujem ho za úspech, veď v sumári s extraligou sme na Slovensku obsadili desiatu priečku, na ktorej nitriansky ženský basketbal ešte nikdy v minulosti nebol,“ pochválil svoj tím hneď v úvode tréner Ľubomír Martinka. „Žiaľ, s vykryštalizovaním kostry nie som celkom spokojný. A to aj preto, že pred sezónou som mal vyhliadnuté niektoré hráčky, ktoré mali byť ťahúňkami, lenže svojimi nestabilnými výkonmi ma sklamali. V týchto dňoch však už pracujeme na doplnení kádra tak, aby bol ešte kvalitnejší ako v uplynulom ročníku. Družstvo by malo doplniť približne šesť hráčok, pričom štyri až päť môže byť priamo v základe. Mám totiž pocit, že približne osemdesiat percent dievčat dosiahlo svoj výkonnostný strop a už z nich viac nedostanem. U niektorých sa navyše kreativita a basketbalový kumšt vybíjali iným smerom. Aj preto dostali vo finálovom turnaji príležitosť tie hráčky, ktoré predtým hrávali pomenej,“ namieril kormidelník do vlastných radov predsa len trochu kritiky.
Boli teda hráčky a zápasy, s ktorými bol počas sezóny spokojný? „Ale áno. Svoj štandard a očakávania po každej stránke splnila kapitánka Šprteľová, príjemne ma prekvapili podkošové hráčky Vidová s Hančinovou. V niektorých zápasoch boli oporami aj Šimončičová, Filípková a Benkovičová. Družstvo ma sklamalo prehrami v Michalovciach a Rožňave, ale tiež doma s Myjavou, na druhej strane podalo veľmi kvalitné výkony v oboch zápasoch so Žilinou, na Myjave, doma s rezervou Ružomberka, Filozofom a Michalovcami, v ktorých sme dominovali najmä výbornou obranou a protiútokmi.“
A aké ciele majú v BK Inpek Bonas UKF Nitra v novej sezóne? „Ak získame všetky posily, ktoré máme vyhliadnuté, teda pivotky nad 188 cm, vysoké krídlo a strelkyňu, radi by sme vážne zaútočili na extraligu. Veľkým hendikepom je pre nás však to, že nemáme v Nitre domáce prostredie, hoci diváci v Preseľanoch sú fantastickí a za ich priazeň sa im chcem poďakovať,“ dodal na záver Ľ. Martinka.
