Streda, 1. február, 2023 | Meniny má Tatiana

Adela Gáborová: „Vydala som sa za divadlo“

Život sa s ňou nehral. Umrel jej brat, otca, ktorého označili za zradcu demokratického zriadenia, zavreli na niekoľko rokov do väzenia. Neskôr mala sama problém vrátiť sa domov. Svojho syna vychovávala sama a nikdy sa nevydala. Zamilovala sa však do divad



la, ktorému prepadla ako droge, vášni. Herečka Adela Gáborová v marci oslávila 65 rokov.

Aké bolo vaše detstvo a mladosť?
Pre každého človeka je detstvo a mladosť krásne. Veľa sa učí, poznáva, objavuje.
Napriek skutočnosti, že ste ho prežívali vo veľmi ťažkých 40. a 50. rokoch?
Dieťa vie aj zlé veci prijať úplne samozrejme. Protestuje, až keď sa mu osobne ubližuje. Vtedy sa v ňom pestujú isté traumy. Ale väčšina zážitkov je pre dieťa úplne normálna. Až neskôr, keď si človek uvedomí, že život mohol byť aj trošku iný, začne mu byť ľúto a smutno. Povie si: však to mohlo byť lepšie, nemuselo to byť tak problematické, smutné, ba až tragické. Ale s odstupom času je život občas aj komický.
Rozprávkové detstvo sa vám asi skončilo v 11. roku, keď vám umrel brat.
Rozprávkové detstvo... Ja som mala jednu veľkú výhodu v tom, že moji starí rodičia žili vo Vysokých Tatrách, v dedinke Štôla pod Vyšnými Hágami. Prázdniny u nich boli neskutočne nádherné. Tam moja fantázia fungovala fantasticky. Samotná príroda, či už to bol potok, les, cesta, machom zarastené skaly, boli úžasné. Nikdy nezabudnem na jeden zážitok. V Štôle postavili drevený lyžiarsky skokanský mostík, a ja, keďže som sa vždy chválila, že všetko viem, všade som bola, všetko poznám, som si povedala: prečo by sa z toho mostíka nedalo skočiť aj so sánkami...
Podarilo sa vám to?
Áno, spravila som to, len som si pri tom vybila zub. Pochopiteľne som to už nikdy viac neskúšala. Podotýkam však, že mostík nebol taký veľký ako na Štrbskom Plese. Tých hlúpostí, čo som tam navyvádzala, bolo neúrekom.
Uvedomovali ste si ako dieťa vojnu?
Vojnou a všetkým okolo nej som sa veľmi nezaťažovala. Dieťa aj zlé veci berie ako úplnú samozrejmosť.
Môžeme prejsť do 50-tych rokov. Aké sú to spomienky?
Ako ste už spomínali, keď som mala 11 rokov, umrel mi brat. Veľmi som si s ním rozumela. Bohužiaľ, ochorel, mal nádor na mozgu a tejto chorobe podľahol. Pre mňa to bolo neuveriteľne tvrdé spamätanie sa z detského sna. Zistila som, o čom život vlastne je. Prečo človek musí odísť z tohto sveta, umrieť.
Poznačila vás jeho smrť?
Uvedomila som si, že treba žiť naplno, využívať každú minútu. Je to kruté poznanie, ale život ide ďalej.
Navyše v tom období ste boli bez otca.
Otec bol v roku 1949 zatknutý a odsúdený. Vrátil sa až po necelých siedmich rokoch, keď som mala šestnásť.
Po smrti vášho brata ste vraj napísali list Gottwaldovi...
Mala som fixnú ideu, že ho musia pustiť na pohreb svojho syna, preto som mu napísala.
Boli ste odvážne dievča...
Kto by v tom veku tušil, že je to odvaha. Veď to bolo úplne samozrejmé. Istotne sa môj list ku Gottwaldovi nikdy nedostal. Určite ho zlikvidovali už niekde na pošte. Ale poslali k nám vyšetrovateľov, ktorí mali zistiť, či je to pravda. Aj keď môjho otca zatýkali, prehľadali nám celý dom. Hľadali dôkaz proti môjmu otcovi, že je zradca demokratického zriadenia. Pamätám si, že našli moje zošity z prvej triedy a aj čiarky a vlnovky, ktoré deti v škole píšu, považovali za šifry. Tak ich pred mojimi očami spálili. Ráno ho odvliekli a videla som ho až po necelých siedmich rokoch.
Nepociťovali ste už potom žiadne nutkanie písať iným prezidentom?
Nie. Nikdy viac. Ale robila som aj iné bláznivé veci. Pani učiteľka prišla s ponukou štipendia – bolo to nejakých dvesto korún. Mohlo ho dostať iba dieťa, ktoré má otca baníka. Keďže môj otec pracoval ako politický väzeň v uránových baniach, tak som sa prihlásila. Bolo mi smutno, že som sa počas tých dlhých rokov nemohla s otcom stretnúť.
Vraj ste sa aj nitrianskou herečkou stali práve kvôli politickým problémom vášho otca...
To som sa dozvedela až po roku 1989. Po skončení školy som sa chcela vrátiť domov, do Košíc. Ale nebolo žiadúce, aby som sa vrátila. Tak som zakotvila v Nitre. Ale vôbec neľutujem. Niektoré údery osudu sú asi potrebné, aby človek zažil ďalšie krásne veci.
Pri udeľovaní cien za celoživotné dielo v novembri minulého roku ste povedali, že iba nedávno ste skončili školu, nastúpili do divadla... Skutočne ten čas v divadle prebehol tak rýchlo?
Samozrejme. Však mne sa zdá, že iba nedávno som mala dvadsať rokov, a dnes som už pomaly storočná. Strašne rýchlo to prešlo – 15. mája to bude už 44 rokov, čo som nastúpila do Divadla Andreja Bagara. Mne sa zdá, že tie roky prebehli ako šibnutie čarovným prútikom.
Pretavujete do svojich postáv aj životné skúsenosti?
Životná skúsenosť v divadle je nesmierne dôležitá. Poviem vám jeden fór. Keď som študovala herectvo, musela som objaviť, v čom tkvie jeho čaro. Človek sa zaľúbi, má zlosť, smútok, strach. A musí najprv pochopiť, poznať svoje pocity. Raz som sa pýtala Julka Pántika, ktorý bol naším ročníkovým vedúcim: Čo mám robiť, keď mám hrať vraha a v živote som nikoho nezabila a nikdy by som to ani neurobila? On sa zamyslel a po chvíli mi povedal: A muchu si už zabila? Niečo pravdy na tom je. Vrah nemá k človeku, ktorého zabíja, vzťah. Je to pre neho samozrejmá vec, a nemá pocit viny. Takže človek si skutočne môže predstaviť situácie, ktoré nikdy nezažil. Mám rada charakterové postavy, plné rozporov, protikladov, hľadanie riešení a ich nenachádzanie.
Preto hráte vaše monodrámy?
Tie vznikli hlavne kvôli tomu, že som sa nachádzala v období, pre ktoré už nie je veľa ženských postáv – mala som 40 rokov. No a keď človek pátra, príde na monodrámy, ktoré sú úžasné v tom, že herec je zodpovedný sám za seba a nepomôže mu nič. Ani šepkár, partner. Pocity sa musia prežiť, lebo inak sú falošné. Je to ťažká skúška.
Zmenil sa za tých niekoľko desiatok rokov váš vzťah k divákovi?
Divák je úžasný fenomén, a hlavne tu v Nitre sú skvelí diváci. Fluidum medzi javiskom a hľadiskom funguje, nech v ňom sedia malé deti, mládežníci, dospelí ľudia. Jedným z mojich najsilnejších zážitkov bolo vystúpenie s jednou z mojich monodrám na Orave. Hrala som ju s divákmi na javisku. Vbehla som medzi nich a všetci puberťáci sa začali strašne smiať: dívali sa na mňa ako na nejaké škaredé zjavenie. Nevedela som, či mám odísť, neodísť. Vydržala som, a oni postupne prijali moju hru. Bolo to jedno z mojich najťažších predstavení v živote. Nakoniec však za mnou mladý divák prišiel do šatne poďakovať, vraj vďaka mne pochopil, prečo sa jeho rodičia rozvádzajú. A kvôli tomu má moja práca zmysel. Preto ju robím.
Váš syn, režisér Peter Gábor, je vraj váš najlepší kamarát. Bol ním už aj ako dieťa?
Samozrejme, bol mojím rozkošným dieťaťom. Dieťa je najväčší zázrak v živote, niečo neuveriteľné. Peter bol stále so mnou, bol súčasťou mňa. Prežíval divadlo spolu so mnou vlastne takmer od svojho narodenia. Vtedy neboli materské dovolenky ako teraz. Bývali sme priamo v divadle, izbičku som mala nad javiskom. Pamätám si na prvú premiéru po pôrode, hrali sme Strakonického gajdoša a Peter mal práve päť mesiacov. Vždy bol veľmi pokojné dieťa, veľmi dobre spával, nevyrušoval. Ale celú spomínanú premiéru preplakal. Akoby cítil moje napätie, moje nervy. Kolegovia sa ho snažili upokojiť, čičíkali ho. Pred divadlom som sa ho snažila chrániť, aj keď v ňom vyrastal. Dnes však, podobne ako ja, nedokáže bez neho žiť.
V jednom rozhovore ste povedali, že ste sa do divadla nielen zamilovali, ale ste sa dokonca zaň vydali. Aké je vaše manželstvo po tých 44 rokoch? Harmonické? Talianske?
Také, aké má byť. Nikto si predsa nemyslí, že manželstvá sú iba ideálne. Nevydala som sa možno zo strachu, že by ma niekto vlastnil. Že by si myslel, že som jeho majetok, že musím podliehať jeho prianiam a jeho predstavám. A keď sa tak nestane, dôjde k nezhodám a k rozpadu rodiny. Aj vo vzťahu so svojím synom som sa snažila nepestovať v sebe pocit, že je mojím majetkom. Pre mňa bol a je osobnosť, ktorá rastie, ktorej musím dať maximum. Určite som urobila zopár chýb, spôsobila mu niekoľko tráum. Ale určite bol a je medzi nami fair play vzťah. Ten istý pocit mám aj voči divadlu. Viem, že na sebe musím neustále pracovať, snažiť sa. Musím sa brániť stereotypu, nude. Preto sme si v divadle vymysleli zaujímavé akcie ako Večery pod Lampou, Poddivadlo, Divadlo pod Hradom, založili sme spoločenstvo Zdvih a podobne. Aby sme sa osprchovali zo zlozvykov, povedali si pravdu a hľadali nové cesty. Presne tak by to malo byť v manželstve. Aj vo vzťahu k inému človeku sa treba snažiť o oživovanie, nové zážitky, diskusiu..
Je ešte niečo, čo ste v živote nevyskúšali?
Jój, toho je. Napríklad aj nová hra Svätenie jari, ktorú momentálne skúšame, je pre mňa niečo nové, čo som ešte nevyskúšala. Pane Bože, zažiť všetko, čo by človek chcel, sa nedá počas jedného života. Veľmi rada cestujem. Chcela by som ešte vidieť veľa miest, napríklad Nový Zéland, Austráliu. Chcela by som vyskúšať so svojimi vnukmi veľa zaujímavých hier. Kým sa z nich nestanú ťažkí odporní puberťáci.

Najčítanejšie na My Nitra

Inzercia - Tlačové správy

  1. O najlepšie komunikujúcich značkách rozhodne aj verejnosť
  2. Ktorá banka dvíha úroky na termiňáku? A čo pre to treba spraviť?
  3. Šetriť energiu sa oplatí. Špecialisti poradili, ako na to
  4. Klinčeky Zanzibaru zarobili viac, než neslávny obchod s otrokmi
  5. Trvalá udržateľnosť v obchode – prečo by vás mala zaujímať?
  6. 10 eur za 10 rokov. Mimoriadna ponuka od mimoriadneho časopisu
  7. Ako skĺbiť remeslo a moderné technológie? Inšpirujte sa Bajkery
  8. SCANDI 2023: prehliadka súčasného severského filmu
  1. Trh s nehnuteľnosťami praje prenájmom
  2. Wüstenrot rástol v segmente životného aj neživotného poistenia
  3. Ktorá banka dvíha úroky na termiňáku? A čo pre to treba spraviť?
  4. O najlepšie komunikujúcich značkách rozhodne aj verejnosť
  5. Ako možno získať prídavky na dieťa v Nemecku?
  6. Kupujete balenú vodu? Vypočítajte si, koľko za ňu ročne miniete!
  7. Táto váha berie vaše chudnutie vážne: Kalórie počíta za vás!
  8. Šetriť energiu sa oplatí. Špecialisti poradili, ako na to
  1. Klinčeky Zanzibaru zarobili viac, než neslávny obchod s otrokmi 11 943
  2. Ktorá banka dvíha úroky na termiňáku? A čo pre to treba spraviť? 8 693
  3. 10 eur za 10 rokov. Mimoriadna ponuka od mimoriadneho časopisu 6 256
  4. Zdravie bez liekov. Lekár namiesto nich predpisuje studenú vodu 2 213
  5. Trvalá udržateľnosť v obchode – prečo by vás mala zaujímať? 2 137
  6. Šetriť energiu sa oplatí. Špecialisti poradili, ako na to 1 437
  7. Stockerka štartuje predaj bytov s cenami, ktoré prekvapia 1 344
  8. Benátky a Verona: zažite pôsobivé kúsky mozaiky severu Talianska 1 267

Blogy SME

  1. Maroš Hrnčiar: Striptérka
  2. Otilia Horrocks: Druhý dych pre bezbariérové ihrisko na Markušovej ulici v Košiciach
  3. Jozef Purdeš: Tisíc dní bežcom
  4. Ján Šeďo: 30. september mal navrhnúť Fico, volili by sme v lete.
  5. Internátny život UK: Ako sa zbaviť stresu?
  6. Ján Valchár: Irán, F-16 a vrcholný výkon čečenských bojovníkov
  7. Věra Tepličková: Že by sa dvaja tak dlho hľadali, až sa našli?
  8. Miroslav Lisinovič: Putovanie slovenskými Kalváriami - Slovenský Grob
  1. Peter Remeselník: Narazil autom do ľudí, zranil chodkyňu a ušiel ! 6 052
  2. Věra Tepličková: Výlet v Bratislave (z denníka žiaka 3. ročníka ZŠ z Piešťan) 5 424
  3. Ivan Beňovič: Ruský rubeľ sa svetovou menou nestane 4 718
  4. Rastislav Puchala: Starosta je ruský troll 3 676
  5. Dušan Koniar: Dzurindov projekt valcuje čítanosť aj diskusie 3 597
  6. Ján Šeďo: Sliepky na Ukrajine sú iné ako naše ? 2 714
  7. Ján Valchár: When the Leopards broke free (jubilejný stý blog) 2 665
  8. Ján Šeďo: "Ja nechcem byť ako moji rodičia", vypadlo z rómskeho chlapca. 2 663
  1. Jiří Ščobák: Bude rok 2023 na Slovensku ekonomicky príjemný? Aká bude inflácia na konci roka?
  2. Monika Nagyova: Plesy nie sú pre singles
  3. Martina Hilbertová: Keď prišla na Slovensko, nechcela žiť. Pomohlo jej divadlo
  4. Iveta Rall: Polárne expedície - časť 55. - Antarktída - Ako sa vydali Vivian Fuchs a Edmund Hillary naprieč Antarktídou (1955-1958)
  5. Jiří Ščobák: Je nový II. pilier dlhodobo udržateľný? Ktoré zmeny sú pozitívne a ktoré negatívne?
  6. Monika Nagyova: Úprimné pozdravy z Bratislavy: Potuluje sa tu starý blázon
  7. Jiří Ščobák: Tipovanie je cesta do pekla. Aj keď to robíte so štátnou firmou
  8. Iveta Rall: Polárne expedície - časť 54. - Antarktída - Posledné tri Byrdove expedície (1939 - 1956)
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu

Hlavné správy z Správy Nitra, Galanta a Šaľa - aktuálne spravodajstvo na dnes| MY Nitra

Futbalisti Hurbanova budú mať nového trénera.

Od februára majú v meste piva nového kouča.


2 h
Bistro sídli v presklenej budove v zadnej časti tržnice.

Firmu vybrali vlani, rekonštrukcia presklenej budovy dodnes nezačala.


11 h
Na spoluhráčov nabonzovali aj Tomáš Bako (Klasov), Matej Porubský (Báb), Ján Harbuľák (Čeľadice) a Patrik Sailer (Chrenová).

Kto je prchký ako acetón a kto najväčší brusič?


20 h
Tvorba výsledného diela 'Srdce Nitry'

Zaujímavý výtvor vystavia na tržnici.


31. jan

Najčítanejšie články MyRegiony.sk

Blogy SME

  1. Maroš Hrnčiar: Striptérka
  2. Otilia Horrocks: Druhý dych pre bezbariérové ihrisko na Markušovej ulici v Košiciach
  3. Jozef Purdeš: Tisíc dní bežcom
  4. Ján Šeďo: 30. september mal navrhnúť Fico, volili by sme v lete.
  5. Internátny život UK: Ako sa zbaviť stresu?
  6. Ján Valchár: Irán, F-16 a vrcholný výkon čečenských bojovníkov
  7. Věra Tepličková: Že by sa dvaja tak dlho hľadali, až sa našli?
  8. Miroslav Lisinovič: Putovanie slovenskými Kalváriami - Slovenský Grob
  1. Peter Remeselník: Narazil autom do ľudí, zranil chodkyňu a ušiel ! 6 052
  2. Věra Tepličková: Výlet v Bratislave (z denníka žiaka 3. ročníka ZŠ z Piešťan) 5 424
  3. Ivan Beňovič: Ruský rubeľ sa svetovou menou nestane 4 718
  4. Rastislav Puchala: Starosta je ruský troll 3 676
  5. Dušan Koniar: Dzurindov projekt valcuje čítanosť aj diskusie 3 597
  6. Ján Šeďo: Sliepky na Ukrajine sú iné ako naše ? 2 714
  7. Ján Valchár: When the Leopards broke free (jubilejný stý blog) 2 665
  8. Ján Šeďo: "Ja nechcem byť ako moji rodičia", vypadlo z rómskeho chlapca. 2 663
  1. Jiří Ščobák: Bude rok 2023 na Slovensku ekonomicky príjemný? Aká bude inflácia na konci roka?
  2. Monika Nagyova: Plesy nie sú pre singles
  3. Martina Hilbertová: Keď prišla na Slovensko, nechcela žiť. Pomohlo jej divadlo
  4. Iveta Rall: Polárne expedície - časť 55. - Antarktída - Ako sa vydali Vivian Fuchs a Edmund Hillary naprieč Antarktídou (1955-1958)
  5. Jiří Ščobák: Je nový II. pilier dlhodobo udržateľný? Ktoré zmeny sú pozitívne a ktoré negatívne?
  6. Monika Nagyova: Úprimné pozdravy z Bratislavy: Potuluje sa tu starý blázon
  7. Jiří Ščobák: Tipovanie je cesta do pekla. Aj keď to robíte so štátnou firmou
  8. Iveta Rall: Polárne expedície - časť 54. - Antarktída - Posledné tri Byrdove expedície (1939 - 1956)

Už ste čítali?

SkryťZatvoriť reklamu