ii divadlo sa medzi ocenenými vynímala reprezentantka Divadla Andreja Bagara v Nitre, výborná herečka Eva Pavlíková.
Ako ste sa pripravovali na tento večer a čo pre vás znamená toto prestížne ocenenie?
Vnímam ho ako vysoké morálne ocenenie pre celé naše divadlo a pre celý kolektív hercov a tvorcov. Na slávnostný večer som sa veľmi tešila, pretože som si uvedomila, že sa musím poďakovať mojim rodičom, že mi v období rozletu príliš nepristrihli krídla. Musela som poďakovať aj mojim profesorom Zacharovi a Záborskému, ktorí ma naučili základy lietania a zároveň mi dali návod, ako si vychutnať úžasnosť letu. Poďakovala som sa aj všetkým mojim kolegom a tvorcom, s ktorými som doteraz spolupracovala. A zároveň som veľmi vďačná mojej rodine, že ma drží nad vodou a že ma zároveň vidia v situáciách, keď nikoho iného k sebe nepúšťam. Ďakujem aj všetkým mojim priateľom a priateľkám, ktorí sú mojou bútľavou vŕbou, a som veľmi šťastná, že ich mám. Som skromný človek a uvedomujem si, že som v živote mala veľa šťastia aj na ľudí, že niekto tam hore drží nado mnou ochranné krídla. Niekedy si sama sebe hovorím, že už hádam od života ani nemusím toho toľko chcieť. Zažila som úžasné veci, stretla som jedinečných ľudí a zahrala som si toľko úžasných rolí.
Prezradíte nám, akým spôsobom sa toto ocenenie udeľuje?
Krištáľové krídlo udeľuje skupina ľudí, ktorá má na výber niekoľko kandidátov. Na miske váh zavážia viaceré momenty. V divadelnej kategórii sa zohľadňujú roly z hodnotiaceho obdobia. Mnohí členovia z hodnotiacej komisie chodia pravidelne k nám do divadla a ako viem, boli nadšení našimi inscenáciami. Ďakujem preto všetkým, ktorí mi dali svoj hlas. Hlavnú zásluhu na tom, že som túto cenu dostala práve ja, má pán profesor Pavol Traubner, ktorý je verným a stálym návštevníkom DAB. Kandidátov bolo veľa. Pán profesor Traubner bol veľmi šťastný, keď v komisii padlo moje meno. Okamžite mi telefonoval, aby mi nadšený oznámil: „Eva, hurá, máme to, podarilo sa to! Som najšťastnejší človek na svete, lebo vy si to zaslúžite.“ Predpokladám, že cenu som dostala za postavu Kabaretiera MC z muzikálu Kabaret, samozrejme s prihliadnutím na ďalšie minuloročné úlohy. Niekoľko dní som to musela držať v tajnosti, až neskôr som túto zvesť oznámila nášmu riaditeľovi, ktorý bol rovnako veľmi rád, pretože rovnako ako ja chápe toto ocenenie ako poctu pre celé divadlo.
Ako viem, vlani vám o vlások ušla cena Krištáľové krídlo diváka, o ktorej hlasujú diváci SMS správami...
Vlani ma veľmi potešilo, keď som sa dozvedela, že som v desiatke navrhnutých kandidátov. A zostala som aj prekvapená, keď som sa ocitla na druhom mieste hneď za mediálne známejšou tvárou z TV obrazovky Soňou Müllerovou. Milo ma to prekvapilo, najmä preto, že nie som až tak známa tvár z televíznej obrazovky. Dobre mi padlo, keď diváci prišli za mnou a povedali mi, že sa im páčia naše nitrianske muzikály.
Pred týždňom v pondelok ste boli hosťom v jojkárskej relácii Inkognito. Diváci iste postrehli, ako ste zdôrazňovali, že ste členkou nitrianskeho DAB. Skutočne ste až tak hrdá na to, že hráte v Nitre?
Nitrianske divadlo mi dalo veľmi veľa krásnych príležitostí. Naozaj neviem, kde by som toľko toho odohrala. Myslím si, že keď sú moji bratislavskí kolegovia hrdí, že sú členmi SND a pri každej príležitosti to zdôrazňujú, tak je len prirodzené, že i ja musím robiť reklamu nášmu divadlu. Nerobí mi to problém. Som naozaj pyšná na to, že som členkou DAB. V Nitre sa nemáme za čo hanbiť a môžeme so zdvihnutou hlavou chodiť po divadelných doskách, po Nitre, po Bratislave i po celom Slovensku. Prednedávnom som bola v Bratislave na premiére Rebelov a hromada ľudí prišla za mnou so slovami: Vy ste najlepšie slovenské divadlo. Chodíme k vám oveľa viac ako do Bratislavy. I keď, priznám sa, nemám rada porovnávania, kto je lepší. Veď ľudia žijú všade a v tomto období, keď sa ešte aj z kultúry vytráca kultúra a stráca sa aj zo života, je určite úžasné, že každý večer dá 600 ľudí prednosť divadlu pred papučovou kultúrou. Hoci je to finančne náročné! My herci si uvedomujeme, že bez divákov by naša práca nemala zmysel. Keď máme každý večer vypredanú veľkú sálu, sme z toho dojatí. Bez ohľadu na to, či sa hrá dráma, komédia či muzikál... 600 miest večer čo večer a ešte niekedy aj 120 sedadiel v malej sále je obsadených. Asi i toto o niečom svedčí, že ľudia nám fandia, držia nám palce. V týchto chvíľach si uvedomujem, že naša práca má zmysel, že herecký kumšt je krásne remeslo a že všetko má zmysel, i keď herecký chlebíček v Nitre je po finančnej stránke pre hercov oveľa tvrdší. Pre nával roboty, pretože po večeroch stále hráme, cez deň skúšame, a tak nemáme čas privyrobiť si dabingom tak, ako napríklad bratislavskí herci.
Viackrát ste zdôraznili, že obdivujete divákov a že ste im vďačná za ich vernosť a oddanosť divadlu. Chceli by ste svojim divákom ako nositeľka prestížnej ceny niečo odkázať?
Potešilo by ma, keby nám zostali verní, keby nás brali so všetkými kladmi i zápormi. Veď nie každý divadelný kus sa musí ľuďom páčiť. Divadlo je práve o neustálom hľadaní. Mnohokrát do poslednej chvíle – do generálky i do premiéry ideme systémom hop alebo trop... Za všetkých mojich kolegov však môžem zodpovedne prehlásiť, že k našej práci pristupujeme naozaj zodpovedne a dosky, ktoré znamenajú svet, pre nás často znamenajú krv, pot a slzy! Divák to však v žiadnom prípade nesmie postrehnúť.
Zmení sa udelením tejto prestížnej ceny váš život?
Samozrejme, že udelením tejto ceny sa môj život vôbec nezmení. Naďalej budem hrať, nezvýšia mi plat a neprilepším si ani finančne. Bude ma však tešiť dobrý pocit, že niekto si všimol moju snahu. Som veľký pracant, lebo, ako možno viete, som narodená v znamení Panny a ľudia tohto znamenia sú veľkí pracanti. Udelenie tejto ceny je pre mňa aj výzvou byť v tomto povolaní ešte zodpovednejšou. Skutočne, čím som staršia, tým mám väčšiu zodpovednosť a väčší strach, pretože si uvedomujem, že diváci odo mňa očakávajú stále viac. Bude to opäť o väčšej zodpovednosti ako doteraz.
V poslednom období si vás režiséri vyberajú do hlavných postáv. Ktoré z úloh vám dali najviac zabrať?
S určitosťou môžem povedať, že vo svojom profesionálnom živote som sa ešte nikdy tak nenadrela ako na postave kabaretiéra MC v muzikáli Kabaret. Je to mužský part, a preto musím spievať o oktávu nižšie a úplne iným hlasom než na aký som zvyknutá. Rovnako tak musím aj hovoriť. Režisérovi Bednárikovi vďačím za túto príležitosť, bol na mňa veľmi prísny a tí, čo ho poznajú, vedia, čo slovo „prísny“ znamená. Kto ma pozná, vie, že som energická bytosť, plná temperamentu. Pri tejto postave som musela stvárniť unaveného „Emsího“, ktorý má všetkého plné zuby. Klaunským nosom len zakrýva pocity svojho maximálneho znechutenia, pretože vo svojej podstate je unaveným a zničeným človekom. Pre mňa to znamenalo chodiť pomalšie, hovoriť pomalšie, no skrátka ...v role kabaretiéra MC ma diváci nesmeli vôbec cítiť a poznať takú, akou som a na akú sú zvyknutí. V iných muzikálových postavách sa dá spievanie i tanec krásne skĺbiť a je to otázka systému práce. Čo je však pre mňa dôležité, cítim, že som sa touto postavou niekam opäť posunula, ale najmä som rada, že som to dokázala. Choreografie a pesničky mi celkom išli. Priznám sa však, že keď zahrám dva Kabarety po sebe, na tretí deň ležím ako podťatá breza a nie je to naozaj med lízať.
Prijali by ste aj výzvu zo zahraničnej scény?
Prečo nie? Zuzka Mauréry, kolegyňa z muzikálu Kabaret, ktorá momentálne hosťuje v Rakúsku, sa ma pýtala, či by som to nešla skúsiť aj ja. Čoby nie, išla, a s veľkou radosťou. Nemčinu ovládam celkom dobre a rada by som vyskúšala nové prostredie, iný prístup k práci. Ponuka by musela byť v mojom hlasovom rozsahu, ale keďže som len spievajúca herečka, bolo by to trochu zložité... zdôrazňujem, že ja sa nikam nasilu tlačiť nebudem.
Čo vás čaká v najbližšom období?
Nie vždy to závisí odo mňa. A viete, že ani neviem, čo ma čaká...? Jedným som si istá, že do konca septembra má čaká voľno a že nebudem skúšať nič nové. Samozrejme, musím sa priznať, že sa tomu celkom teším, pretože minulý rok som toho mala veľmi veľa. Na Novej scéne som skúšala muzikál Do naha!, stadiaľ som naskočila rovno do Kabaretu - a dvakrát po sebe Bednárik. Tvrdé sústo! Vôbec som si neoddýchla. Predtým som robila Bezkyslíkovce, rozprávku Petra Pana. Vlaňajšok som mala riadne naprataný. Predtým muzikál Adam Šangala... stále bolo čo robiť. A musím povedať, že my herci sme síce šťastní, keď máme čo robiť, ale... už som chcela mať voľno, aby som si mohla upratať doma zásuvky, urobiť poriadok na chalupe, trošku viac času venovať rodine, manželovi, dcére...Vážim si, že mi obaja tolerujú moje neustále odlety a prílety a že mi moje krídla nepristrihli. Skutočne som šťastná, že mám takéto domáce zázemie, že ma doma nezavrú niekde do skrine a nepovedia mi: „Tak už dosť!“ Uvedomujem si, že nemôžem byť sebec a že sa musím pričiniť o chod domácnosti oveľa viac, ako doposiaľ.
Tomu sa hovorí spytovanie svedomia. Čo urobíte ako prvé?
Keďže moje telo a moja tvár je mojím pracovným nástrojom, musím sa trochu venovať sama sebe. Cítim, že si už potrebujem poriadne oddýchnuť, prečítať si knižky, počúvať cédečka a naučiť sa aj nové pesničky na moje spevácke vystúpenia. Moje krídla si musia trochu oddýchnuť, aby po čase zvládli vzlet do ešte vyšších sfér.
