Dom Kadlečíkovcov v Pukanci neohradzuje plot. Ohraničujú ho a zdobia kríky a stromy. Kráčajúc po dlažbe popri lavičke pod ihličnatým stromom má človek pocit, akoby nebol uprostred dediny, ale na samote pri lese, v rozprávke.
Návraty k predkom
Spisovateľ Ivan Kadlečík sa do tohto domu presťahoval v roku 1977. „Pukanec je pre mňa azylom z viacerých hľadísk. Keď sme sem prišli bývať, bolo to trošku ako útek. Naivne som si myslel, že keď ujdem z Martina, zmiznem. Človek občas zabudne, že zmiznúť sa nedá,” spomína. Bolo to v období Charty 77. Po tom, ako ho pre politické postoje vyhodili z redakcie dvojtýždenníka Matičné čítanie, vylúčili ho zo Zväzu slovenských spisovateľov a zakázali mu publikovať. A viac ako päť rokov bol nezamestnaný.
„Možno to bolo aj tak, že keď ma všetci bili a cítil som sa opustený, chcel som utiecť niekam, kde sa ma niekto zastane. V Martine aj v Košiciach, kde som žil a pracoval, som bol cudzí, prindiš, ako hovoria v Pukanci. Tu som mal predkov, aj keď už len na cintoríne. Ale aj korene vplývajú na človeka. A možno to bola praktická vec, niekde predsa musím bývať,” vyznáva sa. V Pukanci potom pracoval v kníhkupectve a hral na organe v evanjelickom kostole.
Z Pukanca pochádzala matka Ivana Kadlečíka. Spisovateľ sa v nejednej zo svojich kníh vracia k predkom, k hrobom. Nebol aj toto dôvod jeho príchodu do Pukanca? „Niektorí literárni vedci, ktorí rozmýšľajú, dokážu moje slová dať do polohy všeobecnej, nie osobnej. To je vedomie širšieho spoločenstva. Predkovia – to nie je iba taký žartík, sentiment, povinnosť, ale niečo viac. Počas komunizmu sa popierala minulosť, ktorá nevyhovovala strane, a dnes sa opäť stiera pamäť kvôli strachu zo zodpovednosti, manipulovateľnosti. Pre mňa je to etický alebo kultúrotvorný fenomén, ktorý funguje a vytvára pocit spolupatričnosti medzi ľuďmi,” vysvetľuje.
V konzumnej spoločnosti sa podľa Ivana Kadlečíka žije bez vzťahu k minulosti. „Aj v tých všelijakých hypermarketoch: človek si niečo kúpi, zožerie, papierik zahodí, zabudne – všetko je len na dnes, včerajšok neexistuje. A to sa týka vari všetkého, aj vzťahu k predkom,” podotýka.
Aj dnes, keď ho už neprenasleduje štátna polícia a opäť môže písať, je pre neho Pukanec azylom. „Už nie pred štátnou bezpečnosťou alebo pred hlupákmi, ale pred mestom, pred hlukom,” hovorí. Aj keď už nemusí žiť v Pukanci, neodišiel odtiaľ. Život v meste ho neláka.
Treba počúvať ľudí
Napriek tomu, že je už takmer slepý (jedným okom je schopný rozoznávať len veľké písmená), nedokáže nečítať a nepísať. Manželka Iva Kadlečíková jeho texty prepisuje na počítači a zväčšené mu ich dáva na pracovný stôl. Z postele má k nemu dva kroky. Od rána pije kávu, fajčí cigaretu za cigaretou a zdravým okom občas zájde cez okno smerom na ulicu, za svetlom. „V Pukanci som už nebol niekoľko mesiacov. Skoro stále sedím na prdke vo svojej pracovni na Hrnčiarskej ulici. Deti mi na dvere napísali ceduľku Mníchov (je čestným členom Bavorskej akadémie krásnych umení). Keď mi je v Mníchove už dlho a otupno, napíšem tam Paríž alebo Moskva. Pracovať treba všade. A v Moskve človeku dovolia ešte aj fajčiť...” (úryvok z Diára).
V poslednom čase vraj na organe aj hrá, aj nehrá. „To máte ako s bicyklovaním, ktoré sa nezabúda. Teraz sa nebicyklujem, lebo nevidím,” hovorí. No po chvíli sa opraví: „Nie je to celkom presné. Skoro vôbec nehrám,” dodáva. Na svojej internetovej stránke však majster píše, že v roku 2000 jeho prsty snáď anjeli viedli pri hre na organe v deň výročia smrti Johanna Sebastiana Bacha. Bude hrať aj v tomto roku v rámci festivalu Bach 2005? „To som sa ešte nerozhodol,” namieta. Vraví, že sú lepší organisti ako je on. Niektorí z nich mu vraj závidia, že vie o hudbe písať. „Hudba sa dá vyjadriť slovami, lebo sú konkrétnejšie ako tóny. Hudba je v podstate abstraktná,” podotýka.
Aby človek vedel dobre písať, potrebuje poznať všetky nuansy svojho jazyka. „Slovná zásoba patrí k najdôležitejším veciam v živote. Oktáva má len dvanásť tónov a napriek tomu sa nimi dá veľa vyjadriť. Je to zázrak. A slovník slovenského jazyka má neuveriteľné množstvo slov! Na jazyku je krásne, že sa ním dá vyjadriť hocijaký odtieň, záchvev. Z toho, čo sa so slovenčinou dá robiť, som niekedy až vyplašený,” nadchýna sa spisovateľ.
Aby človek dobre poznal svoju materinskú reč, musí podľa Ivana Kadlečíka čítať a chodiť medzi ľudí, dokonca aj do krčmy, pretože „ľudia sú nositeľmi jazyka”. Televízia a noviny znalosti reči vraj iba kazia. Slová, jazyk sú pre Ivana Kadlečíka aj návodom na písanie, podobne ako v prípade skladateľa tóny.
Nechápe autorov kníh, ktorí si myslia, že v dnešnej dobe nesmú nútiť čitateľa premýšľať. „Myslia si, že je to nejaký spôsob manipulácie čitateľa. Skutočný spisovateľ nepíše pre čitateľa. A aj keď píše, prečo by v ňom nemal vyvolať myšlienku? Ak je to manipulácia, tak iba pozitívna, podobne ako pozitívna diskriminácia. Spisovateľ by mal čitateľa aj prebrať, aby pri tých sprostostiach, čo sa okolo neho dejú, trošku rozmýšľal,” hovorí.
Od jedného mladého spisovateľa počul, že literatúra musí zabávať. „Samozrejme, veď vždy zabávala, ale vždy obsahovala celé spektrum pocitov, odtiene, registre. Aj tie vážne,” dodáva. Prečo by mala literatúra, keď dnes nemusí bojovať za práva národa, ako to bolo za Štúra, alebo slúžiť ideológii jednej strany, iba zabávať?
Rozum až v šesťdesiatke
Pád režimu, ktorý mu bránil publikovať, ho pri písaní nijako nezmenil. Akurát ho štátna bezpečnosť nevodí na výsluchy, keď o ňom napíšu v zahraničí. Jediné, čo sa pre neho zmenilo, je, že jeho knihy vychádzajú. „Nemôžeme žiť inak len kvôli nejakému novembru. Moja integrita sa začala mojím narodením a trvá dodnes. Zmenilo sa akurát to, že som starší, múdrejší. Na niektoré veci som prišiel, keď som mal päťdesiat rokov. A teraz, keď mám cez šesťdesiatku, si hovorím: to som bol ešte dosť sprostý, keď som mal päťdesiat. Dcére som nedávno povedal, že až v šesťdesiatke človek dospeje ku skutočnému poznaniu,” vysvetľuje.
Témy vraj k nemu prichádzajú zvnútra jeho duše, aj keď zrak mu veľmi chýba. Cezeň prijíma informácie, pocity, vnemy. Zážitky z akcií a ciest si dokáže vychutnať v plnej hĺbke a intenzite až doma, v pokoji, z fotografií, ktoré si prezerá tak, ako iný človek nie – celkom zblízka, s hlavou tesne nad nimi.
Ivan Kadlečík sa narodil 8. apríla 1938 v Modre v rodine evanjelického farára. Vysokoškolské štúdium slovenského jazyka a literatúry absolvoval na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Pracoval ako novinár v krajskej redakcii denníka Pravda v Košiciach. V roku 1968 sa presťahoval do Martina, kde bol v rokoch 1968 – 1970 šéfredaktorom kultúrneho dvojtýždenníka Matičné čítanie, od roku 1970 pracoval v Biografickom ústave Matice slovenskej. Pre politické postoje vyslovované najmä v publicistickej tvorbe ho v roku 1971 zo zamestnania prepustili, vylúčili zo Zväzu slovenských spisovateľov a počas celého obdobia normalizácie nemohol publikovať. V roku 1977 sa presťahoval do Pukanca, kde pracoval ako vedúci v predajni Slovenskej knihy. V rokoch 1982 – 1990 pôsobil aj ako organista v evanjelickom kostole. Od roku 1990 je zamestnaný v Ústave slovenskej literatúry Slovenskej akadémie vied v Bratislave.
Bibliografia: Z rečí v nížinách, Tváre a oslovenia, Rapsódie a miniatúry, Dvanásť, Epištoly, Lunenie, Hlavolamy, Taroky, Vlani ako dnes, Lístoky, Malé prelúdiá. - LIC -
Autor: foto: Ján Krošlák, ach
