O katastrofe, ktorá sa stala v juhovýchodnej Ázii, sa v Komplexnej centrálnej záchrannej službe v Gabčíkove dozvedeli 26. decembra z televízie. Tí, ktorí mali vtedy službu, začali hneď uvažovať o možnej pomoci. Keďže sú občianskym združením, mali možnosť vyhlásiť verejnú zbierku, čo na druhý deň urobili. Kým sa však slovenské úrady rozhýbali, prešlo niekoľko dní a prakticky už nebolo koho zachraňovať. Záchranárom sa nakoniec na Srí Lanku podarilo odcestovať, ale až 6. januára.
„Chceli sme ísť pomôcť, ale neboli peniaze,“ hovorí Ján Culka z Komplexnej centrálnej záchrannej služby. „Hneď 28. decembra sme oslovili niekoľko firiem, ktoré nám sľúbili peniaze. Akonáhle nám prišlo na účet milión korún, začali sme s prípravou, vyšetreniami a očkovaním. Keď bolo všetko pripravené, povedali mi, že nemôžem ísť. V rámci vyšetrení mi zistili chronickú boreliózu. Už niekoľko týždňov som sa necítil dobre a mal som horúčky,“ spomína. Napriek tomu, že nakoniec so svojimi kolegami neodletel, bol s nimi v neustálom kontakte a radil im, ako postupovať pri organizácii prác. Pätnásťčlenný tím, ktorý sa skladal z deviatich Slovákov, piatich Maďarov a jedného Nemca, robil dezinfekčné práce. Prešli celkom deväť nemocníc, jednu školu a jeden ústav pre mentálne postihnutých.
„Videl som už všeličo, ale také nemocnice ešte nie,“ povedal nám dvadsaťjedenročný dobrovoľník Michal Vincze z Veľkých Úľan, ktorý bol najmladším členom výpravy. „Steny boli ošarpané, hygiena veľmi slabá. Na sále operovali tak, že popri stenách operačnej miestnosti boli lavičky, na ktorých sedeli príbuzní. Nevedeli sme si zvyknúť na zvieratá, ktoré sa motali v nemocnici. Psy, mačky alebo kozy sem mali voľný prístup. Niektoré zvieratá tam aj prespávali. Bolo to nepochopiteľné.“
Záchranári napriek tomu pracovali s plným nasadením, aby zamedzili šíreniu epidémií a chorôb. Tvrdia, že postrek má účinok dlhšiu dobu a išlo hlavne o dezinfekciu po mŕtvych. Domáci obyvatelia boli voči nim veľmi priateľskí a prejavovali im vďačnosť. Väčšine z nich nezostalo takmer nič. Voda im zobrala strechu nad hlavou aj všetky osobné veci. Spávajú pod holým nebom a ak majú šťastie, dostanú k dispozícii stan od niektorých z humanitných organizácií. Najväčším problémom pre nich je však zmierenie sa so smrťou svojich najbližších. Máloktoré rodiny zostali po vyčíňaní tsunami kompletné.
„To bolo asi najhoršie,“ hovorí ďalší záchranár - dvadsaťtriročný Peter Vajas z Trstenej na Ostrove. „Veľa ľudí sa len tak bezcieľne túla. Mnohí sú na tom veľmi zle psychicky. Ak im nepomôžu druhí, tak oni sami to nedokážu,“ dodáva Peter, ktorý bol už na záchranných prácach v iných štátoch. Na otázku, či sa nebál ísť do tejto postihnutej krajiny, kde mu hrozili rôzne choroby, len kývol rukou. „Vôbec nie. Skôr som mal problém presvedčiť rodičov, ktorí ma nechceli pustiť. Trvalo mi to dva dni. Určite sa tam ale chcem vrátiť, akonáhle to bude možné,“ dodáva mladík.
