s čertom a anjelom. Práve tieto postavy sa tešili pozornosti okoloidúcich aj počas uplynulých sviatkov. Avšak len do chvíle, pokiaľ Mikulášovi niekto neodtrhol hlavu.
„Ani ma to veľmi neprekvapilo, skôr rozladilo. Svojho času môjmu rybárovi ukradli udicu. Strata hlavy Mikuláša ma mrzela o to viac, že tieto postavy sem pred Vianocami chodievajú obdivovať najmä deti z blízkej internátnej školy. Rozmýšľal som, že Mikulášovi vyrobím novú hlavu, ale najskôr som do blízkeho obchodu, na autobusovej zastávke a po okolí vylepil oznamy, že sa stratila hlava Mikuláša. Apeloval som na svedomie osoby, ktorá ju odniesla. Na moje prekvapenie, ale aj potešenie, sa hlava skutočne vrátila. Asi o dva dni ráno som ju našiel v igelitovej taške spoločne s čiapkou zavesenú na bránke záhradky a mohol som ju opäť osadiť tam, kam patrila,“ spomína Tibor Babó. Myslí si, že sa v niekom ozvalo svedomie, lebo hlava Mikuláša nemohla k ničomu múdremu poslúžiť.
Svojho času uvažoval aj nad tým, že s výrobou podobných postavičiek prestane. Pre dôchodcu - bývalého pracovníka múzea (venoval sa najmä preparovaniu zvierat a vtáctva) je však táto práca zábavou, preto sa jej vzdať nedokáže. Občas sa „hrá“ aj s deťmi, ktoré sem chodievajú postavičky obdivovať. Pri plote má totiž nainštalovaný mikrofón a z domu počuje, o čom sa deti zhovárajú. On im potom cez reproduktor odpovedá. Spomína, že istý obyvateľ z vedľajšieho domova dôchodcov svojho času obdivoval drevorubača, ktorý mal pred sebou nasekané asi tri polienka. Po asi týždni sa dedko pristavil a hovorí: „Čože, ty nič nerobíš, veď toho dreva ti tam akosi nepribúda?“ usmieva sa huncútsky Tibor Babó. Hovorí, že výroba postavičiek nie je lacná záležitosť. Robí ich najčastejšie zo stružlín, na ktoré natiahne odev, anjelik mal krídla z vypreparovanej morky, masky však kupuje v obchode.
