j obnovu. Synagóga už vstala z ruiny.
Sedemdesiatdvaročný Jozef Šutka je rodákom zo Šurian, kde židovská komunita tvorila tretinu všetkých obyvateľov mesta. Oproti ortodoxnej synagóge stála rabínska škola ješiva. Na konci ulice bola pekáreň, dom židovského duchovného rabína i odborníka na kóšer potraviny šachtera.
„Nažívali sme si v zhode. Ako deti kresťanov sme nakúkali v sobotu na modlitby do synagógy. Videli sme, že ženy sa modlia hore v galérii, muži zasa dolu. Študenti ješivy z celej Európy bývali v podnájme aj v kresťanských domácnostiach. Židovské a kresťanské ženy sa navštevovali a naše kultúry sa navzájom obohacovali. Poznám kresťanku, ktorá sa učila hebrejčinu. Pamätám si, ako som hrával futbal so židovskými chlapcami, najradšej s Edgarom Böhmom.”
Pokojný život prerušila vojna. Šurany sa po Viedenskej arbitráži ocitli v hortyovskom Maďarsku, ktoré neskôr obsadili Nemci. Židia museli nosiť na odeve žltú Dávidovu hviezdu a využívali ich na nútené práce. Aj deti si šuškali o krutostiach vojny. „Raz sme s otcom našli spať Poliaka v kukurici. Otec mi vysvetlil, že to je žid, ktorý uteká na juh. Dusná atmosféra naznačovala, že čosi zlé sa zomelie aj v Šuranoch,” hovorí šuriansky viceprimátor.
V roku 1944 sústreďovali židov do geta, ktoré bolo na Židovskej, dnes Malej ulici, na ktorej je aj synagóga. V júni ich dali nastúpiť do radov. Strážili ich špeciálne maďarské vojenské jednotky. Videl som medzi nimi môjho desaťročného rovesníka z futbalu Edgara Böhma. Hoci bolo teplo, boli oblečení v kabátoch, na hlave mali klobúky a na chrbte batohy. Sprevádzali sme ich s plačom na stanicu, kde ich naložili do dobytčieho vagóna. Ako deti sme cítili, že sa nevrátia,” spomína Jozef Šutka.
Zo synagógy sa stala strelnica pre nemeckých dôstojníkov. Po fronte slúžila ako väznica pre vojenských zbehov. Neskôr v nej boli sklady a učňovské stredisko. Za tie roky sa z architektonicky zaujímavej stavby stala popoluška. Možno by sa nebola zachovala vôbec, keby samospráva ešte pred nežnou revolúciou nedala obnoviť strechu. Po revolúcii sa stal Šutka primátorom a o svätyni rokoval so Židovskou náboženskou obcou. Keďže v Šuranoch už nežije židovská komunita, obec ju prenajala mestu na pol storočia. Radnica tak mohla žiadať o granty. Keď Šutka zo samosprávy na štyri roky odišiel, obnova stála. Dnes ako viceprimátor dokončuje to, čo začal. Vnútro synagógy pohltilo šesť miliónov korún. Možno už v lete ožije kultúrnymi podujatiami. Asi rovnakú sumu bude potrebovať vonkajšia omietka, na ktorú radnica žiada peniaze z európskych fondov.
„Vždy mi záležalo na kultúrno-
spoločenskom živote mesta. Táto stavba je zaradená v zozname pamiatok a zaslúži si to. Bude spomienkou na desaťročného Edgara a šesťsto židov, ktorých zo Šurian a okolia odvliekli do koncentračného tábora.”
Tešia sa na ňu i šurianski rodáci žijúci v zahraničí. Pôvodná fotografia tejto synagógy sa nachádza na pamätníku šurianskych obetí holokaustu v izraelskom Petah Tikva.
