ov... „Je na čase, aby niekto, kto si to obdobie pamätá, o tom povedal pravdu,“ hovorí Róchus Nemeček, lekár, ktorý pôsobil nielen v nitrianskom regióne, ale aj v Afrike. Jeho rukopis má len zopár strán a je napísaný naozaj sugestívne.
Kvetná nedeľa
v Komjaticiach
„Na Kvetnú nedeľu (25.3.1945) bolo pekné slnečné počasie,“ hovorí Róchus Nemeček. „Spolu s ostatnými mladými lekármi som popoludní hral volejbal na nemocničnom dvore. Bolo okolo 14. hodiny, keď sme začuli pri vchode do nemocnice húkať sirénu sanitky a vzápätí ďalšiu. Utekali sme k bráne a videli sme, že sanitky privážajú zranených ľudí – civilistov z Komjatíc, ktoré boli na zabratom maďarskom území. Stali sa obeťami leteckých útokov ruských lietadiel, ktoré ich ostreľovali hĺbkovým náletom na pravé poludnie, keď vychádzali z kostola z nedeľných bohoslužieb. Dodnes neviem pochopiť ruských ostreľovačov, ktorí z takej malej výšky museli rozoznať civilné osoby, starcov, stareny a deti. Kňaz ľudí vystríhal, aby nevychádzali z kostola, ale mnohí neposlúchli a stali sa ľahkým terčom. Na obecnom úrade v Komjaticiach som neskôr zistil, že zomrelo alebo bolo ťažko zranených osemdesiat ľudí. Ranení mali šťastie, že ich pohraničníci pustili do nitrianskej nemocnice, pretože Komjatice v tom čase patrili do Maďarského štátu. Novozámocká nemocnica bola zničená po bombardovaní americkými lietadlami 7. októbra 1944, v deň mojej promócie. Masaker civilného obyvateľstva v Komjaticiach sa neskôr vysvetľoval ako omyl. Rusi údajne mali správy od svojich vyzvedačov, že v kostolíku nad cintorínom majú Nemci pozorovateľňu. Ale poplietli si kostolík na Vŕšku s novým kostolom v strede dediny a zmasakrovali všetko, čo utekalo.“
Bombardovanie
V Nitre sa medzitým začal veľký presun nemeckej bojovej techniky na Sereď, ktorý trval do večera. „Ráno 26. marca po raňajkách som vyšiel na nemocničný dvor. Opäť bolo krásne slnečné počasie. Bol som uprostred dvora, keď som začul zvuk lietadiel. Leteli v bojovom šíku, ako keď na jar prilietajú divé husi. Počítal som ich na oblohe prstom – bolo ich presne osemnásť. Za nimi asi na vzdialenosť jedného kilometra letela taká istá letka. Lietadlá sa zrazu začali podozrivo správať. Rozvinuli sa do šírky a začali smerovať k zemi. Bolo mi jasné, že idú bombardovať Nitru. Rozbehol som sa do najbližšieho krytu, ktorý bol pod starým chirurgickým oddelením. Počul som prvé detonácie. Zlyhala ohlasovacia služba a sirény sa ozvali až po piatich minútach. Potom však vyrevúvali aspoň dvadsať minút a tú desivú atmosféru len zbytočne zvyšovali. Bolo to hrozné. Ak by sa boli ozvali načas, mŕtvych mohlo byť menej. Čakal som v kryte s viacerými kolegami. Keď všetko stíchlo, vyšli sme von.
V Nitre bol v tento deň tradičný jarmok. Do mesta prišli ľudia zo širokého okolia. Bolo tu mnoho žien, detí a starých ľudí. Splašene pobehovali a ruskí ostreľovači na nich strieľali. „Lietadlá zhodili bomby, ale neodleteli. Nad Zoborom sa otočili a hĺbkovým náletom ostreľovali všetko živé, čo sa hýbalo v uliciach. Guľometčíci museli predsa vidieť, že je to civilné obyvateľstvo a nie vojaci! Keby v tom chaose a zmätku niekto rozvážny zakričal, aby si ľahli na zem, mohli byť straty na ľudských životoch menšie,“ dodáva. „Sovietska armáda pri svojom osloboditeľskom poslaní udrela tragicky vedľa. Prišli síce s úmyslom rozdrtiť ustupujúce nemecké armády, ale tie Nitru opustili deň predtým. Myslím, že počas bombardovania Nitry nezahynul ani jeden nemecký vojak.“
Obete
Najväčší zásah dostal stred mesta. Ulicu zatarasili trosky až do výšky troch metrov. Doprava sa zastavila. „Preliezal som ruiny, až som sa dostal pri dnešný hotel Zobor. Zistil som, že je neporušená a priechodná iba úzka ulička okolo záhradného kina Apollo, dnes Radlinského ulica. Tadiaľ sa dalo dostať autom do nemocnice. Vtedy som zbadal prvého človeka, ktorý sa pohyboval po zrúcaninách. Bol to mestský lekár Jurko Komár. Mal na hlave hasičskú prilbu a snažil sa pomáhať raneným. Celé dopoludnie sme tu boli sami dvaja. On dával prvú pomoc a ja som organizoval odvoz ranených do nemocnice. Všimol som si, že neďaleko kaviarne Tatra vybuchla bomba asi štyri metre pred kočom, ktorý viedla mladá statkárka Helenka Sedlárová. Výbuch usmrtil ju aj oba jej krásne čierne kone. Mŕtva mala škaredú otvorenú ranu v bruchu a visela cez zadné sedadlo koča. Zložil som ju do klbka a položil na zadné sedadlo. Neďaleko na chodníku som zas našiel do klbka schúlenú moju známu Betku Mikleovú z Čechyniec. Bola to láska môjho dobrého priateľa, herca nitrianskeho divadla Vilka Schiffera, ktorý je dnes známym slovensko-francúzskym sochárom a medailérom. Betka bola v tvári bledá a na moju otázku, kde je zranená, ukázala na brucho. Zavolal som sanitára a šetrne sme ju naložili do sanitky. Ponáhľal som sa s ňou do nemocnice, kde ju hneď operovali. Mala niekoľko priestrelov dutiny brušnej, priestrel pečene, maternice a čriev. Operáciu prežila a bola dopravená na lôžko na chirurgickom oddelení.“ Medzi obeťami bola aj teta pani Ireny. „Zabilo ju, keď sa vracala z trhu so svojím synčekom Jožkom Rehákom. Zraneného chlapca zachránila vlastným telom,“ spomína.
„Mali sme šťastie, že ruskí letci dosť zle zamerali cieľ a jedna tretina bômb spadla do parku na Sihoti alebo do rieky. Neporušené zostali aj vojenské kasárne. Nálet zničil hlavne stred mesta – pešiu zónu a Farskú ulicu. Nešťastnou náhodou Rusi mali presné zásahy na lekárne. Plným zásahom zničili Ružičovu lekáreň na Vŕšku. A ja som sa tam práve v to ráno chystal. Omeškal som sa a to ma asi zachránilo.“
Ako prišla sloboda
Róchus Nemeček spomína, že ruské stíhačky zasypávali mesto guľometnou paľbou takmer päť dní. Neprestali ani v noci. „Pre nás, ktorí sme sa skrývali, to bola ťažká skúška na psychiku a odvahu. Mali sme pokušenie niekam ujsť, ibaže nebolo kam.“ Napriek tomu, že väčšina obyvateľov si myslela, že všetci Nemci sú preč, nebolo to tak. Vo štvrtok vylomili nemocničnú bránu a v ovocnom sade si budovali delostrelecké opevnenia. Zrezali koruny stromov, aby neprekážali streľbe. Na Veľký piatok 30. marca pred šiestou hodinou ráno mestom otriasol mohutný výbuch. To Nemci vyhodili pred postupujúcimi Rusmi most cez rieku pri nitrianskych Mlynoch. Stále častejšie bolo počuť vojnový hluk, štekot guľometov a výbuchy ručných granátov. Všetko sa skončilo asi o pol deviatej ráno.
Osloboditelia Nitry
Keď paľba ustala, Róchus Nemeček sa odhodlal urobiť prieskum. Stretol dvoch ruských vojakov, ktorí sa približovali k nemocnici. „Keď ma zbadali, namierili na mňa samopaly a spýtali sa, čo je to za budovu. Odpovedal som, že boľnica (náš primár nás poučil, aby sme nepoužívali slovo nemocnica, lebo to pripomína slovo Nemec a mohlo by to pre nás zle skončiť). Išiel som s jedným z nich k nemocničnej kaplnke. Pri nej bola márnica, kde sme ukladali mŕtvoly. Keď uvidel rady mŕtvol, ktoré sa týčili až k povale, spýtal sa, či to urobili Germánci. Ja som mu vysvetľoval, že to boli ich ruské samoljoty. Nechcel tomu veriť a stále opakoval: „Nevozmožno.“ Odvtedy ani jeden ruský vojak neprišiel do nemocnice hľadať Nemcov,“ smutne sa usmieva Róchus Nemeček, ktorému rozprávali svoje zážitky aj ľudia spod Kalvárie. „Rusi pri hľadaní nepriateľov hádzali do pivníc granáty. Ľudia nastrkali do okien kabáty a deky a kričali, že tu sú civilisti a nie soldati.“
V meste pribúdali sovietski vojaci. „Boli to drobní muži so zamatovými čiapkami, dosť ostrí a zlostní. Tri dni mali v meste voľnú ruku, čo sa prejavilo rabovaním obchodov, okrádaním ľudí a znásilňovaním žien. Keď sa niekto postavil na odpor, bol zastrelený. Aj ja som videl plávať dolu riekou ruského vojaka so sekerou v hlave. Hovorilo sa, že ich bolo aj viac. Vraj to bola pomsta manželov za zneuctené manželky. Bežne sa stávalo, že keď niekto stretol ruského vojaka na ulici, ten sa ho hneď spýtal: „Skoľko časov jest?“ Keď sa opýtaný pozrel na hodinky a povedal presný čas, tak mu ich zobral. Ďalším bežným artiklom boli šperky a dopravné prostriedky. Až keď dorazili ďalšie vojská, rabovanie ustalo. Boli to tylové jednotky a títo vojaci nerobili zverstvá ako kozáci v prvej línii.“
Po oslobodení
Nie všetci obyvatelia sa vojakov báli. Tí najšikovnejší z vojny ťažili. Hlavne na dedinách. Pálili pálenku a tú predávali vojakom. Týchto ľudí nezaujímalo, čo robia v opilosti. Prezrádzali na susedov, kde majú schované cenné veci, ošatenie a potraviny. „Dozvedel som sa, že jeden chlapík je dokonca obdivovateľom Červenej armády. Tvrdil, že sme im z vďačnosti povinní poskytnúť aj naše manželky. Myslím, že jeho žena sa tejto zásady držala a vyplatilo sa im to. Kapitán, ktorý u nich býval, im nechal na pamiatku tri kravy.“
Róchus Nemeček sa len usmieva pri spomienke na to, ako chodili lekári oblečení vo flanelových košeliach, pretože kravaty symbolizovali buržoázny spôsob života a zbytočne provokovali ruských vojakov. Preto chodili v obdratých sakách. Dlho si nevedeli zvyknúť aj na tykanie, ktoré je pre Rusov typické. Vykanie bolo tiež bur-
žoáznym prejavom. „Po vojne mi niektorí súdruhovia nechceli veriť, že ruskí vojaci zobrali môj bicykel aj motocykel. Jeden súdruh mi to vysvetlil tak, že aj moje zrekvirované dopravné prostriedky možno prispeli k víťazstvu. Ak by to bolo tak, potom by som im tie veci venoval dobrovoľne,“ hovorí dnes osemdesiatsedemročný Róchus Nemeček, ktorý pracoval po vojne ako obvodný lekár v Uhrovci, Kozárovciach, Sľažanoch, neskôr na ukrajinských hraniciach a ako závodný lekár v Tlmačoch a v nitrianskom Elitexe. V deväťdesiatych rokoch pôsobil niekoľko rokov aj v Alžírsku.
Pár mesiacov pracoval v kasárňach a ešte pred štrnástimi rokmi na centrálnom príjme v nitrianskej nemocnici. O rok bude šesťdesiat rokov, čo sa v Topoľčanoch oženil s manželkou Irenou. Majú štyri deti, jedenásť vnúčat a tri pravnúčatá.
Autor: - jč, r -
